Slovenskí intelektuáli stáli na čele boja za slovenskú samostatnosť. Niektoré generácie majú šťastie, že sú priamymi účastníkmi prevratných historických udalostí. Ja som mal šťastia nazvyš, keď som sa po novembri 1989 mohol zapojiť do boja o slovenskú samostatnosť. Zblízka som videl, že nijaký štát, tobôž slovenský, nevznikol náhodou, že k jeho vzniku viedla dlhá cesta, na ktorej dôležitú rolu zohrali aj slovenskí intelektuáli. Nie je pravda, že slovenskí vzdelanci boli proti slovenskej samostatnosti, naopak, stáli na čele boja za ňu. K vzniku druhej Slovenskej republiky došlo po hlasovaní o zvrchovanosti v Slovenskej národnej rade (SNR) 17. júla 1992 a po prijatí Ústavy Slovenskej republiky 1. septembra 1992. Obom týmto aktom predchádzali viaceré kroky a činy, o ktoré sa pričinili zvolení i nevolení predstavitelia národa. Patrí sa v tejto súvislosti pripomenúť desiatich členov Predsedníctva SNR, ktorí odmietli Návrh zmluvy o zásadách štátoprávneho usporiadania spoločného štátu, ktorý vznikol na poslednom rokovaní medzi delegáciami SNR a Českej národnej rady 3. – 8. februára 1992 v českých Mílovách. Tým sa fakticky rozhodnutie o budúcnosti Česko-Slovenska (v Čechách naďalej písaného ako „Československo“) odsunulo na blížiace sa voľby.
■ ZÁSTOJ MATICE
Myslím si, že je správne uviesť mená týchto poslancov: Ján Klepáč (podpredseda SNR), Anton Hykisch, Anton Kmeť, František Javorský, Milan Ftáčnik, Marián Andel, Jozef Prokeš, Ján Sečánsky, Ivan Ľupták a Milan Zemko. O potrebný hlas tohto ďalšieho podpredsedu SNR (M. Zemka) sa zaslúžil vtedajší pracovník Kancelárie SNR Bartolomej Kunc, neskorší poslanec za SNS. Voľby, ktoré sa konali 5. a 6. júna 1992, vyniesli do čela slovenskej politiky Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) s 37,3 percenta, v Česku zvíťazila Občianska demokratická strana s 29,7 percenta hlasov. Tieto strany sa počas nasledujúcich rozhovorov dohodli na rozdelení spoločného štátu k 1. januáru 1993.
Tomuto navonok jednoduchému rozhodnutiu však predchádzali rozsiahle aktivity na slovenskej strane. Uvediem Maticu slovenskú, ako aj viaceré občianske združenia a spolky. Ak si dobre pamätám, prvé veľké zhromaždenie za slovenskú samostatnosť sa konalo koncom augusta 1990 v Ružomberku, a to pri príležitosti osláv Andreja Hlinku, prvých od skončenia druhej svetovej vojny. Matica slovenská zvolala na 5. októbra do Bratislavy celonárodné zhromaždenie za uzákonenie slovenčiny ako jediného úradného jazyka a za vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky. A potom 23. októbra 1990 tridsať popredných slovenských intelektuálov prijalo dokument Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite – Memorandum iniciatívy Za zvrchované Slovensko, ktoré som začal pripravovať v nemocnici na Mickiewiczovej ulici.
Eduard Chmelár sa neskôr vyjadril, že „akokoľvek bizarne to znie, treba ... za ,otcov nezávislosti‘ považovať autorov výzvy 61 krokov k slovenskej identite, a to Mariána Tkáča, Jaroslava Chovanca, Milana Ferka a Michala Gašpara, v ktorej predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrchovanosti, v podstate samostatnosti Slovenska, o ktorý sa neskôr čiastočne opieralo HZDS i SNS“.
Medzi združenia či občianske hnutia, ktoré sa zasadzovali za slovenskú štátnosť, patrila Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene, Štúrova spoločnosť, Syntéza, Nezávislé združenie ekonómov Slovenska. Pravda, všetky občianske iniciatívy vyvrcholili na Kongrese slovenskej inteligencie na Donovaloch, ktorý sa zišiel 30. mája 1992, teda týždeň pred voľbami. Na ňom sme my slovenská národne orientovaná inteligencia urobili ten povestný posledný krok, jednoznačne sme deklarovali politický program národnej emancipácie. Ešte aj dnes je až neuveriteľné, že sme sa odvážne stretli práve vtedy, keď bolo treba a keď hrozili aj postihy, a odvážne sme povedali to, čo práve vtedy bolo treba povedať.
■ VILLA TEREZA
Do donovalského rekreačného zariadenia hlinikárskej fabriky v Žiari nad Hronom prišlo okolo dvesto predstaviteľov slovenskej inteligencie na základe iniciatívy zoskupenia Zvrchované Slovensko a za výdatnej pomoci slovenských podnikateľov, najmä vtedajšieho generálneho riaditeľa žiarskeho kombinátu Ľudovíta Černáka.
„Hybatelia“ Kongresu sa zišli už v predvečer v chýrnej Ville Tereze, ktorú zvečnil Laco Novomeský. A tu sa za účasti Romana Kaliského, Imricha Kružliaka, Vladimíra Mináča, Gustáva Valacha, Bartolomeja Kunca, Drahoslava Machalu, Petra Štrelingera, mňa a ďalších skoncipovalo Vyhlásenie, ktoré na druhý deň Kongres, zložený zo slovenských vedcov, umelcov, spisovateľov, ekonómov, technikov, lekárov, právnikov, pedagógov a novinárov, s nadšením prijal.
■ ČIARA ZA MINULOSŤOU
Okrem konštatovania, že vývoj slovenskej spoločnosti dospel do stavu, keď musíme s Ľudovítom Štúrom zopakovať: „Cesta naspäť nemožná, napred sa ísť musí!“, Kongres vyhlásil, že jeho cieľom je „slovenská štátna samostatnosť, ako to vyplýva zo zmyslu slovenských národných dejín“ a že „Slovensko je stále predmetom cudzích záujmov, je mocensky ovládané iným národom“. Vyhlásenie ďalej pokračovalo: „Slovensko je v stave osudového ohrozenia! Preto je najvyšší čas urobiť čiaru za minulosťou, zmieriť sa a zjednotiť na vyššom princípe národného záujmu. Systém viacnárodných štátov napokon zlyhal na hegemónii vládnucich národov. Aj Česko-Slovensko už dohralo svoju historickú úlohu v pozitívnom i v negatívnom zmysle. Prišiel čas rozchodu, ktorý chceme urobiť na základe prirodzeného práva kultúrnym spôsobom a legitímnou cestou. Alebo bude ďalej pokračovať cieľavedomá politická, hospodárska a kultúrna likvidácia Slovenska až po jeho vygumovanie z mapy Európy? Treba už konečne prelomiť bludný kruh nerozhodnosti a vziať osud do vlastných rúk.“ Vyhlásenie sa končí vyzvaním Slovenskej národnej rady, ktorá vzíde z nových volieb, „aby bez otáľania vyhlásila štátnu suverenitu Slovenskej republiky a prijala plnú slovenskú ústavu. Nechceme spoločný štát s vierolomným partnerom, chceme štát vlastný! S vlastným prezidentom, s vlastnou diplomaciou, s vlastnou ekonomickou politikou a vlastnou armádou“.
Vo Ville Tereze sa do noci vášnivo diskutovalo najmä o formulácii „nechceme spoločný štát s vierolomným partnerom“, ktorú do Vyhlásenia nekompromisne presadil Roman Kaliský. (Napokon práve táto formulácia bola údajne dôvodom, prečo nový vlastník žiarskej chaty spoza rieky Moravy dal odstrániť z priečelia budovy pamätnú tabuľu na túto významnú udalosť pri vzniku samostatného slovenského štátu, ktorá vznikla zo zbierky členov KSI.)
■ BEZ BÁZNE...
Počas rokovania Kongresu vystúpili všetci uvedení „hybatelia“ i ďalší účastníci. Najmä tí postarší – napríklad Imriško Kružliak – s chvejúcim sa hlasom presviedčali presvedčených prítomných, že sa netreba báť! Ja som predniesol reč, ktorú uverejnili Slovenské národné noviny i Literárny týždenník pod titulkom Chodec s batohom na chrbte. Vyhlásil som vtedy, že aj keby všetky čísla, ktoré prednesiem – a nepredniesol som na moje dodatočné počudovanie nijaké – boli chybné, aj tak má národ právo na zvrchovanosť. Napadlo mi podobenstvo, podľa ktorého je „naša ekonomika chodec s batohom na chrbte, ktorý kráča do kopca. Ďaleko pred nami ide česká ekonomika, ale na bicykli. Tiež majú balík problémov, ale majú bicykel“. Moje slová o tom, že „federál, teda pražskí úradníci, sa správajú navonok seriózne, obstarávajú pneumatiky na bicykel Čechom i nám, akurát že my pneumatiky nepotrebujeme, lebo nemáme bicykel“, ocenili účastníci smiechom. Možno si slová o výhodách tých, ktorí jazdia na bicykli, všimol Mikuláš Dzurinda (ktorý na Donovaloch nebol, pravdepodobne však naše stretnutie, ako sa patrí, „monitoroval“) a potom v neskorších voľbách vďaka bicyklu predstihol všetkých „súťažiacich“ a osem rokov nám kupoval pneumatiky napriek tomu, že my – teda národ slovenský – sme väčšinou aj naďalej kráčali do kopca peši. Napokon som rád, že som sa nemýlil, keď som svoje vystúpenie zakončil takto: „Slovenky a Slováci, my na to máme!“
■ (NE)POUČILI SME SA
Vyhlásenie z Donovál sa končilo vetou, že poslaním Kongresu slovenskej inteligencie je urýchliť dosiahnutie štátnej samostatnosti „a aktívne zasahovať do slovenskej politiky“. A dialo sa veru tak. Keď sa presne o rok, 30. mája 1993, stretli predstavitelia Kongresu v Prešove (aj za účasti vtedajšieho prezidenta Michala Kováča), vystúpil som s návrhom vykopať tunel pod Braniskom a spojiť tak Prešov s Bratislavou a východ Európy so západom cez naše územie. Informovala o tom na druhý deň tlač, Národná obroda i Roľnícke noviny, a môj návrh sa stretol s posmešným odmietaním. Prvého mája 1999 sa však pred tunelom pod Braniskom strihala páska! Škoda len, že dosiaľ má len jednu „dieru“ a že tempo výstavby tunelov i diaľnice spájajúcej Bratislavu s Košicami sa tak príšerne spomalilo!
Ale bola to i naša chyba! Škoda, že sme my členovia Kongresu slovenskej inteligencie dopustili, aby pomerne dlho bolo naše Slovensko „milenkou“, ktorú pred našimi občanmi „obšťastňovali“ iní – tí, ktorí oň pred dvadsiatimi piatimi rokmi vôbec nestáli! Nechceli ho a dali to napríklad na jeseň 1991 patrične najavo podpismi pod petíciu Za spoločný štát. Nie, nebudem menovať, iba poznamenám, celkove išlo o 891 podpisov ľudí, z ktorých viacerí čoskoro bez ostychu prijali posty vo vláde a nehnusilo sa im byť ani veľvyslancami (veľvyslankyňami) štátu, ktorý nechceli. A dodnes sa podobne verejne k nášmu slovenskému štátu neprihlásili, ale sú ich plné noviny a televízne obrazovky. Možno aj preto nemáme „našské“ médiá, nepatrí „nám“ ani verejnoprávna rozhlaso-televízia, až na jednu výnimku (ktorú práve čítate) nemáme ani „našské“ týždenníky, nehovoriac o denníkoch, nenakrúcame filmy o našich príbehoch, osobnostiach i udalostiach, nepodporujeme výskum našej vlastnej histórie, a ak už aj nie výskum, tak aspoň popularizáciu toho, čo poznáme – ani len to nerobíme.
■ VÝZVA SÚČASNOSTI
Poučme sa. Nesmieme podriemkavať a byť ľahostajní k tomu, čo sa deje. Naše Slovensko si zasluhuje, aby sme preň žili. Sme povinní všímať si, čo sa deje popri nás a vyjadriť svoj názor. Matica slovenská a my v nej vieme, že blaho každého národa je podmienené jeho duchovným rozvojom, čo si žiada, aby sme boli aj naďalej napriek kuvičím hlasom duchovnou mocnosťou slovenského národa.
Výzvou súčasnosti je hľadanie riešení, aby náš národ prežil, aby nevymrel vinou zanedbávania rodín. Aby súčasťou našej vlasti ostali aj desaťtisíce Slovákov, ktorí si musia hľadať obživu v krajinách Európskej únie, veď hádam nikto nechce, aby sa naši súčasníci museli stratiť v európskom mori. Tento národ potrebuje múdrych vodcov, zdravý vzduch, vodu, obrobené polia a využívanie našich surovín, napríklad dreva, doma. Veď sme svedkami paradoxu: naši mladí odchádzajú za prácou do sveta, pričom naše polia zarastajú tŕním, vidiek sa vyľudňuje a my jeme nezdravé potraviny z dovozu.
Kde sa schoval rozum? Cítim to tak, že odkazom generácie, ktorá sa pred štvrťstoročím stretla na Donovaloch, je stavanie hrádze proti vegetujúcej kríze hodnôt a udržiavanie tradícií, z ktorých ako z koreňov tento národ vyrástol, v chaose dnešného sveta.
Marián TKÁČ – Foto: archív autora
Medzititulky redakcia SNN