Íri a Slováci majú v mnohom podobné, ba aj prepojené historické osudy. Íri, podobne ako Slováci, boli celé stáročia pod nadvládou veľmocí. Keď sa pozornejšie zahľadíme na vývoj týchto dvoch starých, ale početne malých európskych národov, narazíme na zaujímavé paralely. Ak Slováci v polovici 19. storočia boli už vyše tisíc rokov súčasťou Uhorska, v ktorom mala hlavné slovo maďarská šľachta, írsky národ bol v rovnakom čase už sedem storočí pod nadvládou Britského impéria s jednoznačnou dominanciou anglickej aristokracie. Britská nadvláda nad Írskom sa cieľavedome posilňovala politicky i hospodársky, čo vyústilo v roku 1800 do zrušenia formálneho Írskeho kráľovstva i parlamentu. Vytvorilo sa Spojené kráľovstvo Veľkej Británie, ktorého súčasťou boli Anglicko, Wales, Škótsko a Írsko, nepočítajúc zámorské kolónie. Írski predstavitelia sa síce pokúsili koncom 18. storočia počas Francúzskej buržoáznej revolúcie osamostatniť, ale povstanie z roku 1798 bolo – ako všetky predchádzajúce – krvavo potlačené. V čase, keď írske obyvateľstvo decimoval hladomor, anglickí vlastníci pozemkov v priebehu roku 1846 bez škrupúľ vyviezli z Írska státisíce ton pšenice. Vo vládnucej triede prevládala myšlienka, že Írsku by sa nemalo pomáhať, lebo si „na potravinovú pomoc zvykne aj v budúcnosti.“ Práve v tomto roku si pripomíname stosedemdesiate výročie týchto tragických udalostí.
■ HLADOMOR V ÍRSKU
Priebeh veľkého írskeho hladomoru mal strašidelné následky. Mnohí historici sa domnievajú, že práve ním sa začína reťaz udalostí, ktoré zásadne prispeli k pádu koloniálneho impéria Veľkej Británie v nasledujúcom 20. storočí. Nenávisť voči Angličanom sa stupňovala najmä pre neochotou zachrániť hladujúcich a zvyšoval ju aj selektívny prístup k potravinovej pomoci, prioritne zameranej na oblasti s väčšinovým anglickým osídlením.
Slovenský národ v tom čase prešiel vlastnou kalváriou, ktorá bola v mnohom podobná, našťastie nenadobudla až také apokalyptické rozmery ako v Írsku. Slovensko, podobne ako Írsko, tiež nemalo vlastnú autonómiu a ani nebolo korunnou krajinou ako povedzme formálne Chorvátsko. Aj tu zavládol hladomor počas neúrody a cholery v roku 1831 na východnom Slovensku, čo vyústilo do jednej z najväčších roľníckych vzbúr v strednej Európe, neskôr drakonicky potlačenej uhorským feudálnym režimom. Straty na ľudských životoch boli veľké, no zďaleka nedosiali veľkosť írskej tragédie.
■ MERUÔSME ROKY
Revolučný rok 1848 zasiahol celú Európu a nevynechal, pochopiteľne, Írsko ani Slovensko. Slovenské aj írske politické elity, vzdialené od seba tisíce kilometrov, bez toho, aby o sebe navzájom vedeli, húževnato hľadali spôsoby prežitia svojich národov v područí veľkých monarchistických ríš. V Írsku sa časom začala profilovať generácia, ktorá vyrastala na príbehoch zasadených do temného času rokov 1845 – 1848. Postupne sa rodila nová írska politická a intelektuálna špička. V roku 1858 vzniklo Írske republikánske bratstvo, írsky Éirí Amach na Cásca – tajná bratská organizácia, ktorá v Írsku pôsobila nepretržite v rokoch 1858 až 1924 a vystupovala ako hlavný obhajca nezávislosti od Veľkej Británie.
■ NÁRODNÉ OSLOBODZOVANIE
K roku 1916 sa viažu prelomové udalosti, ktoré vyústili do samostatnosti Írska a k oslobodeniu Slovenska v novovzniknutej ČSR. Líšili sa formami boja, no podobali sa postupnosťou vývoja a charakteristikami vedúcich osobností obidvoch hnutí.
Mladý, ale vo francúzskych kruhoch vplyvný vedec, vojak a politik Dr. Milan Rastislav Štefánik vo februári 1916 dohovoril stretnutie T. G. Masaryka s francúzskym predsedom vlády Aristidom Briandom, na ktorom sa tiež zúčastnil. Bol to prvý veľký diplomatický úspech zahraničného česko-slovenského odboja, ktorý významne spropagovala vtedajšia tlač. Trinásteho februára 1916 v cárskom Rusku založili Česko-slovenskú národnú radu a vznikla aj prvá česko-slovenská brigáda; v máji 1916 už rozšírená na česko-slovenský pluk, čo bol základ armády budúceho štátu. Na európskom politickom obzore sa začalo jasne črtať české a slovenské oslobodenie z rakúsko-uhorskej monarchie.
Na druhej strane Európy v Dubline skoro ráno 24. apríla 1916 vo Veľkonočný pondelok írski dobrovoľníci zaútočili na centrum britskej moci Customs House a obsadili strategické budovy v meste. V priebehu celého predchádzajúceho roka prebiehali horúčkovité a tajné rokovania medzi jednotlivými írskymi politickými skupinami, pričom sa kalkulovalo aj s nemeckou vojenskou podporou, čo sa ukázalo ako ilúzia. Najpočetnejšie írske republikánske bratstvo vytvorilo sieť tajnej armády po celom území írskeho ostrova. Budúce ikony írskeho národného hnutia – veliteľ Patrick Pears, Joseph Plunkett, Thomas MacDonagh, Tom Clark, Séan MacDermott a Éamonn Ceannt tvorili vedenie novozaloženej skupiny Írskych dobrovoľníkov (Irish Volunteers). Pripojil sa k nim aj James Connolly, vodca Írskej občianskej armády, čo bola ozbrojená odborová organizácia známa sociálnymi štrajkami v roku 1913. Zaujímavosťou je, že k povstaniu sa pripojili aj príslušníčky ženskej organizácie za samostatnosť Írska a rovnoprávnosť žien pod názvom Cumann na mBan.
Nasledovalo zložité obdobie revolúcie Írov a tvrdých represálií Britov. Represie, tak ako to už v dejinách býva, spôsobili pravý opak. Írska verejnosť, ktorá sa sprvoti skepticky stavala k vzbure a k jej cieľom, bola zdesená okupačnou brutalitou a prehmatni počas stanného práva. Zo zastrelených sa stali národní mučeníci a hrdinovia. Medzi nové vedenie bude patriť budúci prezident Írskej republiky Éamon de Valera, ktorý tiež len o vlások ušiel zastreleniu, významný politik Sinn Féin Arthur Griffith, ale aj architekt írskeho oslobodenia a skutočná legenda írskeho národného hnutia – vtedy iba 26-ročný Michael Collins.
■ NENÁHODNÁ PODOBNOSŤ
Írsky svet má v dôsledku vysťahovalectva, podobne ako slovenský svet, symbolické hranice kopírujúce hranice našej zemegule. Popularita Michaela Collinsa sa svojou charizmou, intelektom, odvahou, mladosťou a dosiahnutými cieľmi môže porovnať s generálom Milanom Rastislavom Štefánikom. Niektoré osobnostné porovnania sú medzi nimi, podobne ako vývoj slovenského a írskeho národa, nepopierateľné. Michael Collins je bezkonkurenčne politická kométa írskych dejín. Za pár rokov sa vypracoval z radového írskeho regrúta na generála, ministra, predsedu dočasného vládneho kabinetu, diplomata a tvorcu konečnej írskej samostatnosti. Na vrchole svojich síl zomiera, rovnako ako M. R. Štefánik, ako mladý tridsiatnik tesne pred svadbou za dodnes úplne neobjasnených okolností pri návrate do rodného kraja v roku 1922!
Britský premiér David Lloyd George so svojím kabinetom nie je schopný prvý raz v sedemstoročných dejinách britskej nadvlády nad Írskom stabilizovať situáciu. Nič na tom nezmenia ani represívne akcie britských špeciálnych jednotiek, regrutovaných z nezamestnaných vojakov prvej svetovej vojny, neslávne známych ako Black and Tans. V júli 1921 víťaz z prvej svetovej vojny Lloyd George musí skloniť hlavu pred malým írskym odbojovým hnutím a ponúkne neuveriteľný krok – spoločné rokovanie a pokoj zbraní!
■ TRPKÉ VÍŤAZSTVO
Prímerie bolo obrovské víťazstvo, veď britské ozbrojené sily vo svojej dlhej histórii boli prvý raz na pokraji porážky a museli prehltnúť variant odchodu z írskeho ostrova. V januári 1922 sa A. Griffith stal prezidentom Írskeho slobodného štátu. Britské jednotky opustili írske územie, pričom boli donútené zanechať tam väčšinu svojej výzbroje. M. Collins sa ako predseda dočasnej vlády a minister financií pustil do budovania prvého írskeho štátu v novodobých dejinách. Charizmu, ktorú vedel použiť počas bojov, využíval aj pri presviedčaní ľudí, aby sa zapojili do tvorby štátnych štruktúr a obnovy ekonomiky. S energiou jemu vlastnou zostavil prvú ústavu, ktorá po istých zmenách platí v Írsku dodnes. Dokázal, že je aj mužom mierového života, súčasne bol presvedčený, že treba oživiť pôvodný írsky jazyk, ktorý sa podarilo Britom vymazať z ľudovej hovorovej praxe . Namieste je pocit, že bol skutočný vizionár – že tento mladý politik predsa len dovidel ďalej ako jeho súpútnici.
Generál Michael Collins sa 22. augusta 1922 vracia do rodného kraja Corku na čele ozbrojenej kolóny. Priatelia ho varujú pred atentátom. Nechce im veriť a spolupracovníkom odpovedá: „Predsa by ma nezastrelili v rodnom kraji!“ Stalo sa...
Okolnosti jeho smrti nie sú dodnes spoľahlivo objasnené. Neďaleko Béal na Bláth jeho sprievod zo zálohy napadla malá írska gerilová skupina. Po krátkej prestrelke je len jediný mŕtvy zasiahnutý iba jedinou strelou, a tým nie je nikto iný ako generál a minister Michael Collins.
■ OTÁZNIKY A DOHADY
Aj po poslednom lete slovenského generála a ministra Milana Rastislava Štefánika v roku 1919, zostali iba otázniky a dohady. Obidvaja generáli a nádejní predstavitelia svojich národov zomreli ako tridsiatnici na vrchole kariéry v čase, keď mali prevziať zodpovednosť za osudy štátov aj zásluhy za oslobodenie svojich národov. Obidvaja zomierajú krátko po prvej svetovej vojne, ktorá ich katapultovala na vrchol európskej politiky.
Vývoj sa smrťou Michaela Collinsa a vznikom Írskeho slobodného štátu nezastavil. Po pohnutých rokoch írskeho boja za nezávislosť zostalo politické dedičstvo a rozporuplný príklad, ktorého význam ďaleko presiahol Veľkú Britániu.
V nasledujúcich rokoch rôzne národno-oslobodzovacie zoskupenia prevzali írsku taktiku a politické skúsenosti. Viedlo to k ďalším republikánskym a nacionálnym hnutiam. Najviditeľnejším výsledkom zhodnotenia írskeho príkladu v praxi je vznik štátu Izrael, vytvoreného po krátkej, ale intenzívnej partizánskej vojne proti Britskej ríši v roku 1948. Tiež vznik Alžírskej republiky v roku 1962, ktorá sa osamostatnila po urputnej gerilovej vojne s Francúzskom. Iné hnutia – v Baskicku, Katalánsku či Palestíne – sa vzniku samostatných štátov nedočkali
■ SLOVENSKÝ A ÍRSKY NÁROD
Slováci a Íri žili v nepokojnej Európe vlastnými starosťami bez toho, aby si uvedomovali, že tritisíc kilometrov na opačnej strane kontinentu majú svoj zrkadlový náprotivok. Život v područí veľkých monarchistických ríš sa podpísal aj pod fakt, že dnes ide o malé, zhruba päťmiliónové národy, ktoré majú svoje mnohopočetné komunity v rôznych kútoch zemegule. Keď sa obidva štáty sa stali členmi EÚ, umožnilo to mnohým Slovákom pri putovaní za prácou zoznámiť sa írskou kultúrou a reáliami. Napokon míľniky írskeho vývoja 1916 – 1922 – 1937 – 1948 – 1998 sa nápadne približujú slovenským, ale ich imanenciu nech posúdi každý.
Legenda Michael Collins pretrvala celé storočie. Ale až po vyše sedemdesiatich rokoch od jeho smrti nabral americko-írsky režisér Neil Jordan odvahu nakrútiť o ňom veľkofilm. Do úlohy hlavnej postavy obsadil známeho charizmatického herca Liama Neesona. Rovnomenná snímka mala svetový úspech. Zároveň nebývalou mierou odštartovala záujem írskej verejnosti o svoje dejiny a historické osobnosti.
V roku 1925 sa český režisér Ján Sviták pokúsil o náčrt osobnosti M. R. Štefánika v dnes už zabudnutom rovnomennom filme. Na slovenský hraný film od slovenského režiséra, ktorý by sa vyrovnal s nedopovedanými otázkami týkajúcimi sa života M. R. Štefánika, však stále čakáme!
Marián GEŠPER – Foto: archív autora
Autor je podpredseda Matice slovenskej.