Naša potkýnajúca sa demokracia

thumbnail

KOMENTÁR Ľudovíta ŠTEVKA

 Na Slovensku prežívame zvláštne postdemokratické časy. Po roku 1989 sme nastúpili cestu klasickej parlamentnej demokracie, kde je vôľa ľudu zastúpená politickými stranami, ktorých legitimitu vládnuť v mene väčšiny potvrdili voľby. Len čo sa však vôľa ľudu prejavila v prvých slobodných voľbách, začali sa objavovať ako huby po daždi tzv. organizácie tretieho sektora a rôzne aktivistické združenia spochybňujúce štandardné demokratické postupy a legitimitu rozhodnutí zvolených zástupcov občanov.

Dnes po štvrťstoročí existencie Slovenskej republiky sme svedkami rozvinutej siete nevládnych organizácií, často výdatne živených zo zahraničných zdrojov, ktoré agresívne presadzujú vo verejnom živote i v školách ideológiu cudziu tradičnej slovenskej spoločnosti. Aby nevznikol omyl, nehovoríme o  neziskových organizáciách so sociálnou, zdravotníckou a inou konkrétnou verejnoprospešnou agendou pomoci ľuďom v núdzi, ale o početných think tank nadáciách ukrývajúcich pod ľudsko-právnou a občianskou zásterkou svoj nátlakový ideologický a politický charakter. Tieto nikým nevolené nadácie bez zodpovednosti majú v množine mimovládnych organizácií zhruba dvojtretinovú väčšinu. Nezaujíma ich objektivita pri posudzovaní politiky vlády či jej rozhodovania o sociálnych a ekonomických procesoch v štáte, ony obhajujú záujmy a ideológiu svojich súkromných sponzorov a nimi ovplyvňujú domácu verejnú mienku.

Vo svojej činnosti sa think tankové nadácie neštítia spolupracovať priamo či nepriamo s extrémnou liberálnou opozíciou aj s médiami, ktoré vyhovujú ich zámerom najviac, pretože ich vlastnia až na malé výnimky súkromné monopoly. Lebo koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj.

Tento nebezpečný postdemokratický vývoj postihuje najmä „neposlušné“ vlády štátov strednej Európy, ktoré majú vlastnú predstavu o tzv. západných hodnotách. Slovensko nebolo a nie je v tomto smere tolerovanou výnimkou, aj keď sa na rozdiel od Maďarska a Poľska hlásilo ústami Roberta Fica k jadru Európskej únie a prispievalo do nekontrolovanej množiny nadácií nemalou finančnou sumou.

Dôvodov, pre ktoré by mali zvíťaziť európske (sorosovské) idey na Slovensku, pre ktoré mala padnúť vláda, bolo viac ako dosť. Nesúhlas s migračnými kvótami, Istanbulským dohovorom, protikresťanskou genderovou ideológiou, protiruskými sankciami a mediálne pestovanou rusofóbiou, to všetko je v rozpore s agendou slovenských think tankov, väčšiny slovenskej opozície a s ňou spriaznených médií aj slovenského prezidenta a ním proklamovaných „západných hodnôt“. Vypovedanie otvorenej vojny vláde Roberta Fica zo strany prezidenta a médií bola len otázka času a vhodného spúšťača. Na zámienku sa čakalo dva roky po parlamentných voľbách: došlo k vražde začínajúceho investigatívneho novinára a v tej súvislosti sa „odhalilo“ podozrenie zo série domnelých, dôkazmi nepodložených vládnych káuz. Kto chcel psa biť, palicu si rýchlo našiel. Zmena vlády alebo puč (fuj, to slovo) sa však nekonal podľa predstáv jeho podnecovateľov. Stupňujúce požiadavky ulice, reprezentovanej pubertálnou a adolescentnou mládežou, stáli kreslá premiéra a dvoch po sebe idúcich ministrov vnútra, ale pôvodný koaličný pôdorys a program vlády zostal na Kiskovu zle utajovanú zlosť a nespokojnosť slečny maturantky Farskej a mladého pána Šeligu, spolupracovníka nadácie Via Iuris v donácii Sorosovej Otvorenej spoločnosti.

Dvaja spomenutí organizátori protivládnych demonštrácií  sa domáhali okamžitého prijatia u nového premiéra Petra Pellegriniho, aby mu z očí do očí povedali, že si neprajú, aby tretím ministrom vnútra bol nominant Smeru-SD. Prirodzene, predseda vlády im okamžite nevyhovel.  A bolo že to nenávistného ohovárania v Balogovej Sme a v Kostolného Denníku N, pretože si Smer navrhol do horúceho kresla piatu ženu ‒ Denisu Sakovú, ktorá pracovala viac rokov u Kaliňáka. Však noví kádrovčíci na pani Sakovú už čosi nájdu. Podľa známej nadačnej aktivistky Zuzany Wienkovej je nominácia Denisy Sakovej „fackou občanom Slovenska“ a podľa Gregorija Mesežnikova, ďalšieho aktivistu v cudzích službách, je „nepredstaviteľnou aroganciou zo strany Smeru-SD“. Reakcie teda prišli a ďalšie ešte asi budú v podobe nových hysterických protestov. Bolo by popretím parlamentnej demokracie, ak by vláda na čele s víťazom volieb ustupovala a nemala rozhodovať o tom, kto bude jej ministrom.

 



Pridaj komentár