Nebol nestranný, prekračoval svoje právomoci

thumbnail

Niekoľko myšlienok o poslednej rozlúčke s niekdajším prezidentom M. Kováčom. Atmosféra, ktorá sprevádzala skon Michala Kováča a poslednú rozlúčku s ním, pripomenula časy  sústredenej nenávistnej kampane proti Vladimírovi Mečiarovi počas jeho aktívneho pôsobenia v politike. Kováč bol ten údajne jediný statočný ústavný činiteľ a bojovník za demokratické hodnoty, keď „sa zvádzal bezohľadný a doslova surový zápas o vnútorný charakter a budúcnosť Slovenskej republiky“. Tak M. Kováča ospevoval súčasný prezident a rovnako ho velebili tí, čo s ním spolupracovali po rozchode s Mečiarom. Z Kováča urobili demokrata s nadľudskými vlastnosťami a z Mečiara priam zločinca. Jediný Gašparovič našiel odvahu mať výhrady voči Kováčovi. Myslel tým na ohováranie Slovenska počas výkonu funkcie hlavy štátu.  Pohreb  ukázal, že sily, ktoré za Kováča podkopávali štát a vyvolávali trenice, sú stále živé. Je a zostane svetovou raritou, keď terajší prezident v svätostánku, teda v Dóme sv. Martina počas oficiálneho programu štátneho pohrebu, vyhrabáva to, čo sa mu hodí, žlčovite a nenávistne rozdúchava vášne, vyvoláva napätie v spoločnosti či jej polarizáciu.

 (ZLO)DUCH MEČIARIZMU

 „Nemôžeme  – nikto z nás, ktorí sme zodpovední za správu vecí verejných – považovať zločiny mečiarizmu za minulosť, ktorej radšej treba dať pokoj...,“ zaznelo v katedrále. Za Kiskom nezaostával ani niekdajší Kováčov poradca, inak odborník na destabilizáciu štátov a farebné revolúcie Pavol Demeš.

demes-pavol-usa_teraz-sk
Pavol Demeš (vľavo) a jeho úprimný vzťah k americkej zástave.

Zo slovenských dejín nikto nikdy nevymaže, že hlavným projektantom pri kladení základov suverénneho Slovenska bol trojnásobný premiér Vladimír Mečiar, a to vďaka jeho razantnosti, štátnickej rozvahe a prezieravosti. Na Kováčovom pohrebe Mečiar nebol vítaný. Ako vtedajší premiér mohol byť na základe protokolu medzi hosťami pohrebu. Keďže Kováčova rodina oficiálne Mečiarovi neoznámila termín konania pohrebu, dala podľa protokolárnych pravidiel najavo, že si jeho účasť neželá. Trúchlenie za Kováčom, keď podľa slovenských médií „celé Slovensko plakalo“, vymenil za „pobyt na svojom ranči“ medzi svojimi ovečkami. Naozaj však plakalo celé Slovensko? Bezpochyby úprimne trúchlilo príbuzenstvo, politici a propagandisti predviedli svoje roly v trúchlohre a bežní Slováci, čo často treli biedu, kým Kováč si hovel v prezidentských pôžitkoch, zrejme zvažovali, koľko asi stál ten pompézny pohreb a kto ho zaplatí?

PRVÝ & DRUHÝ...

Kováč zastával úrad prezidenta od 2. marca 1993 do 2. marca 1998. V médiách sa všade do zunovania hovorilo, že bol prvým prezidentom Slovenskej republiky. Kováč mohol byť len druhým prezidentom Slovenskej republiky. Prvým prezidentom bol Dr. Jozef Tiso v rokoch 1939 až 1945. Toto nezmenia ani prekrúcači slovenských dejín, aj keď sa o to usilujú! Napokon sám to verejne vyhlásil exprezident v relácie RTVS Gen.

Michal Kováč krátko po zvolení za prezidenta opustil tých, čo ho podporili, prešiel do opačného tábora, obklopil sa ľuďmi, ktorým suverénne Slovensko nebolo po chuti, stal sa nástrojom tretieho sektora, finančne dobre zaisteného zahraničím. Slovensko vo svete úplne neznáme a očierňované Prahou a Budapešťou potrebovalo v tom čase dobrého prezidenta, a tým Kováč nebol. Aj za pádom Mečiarovej vlády v roku 1994 bola dohoda medzi Kováčom a Havlom – ako to pred časom v týchto novinách Mečiar potvrdil! Celý svet bol balamutený, že na Slovensku je diktatúra, aj keď tam vychádzalo tridsať protivládnych (protimečiarovských) novín. O masívnu dezinformačnú kampaň proti Slovensku sa v tom čase pričinila opozícia i prezident Michal Kováč. Príkladov by sa našlo na jednu objemnú knihu. Na dokreslenie uvediem len príklady z nemeckých médií, ktoré sú mi najbližšie.

FAŠISTICKÝ STRAŠIAK

Časopis IBYKUS  (54/1996)  prináša pomerne obšírne spravodajstvo o Východoeurópskom  seminári Schillerovho inštitútu, ktorý sa konal 4. decembra 1995 v nemeckom Eltville. Zúčastnili sa na ňom pozvaní prednášajúci z Ruska, Ukrajiny, Maďarska, Poľska, Arménska, Gruzínska, Francúzska a zo Slovenska Jozef Mikloško (KDH). Každý z nich v referáte vecne predstavil svoj štát, poukázal na problémy bez toho, aby svojich politických „protivníkov“ zvlášť ohováral alebo inak znevažoval. Len Jozef Mikloško bol výnimka. O Slovensku vtedy nepovedal nič konkrétne, iba že „sú tam tri strany: demokratická, ktorej predsedom je Mečiar, ktorý sa po tretíkrát stal premiérom. Jeho strana je veľmi  populistická. Potom máme robotnícku stranu, v ktorej sú silne zastúpení komunisti. A máme aj národnú stranu v koalícii s vládou, ktorá vykazuje niektoré fašistické  črty“. Označenie fašistické by sa žiadalo zvlášť zdôrazniť...

Schillerov inštitút vydával okrem spomínaného časopisu Ibykus aj týždenník Neue Solidarität (Nová solidarita) a v obidvoch sa potom začali objavovať „zasvätené“ články o slovenskom populistovi a nacionalistovi Mečiarovi a jeho mafiánskych štruktúrach, o dramatickom zhoršovaní hospodárskej situácie na Slovensku, o bombových výbuchoch, o „zmlátenom“ Františkovi Mikloškovi, o unesenom Kováčovi juniorovi... Spýtala som sa autorky týchto článkov, odkiaľ má tieto pestré informácie. Jej odpoveď – od Jozefa Mikloška. A príbeh s domovou prehliadkou u biskupa Baláža, ktorú redaktorka Novej solidarity opísala v najčernejších farbách – z Mikloškovho článku, ktorý publikoval v rakúskom časopise Die Furche (Brázda).

FÚRA OHOVÁRAČOV

Za Mečiara bolo Slovensko na takýchto slovenských dopisovateľov v zahraničnej tlači bohaté. Podľa P. Demeša bola slovenská vláda „svorka kriminálnikov“ (Der Spiegel, 4. 3. 1996). M. Kňažko tvrdil zahraničným novinárom, že na Slovensku vládnu „zlodeji“ a „podvodníci“, ktorých vedie „patologický luhár“ (Der neue Tag, 27. 11. 1996), J. Moravčík zasa, že ten alebo onen slovenský politik je „gauner“, „medzinárodný lump“ a „darebák“. Nelenili ani rôzni umelci, konkrétne  združení vo spolku Gerulata, ktorí sa chodili aspoň raz do roka požalovať do Heidelbergu na Mečiara, lebo vraj „brzdí rozvoj etnických, resp. jazykových menšín a kultúrny rozvoj“. (Rhein-Neckar-Zeitung, 20. 3. 1998)

K ohováraniu vlastného národa prispel aj M. Kováč – 12. júla 1995 vyšla v nemeckom denníku Frankfurter Rundschau 14-stranová príloha o Slovenskej republike a v rámci nej aj rozhovor s prezidentom SR. V ňom existenciu nacionalistických prejavov podľa „západnej definície“ síce nepopieral, ale trval na tom, že tu ide o tri alebo štyri malé skupiny, z ktorých je iba jedna zastúpená v parlamente.

V Nemecku podľa ich nazerania znamená nacionalizmus nacizmus, ktorý Slovákom nikdy nebol vlastný. Na to Kováč pripustil, že SNS a iné národne orientované strany sú nacionalistické podľa západnej definície. Takýchto a podobných Kováčových faux pas by sa našlo habadej. Pričinil sa aj o to, že na Západe  Slovensko vnímali len ako štát s dvoma protikladnými tábormi. Na jednej strane nacionalisticky orientovaná vláda (HZDS), proti reformám nepriateľské Združenie robotníkov Slovenska (ZRS) a radikálne nacionalistická SNS, ktorá vraj podpichuje národ proti Prahe a má ambivalentný postoj voči EÚ a NATO. Na druhej strane je opozícia, ktorá sa výraznejšie formuje za Michala Kováča, nemá výhrady proti Prahe, a už vôbec nie proti Západu a oddelenie od Prahy vníma za unáhlené (Die Presse, 2. 11. 1995). Stačí iba zopár príkladov, aby bolo zrejmé, že Kováč nebol nestranný prezident. Bol stranícky a opozičný prezident a s opozíciou spolutvorcom vytvárania verejnej mienky proti vláde. Škodil Slovensku či už z naivity alebo zámerne, ale škodil a zjavne prekračoval svoje právomoci dané Ústavou Slovenskej republiky. Už je však na pravde Božej a o mŕtvych iba v dobrom!

Od Dariny VERGESOVEJ, našej spolupracovníčky v NemeckuFoto: TASR, teraz.sk



Pridaj komentár