Nech mu dnes pieseň slávou zazvoní

thumbnail

Jubileum básnika, národovca a prvého podpredsedu Matice K. Kuzmányho. Vieme, že bol zakladateľom Matice slovenskej a jej prvým podpredsedom, mnohí si zo školy aj čosi viac pamätajú, ak je však  príležitosť – 210. výročie narodenia národovca, básnika, filozofa, encyklopedistu a teológa Karola Kuzmányho,  pripomeňme si ho v širších súvislostiach.   Narodil sa 16. novembra 1806 v Brezne, kde bol jeho otec farárom. Brezno bolo síce ďaleko od známejších miest severného Uhorska, ale nebola to zápač, v čase príprav založenia Matice slovenskej sa hovorilo aj o Brezne ako budúcom sídle, dokonca sa uvažovalo, že Brezno raz bude hlavným mestom Slovenska. Ležalo v srdci krajiny, pár desiatok kilometrov ponad a popod mesto išli hlavné trasy z východných končín k západným a dokonca cezeň šla najschodnejšia spojnica medzi južným a severným Slovenskom cez priesmyk Čertovica. Takže nijaké úškrny, Bratislavčania! Brezno nebolo zabudnutým kútom, ale jedno z kultúrnych centier. A istá izolácia mu bola len na prospech: maďarizácia sa ho dotkla menej ako veľkej časti Slovenska, nezasiahla miestnu inteligenciu a zemianstvo. A okolie pod južnými svahmi Ďumbiera a Chopku bolo rýdzo slovenské.

■ ROMANTICKÉ ROKY

Po gymnáziu v Dobšinej v roku 1822 mladý Kuzmány absolvoval evanjelické lýceum v Bratislave. V ovzduší národného zápalu a tvorivej energie sa jeho vlastenectvo spevnilo znalosťami o dejinách Slovanov a Slovenov. Očarený ľudovou tvorivosťou pátral po historických podkladoch vzniku povestí. Podľa nich písal balady ako vychovávateľ, keď si zarábal na ďalšie štúdiá. Vysokoškolské  štúdium teológie, filozofie a dejín absolvoval v rokoch 1827 – 1829  na univerzite v Jene.  Krátky čas ešte pôsobil ako domáci učiteľ, kým nedostal miesto profesora na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Učil tam však iba rok, lebo sa mu ponúkla fara vo Zvolene a onedlho v Banskej Bystrici. Tie roky boli najtvorivejším obdobím básnika, estéta i publicistu.

PÍSAL VEĽA

Písal poéziu, povesti, úvahy o estetike, problémoch vzdelanostnej zaostalosti Slovákov i knižne vydávané kázne, ladené sociálne a blízke mysleniu jednoduchých ľudí.

Prispieval do pražských Květov, Pešťbudínskych vedomostí, jeho texty nachádzame v almanachoch Lipa a Zora..., málilo sa mu to, a tak v roku 1836 začal vydávať vlastný almanach Hronka. Udržal ho pri živote síce iba tri roky, ale to bol na vtedajšie slovenské pomery úspech. Hronkou kriesil najmä úradmi potláčané národné snahy. Na veľkú škodu ju však vydával ešte v biblickej češtine – a to mu obmedzovalo čitateľský okruh. Pravda, na vznik spisovnej slovenčiny bolo treba ešte počkať takmer desaťročie.

NOVÁTORSKÁ HRONKA

Ako sa z Kuzmányho tvorby vytratil klasicizmus, kollárovská časomiera a temný tón balád, bolo cítiť práve na Hronke. Literárna história ju často uvádza ako vývojový stupeň k  literárnemu romantizmu a štúrovskému obdobiu. Dokonca ešte v čase svojho banskobystrického pôsobenia v jednej svojej eseji nazvanej O kráse podáva Karol Kuzmány aj prvý náš náčrt romantickej estetiky, podľa ktorej  má umenie budiť v človeku hlbší cit ľudskosti.

kuzmanyProfesor Milan Pišút tento prelomový bod vývinu slovenského myslenia vyjadril pred rokmi veľmi presvedčivo: „Ak Kollár zameral svoju poéziu na celé Slovanstvo, Kuzmány sa obracia predovšetkým k Slovensku, ku svojej ‚milej vlasti podtatranskej‘, k svojmu ‚chudobnému rodu‘, jeho srdce ‚žiaľom horí‘, že jeho rod je bez vodcu, že má byť čoskoro zničený. Postoj nešťastného pevca, ktorý spieva nemým horám a hluchým dolinám, ktorý v zúfalstve rozbíja svoju harfu o skaly, to je citový postoj, z ktorého vyšla celá štúrovská romantika, kým neprešla k aktívnemu bojovému romantizmu.“

■ OČARENIE ŠTÚROVCOV

Karol Kuzmány upozornil, že nastal čas nového myslenia. Oznámil, že  je  predvečer veľkých udalostí v národe. Aj keď Hronka vychádzala iba krátko, Kuzmány v nej – dnes by sme povedali – nabudil štúrovských básnikov. V žalospeve nad smrťou českého básnika Karla Hynka Máchu bránil jeho poéziu proti českej literárnej kritike, ktorá básnikom opovrhovala. Nazval ju hviezdnou, nebeskou, logicky vysvetlil romantický žiaľ ako výraz rozporu medzi túžbou po ľudskosti v ľudskej spoločnosti a medzi skutočnosťou – tým aj upozornil mladých štúrovských básnikov na vrcholy českej romantickej poézie. Vo svojich esejach a príhovoroch podobne zameriaval pozornosť mladej inteligencie a začínajúcich básnikov na ruskú a poľskú literatúru, najmä na Puškina a Mickiewicza, na slovanskú romantickú tvorbu vôbec, a sám jej autorov aj prekladal (z Puškina napríklad Medeného jazdca, z Mickiewicza baladu Switezianka a Návrat otca). Veľký vplyv na mládež mala Kuzmányho novela Ladislav, napísaná v podobe listov. Ešte raz použime názor už nebohého pána profesora Pištúta: „... Vložil do nej všetko, čo hýbalo jeho srdcom a mysľou: spomienky, skúsenosti z ciest, zo štúdií, svoje filozofické a politické náhľady, svoju kritiku súčasnej Európy, svoje názory na umenie a najmä svoju vieru v budúcnosť národa.“

■ NESTRATENÝ MEDZIČAS

Keď Kuzmány skončil uverejňovanie svojho Ladislava, zanikla aj Hronka. Autor sa tiež literárne odmlčal na celé desaťročie. Venoval sa duchovnej tvorbe, prispieval do evanjelických cirkevných novín, študoval a spracoval rad hesiel do Riegerovho českého Náučního slovníka. V nemčine napísal dielo Život dr. Martina Luthera, zostavil Evanjelický funebrál a o dva roky aj veľký spevník, v ktorom je z vyše dvesto piesní deväťdesiatštyri jeho textov, niekoľko odborných prác o cirkevnom práve... V polovici štyridsiatych rokov založil ústav pre nevládnych a opustených, stal sa predsedom Spolku všeobecnej vzdelanosti a v revolučných časoch bol členom slovenskej deputácie v marci 1949 u cisára vo Viedni. Krátky čas pôsobil ako župan Zvolenskej stolice.

Literárne ho prebudili až noviny, ktoré držíte v rukách: začal písať do Štúrových Slovenských národných novín. Žiaľ, iba krátky čas. Ešte mu stihla vyjsť básnická zbierka, z ktorej báseň Sláva šľachetným  sa stala národnou hymnickou piesňou. Spoločenská klíma ho potom vyhnala z vlasti: od roku 1849 sa na dvanásť rokov stal profesorom viedenskej univerzity a členom štátnej komisie pre Terminologický slovník. V roku 1856 za jeho vedeckú činnosť a najmä účasť na nemeckej odbornej terminológii mu pruský kráľ udelil Zlatú medailu za vedu a umenie.

■ NÁVRAT K MATICI

Kuzmány sa vrátil do vlasti až v roku 1860 už ako biskup evanjelickej cirkvi –superintendent. O tri roky ho Banská Bystrica uctila titulom Čestný občan mesta – v čase postupujúcej maďarizácie to bola odvaha radných pánov. A viedenská univerzita mu udelila titul Doktor honoris causa.

Básne z tohto obdobia sú na ten čas neobyčajne tvrdé už aj zo sociálneho pohľadu. Proti biede a utláčaniu má dovtedy v poézii najsilnejšie výrazy. Už len názov zbierky z roku 1863 veľa hovorí: Hnev svätý.

Na prvom valnom zhromaždení Matice slovenskej Dr. h. c. Karol Kuzmány

sa stáva prvým podpredsedom Matice slovenskej. Do vena jej prináša konfesionálnu znášanlivosť a pre národ zapálené srdce, ktoré cítiť z jeho tvorby, a krásny básnický odkaz:

 

Kto za pravdu horí v svätej obeti,

kto za ľudstva práva život posvätí,

kto nad krivdou biednych slzu vyroní,

tomu moja pieseň slávou zazvoní!

            Ján ČOMAJ – Foto: archív SNN                  

 



Pridaj komentár