Keď sa zjednocovalo Nemecko, bol spisovateľ Ladislav Ťažký práve v Berlíne. Vydali mu tam knihu o slovenských vojakoch počas druhej svetovej vojny v preklade priateľa Gustáva Justa. Dlhé roky ju nemohli editovať, ale rukopis chránil šéf vydavateľstva. Spoznal sa totiž v postave nemeckého dôstojníka, ktorý odzbrojoval slovenských vojakov v Rumunsku po vypuknutí povstania. „Presne tak to bolo,“ povedal spisovateľovi zo Slovenska. Trvalo pol storočia, kým si podali ruky. Po ďalšom takmer štvrťstoročí sedím v autobuse s dvoma Ťažkého synmi Ivanom a Petrom. Autobus smeruje do Lipovca vo Vinickej oblasti – kamsi doprostred Ukrajiny. Ideme za padlými, čo nie sú nepriatelia, ideme za pamäťou pol storočia potláčanou... Povezieme sa vyše tri tisícky kilometrov. Sú horúce júlové dni. To, v čom sa vezieme, nemá klimatizáciu. Tú pred sedemdesiatimi piatimi rokmi nemali ani slovenskí vojaci. Aj tých zadúšala páľava... „Keby otec žil, bol by tu zaiste s nami, takto musíme ísť my, je to naša povinnosť, vlastne si tým uctíme otca; nie je to pre nás cesta, je to putovanie, aj keď otec na týchto miestach konkrétne nebojoval... Sú známe knihy, ktoré napísal, vyšli aj po roku 1989 – už v úplnom znení, bez tých predtým vynechaných či vyškrtnutých pasáží v povolených prvých vydaniach kníh; sú z frontových spomienok vojenského mapára, mladého slovenského muža Laca Ťažkého z Čierneho Balogu, dodnes je však tá pravda – skutočnosť, ktorú prežívali slovenskí vojaci, akoby zakliata či prekliata,“ hovorí najstarší syn Ťažkého Ivan...
- SAD MŔTVYCH
Ivan spomína: „Na dlhý čas bol aj náš otec kronikou o vojakoch Slovenskej armády. Nepohodlný svedok. Dve desaťročia bol nielen nežiaduci, ale vlastne išlo o to zbaviť ho cti. A to len preto, že sa usiloval o pravdu – o umeleckú pravdu – a ešte dnes je tá pravda nepohodlná. Je známe, že za scenár Jakubiskovho filmu Zbehovia a pútnici si to odskákal... Ďalšie desaťročia trvalo, kým sa objavil slovenský veniec v takzvanom zajateckom tábore Kaisersteinbruch, čo by kameňom dohodil od Bratislavy, za dnes prestupnou, ľahko prekročiteľnou slovensko-rakúskou hranicou...“ Lenže vtedy to bol pre sovietskych zajatcov tábor smrti – koncentrák, v ktorom, ako vidno na lágerskom pohrebisku, umierali po tisícoch. Nemci tu väznili aj iných vojakov, internovali tu tiež mapára Ladislava Ťažkého a ďalších slovenských chlapcov natrieskaných po päťsto v cholerových barakoch – bolo to ich nocľažisko, zastávka medzi nasadzovaním na odstraňovanie trosiek po bombardovaní vo Viedni a inde... Slovenský veniec s trikolórou sa na už upravenom cintoríne v Kaisersteinbruchu objavil ani nie pred dvadsiatimi rokmi. Položil ho tam k tabuľke, že tam umierali aj Slováci, spisovateľ Ťažký. Chcel, aby sa o nich vedelo... O tých, čo neprežili. „Spomienka na časy v roku 1945; vojna sa už vtedy chýlila ku koncu, otec o tom všetkom vydal aj po roku 1989 svedectvo,“ uzatváral literárnu anabázu čatára Matúša jeho „neliterárny“ syn a pokračoval: „Teraz je to za posledných dvadsať rokov prvá cesta k pamätníku slovenských vojakov na ukrajinskej zemi. Nielen tých desiatok, čo tu zahynuli v krvavej bitke oného 22. júla 1941, ale aj tých, ktorých sem postupne privážali z iných miest, kde padli. Podľa toho, čo nám povedali, bolo tých mŕtvych tristošesťdesiatosem – zabitých slovenských vojakov... Rozhodli sme sa s bratom Petrom ísť tam. Ani jeden hrob sa nezachoval, zostal však pamätník a my pociťujeme potrebu sem ísť, byť pri ňom. Aj náš otec by sem šiel; náš otec, ak by žil, zaručene by tu bol. A my si myslíme, že nás vidí a odobruje naše rozhodnutie, schvaľuje, že sme tu a že chceme, aby aj iní ľudia, ktorí sú tu s nami, videli, že sme tu, že chodíme na všetky takéto miesta z piety, z úcty a aj hrdosti, že to dokážeme, keď iní, ktorí by mohli, tu nie sú, a ani nepomyslia, aby sem prišli...“
- DVAJA BRATIA
Videl som bratov Ivana a Petra pri jednoduchom lipoveckom obelisku s dvojkrížom, ako prehľadávali okolie vynoveného pamätníka, ako si prezerali každú piaď zeme, kde tušili kúsok čohosi dávneho, čohosi, čo im mohlo Lipovec pripomínať – odštiepok betónu, úlomok železa, zrejme časť kovového kríža... Bol v nich štep pomalej dôstojnosti ich otca, kus jeho dôslednosti – veď keď už po takej dlhej ceste prišli sem, dopodrobna chceli zmapovať okolie vynoveného vysokého pylónu s dávnym slovenským znakom. Bolo jasné, že sa už nič nedá nájsť, ale takto uvažovať je smiešne, predsa všetci, čo si rovnako prezerali a zaznamenávali okolie, kráčali po zemi, v ktorej kdesi sú stovky tiel mladých chlapcov aj tam, kde nič nevidno, kde je iba tráva a burina, tam všade sú bezmenné kosti. Ich mená sú známe, sú v archívoch, sú v knihách, ktoré teraz vychádzajú, ale v tomto horúcom dni, páľave, tu nič nie je, iba ovocný sad, jablone a hrušky, ktoré nikto neoberá.
RODINNÁ SLÁVNOSŤ
Všetci sme si pred cestou alebo počas nej pozreli na starých snímkach, ako vyzeral pamätník v onom roku 1941. Stojí na miernom návrší vedľa cesty pred Lipovcom. Ale keď obídete to miesto dnes, vidíte, že zasahuje hlboko do poľa, vôkol je lán zeme, ako zelený ostrov sa doň vkliňuje miesto bývalého pohrebiska padlých vojakov. Počas rokov vojny, keď sa pohla na iné územia, ani po vojne nikomu nezišlo na um rozorať ho tak, aby sa pole zarovnalo. Mechanizmy a ľudia v nich cintorín obchádzali. A nielen to, nasadili ovocné stromy a potom, keď už podrástli, traktory s pluhmi to brali ako fakt...
Nikto nevie presne, kto konkrétne a prečo počas tých dlhých desaťročí nechal cmiter a mŕtvych naozaj odpočívať v pokoji. Nikto nevie dopodrobna, prečo toľko ohľadu k pamätníku s dvojkrížom, keď všade dominoval iný symbol – červená hviezda. Jednoducho! Vravia, že to urobili miestni v spomienke na to, ako sa k nim „ľudsky“ správali slovenskí vojaci.
A presne pre to isté v roku 2016, v roku sedemdesiateho piateho výročia bitky pri Lipovci, krvavého kúpeľa pre slovenských vojakov (práve tak, ako aj pre presilu červenoarmejcov), ho obnovili miestni podnikatelia a historik. Dosiahli, že pamätník slovenských vojakov je pamiatkou regionálneho významu – a tak sa mohla bez akýchkoľvek oficialít uskutočniť aj opisovaná „rodinná“ slávnosť. Pretože do Lipovca išli ľudia každý so svojím osudom a každý aj preto, aby prekonal bariéru mlčania a neraz aj mnohoročného strachu. A zavše aj oneskoreného zoznámenia sa s osudmi rodiny, osudmi starého otca, otca... So zámerom pochopiť, nielen čo sa vtedy dialo vo veľkom, ale čo sa dialo s jednotlivcami, s im blízkymi ľuďmi – čo prežívali a čomu boli vystavení. Mnoho príbehov zostáva nedopovedaných, ešte stále sa treba zoznamovať s čo najväčším množstvom faktov a miest, ktoré ich môžu vyniesť na svetlo sveta.
- POPRAVISKO FLOSSENBÜRG
Jeden môj priateľ, kanadský dôstojník, nedávno zložito putoval až pod Kaukaz, aby bol prítomný na obnovení cintorína slovenských vojakov z jednotiek, ktorým velil jeho otec. Generál, ktorý potom zahynul v nacistickom koncentráku v posledných dňoch vojny. A on, jeho syn, môj rovesník dodnes zápasí o to, aby sa zaplnilo biele miesto, keďže ani pri povestnej nemeckej precíznosti niet vierohodného dokladu, čo by ten zločin a tragédiu potvrdil... Tiež bez oficialít, s pomocou občianskeho združenia Klub generálov postavil nielen bustu otcovi – generálovi Slovenskej armády v rodnej Bošáci, ale aj pamätnú tabuľu v nacistickom koncentráku Flossenbürg, kde sa jeho život násilne ukončil.
- VÍŤAZSTVÁ NAD STRACHOM
Môj sused z autobusu pri putovaní do Lipovca mal pri sebe maličké lietadielko – hračku, jedinú vec, čo mu zostala po jeho otcovi, vrchnom divíznom lekárovi počas poľného ťaženia. To bolo všetko, okrem obáv po vojne, ako a kam v malej obci, kde mal lekársku prax, odpratať uniformu a vyznamenania, pretože sa v rodine báli udania a následného vydierania? Až prišli na to, že najlepšie bude zahrabať tie (ne)slávne armádne propriety v záchode, ktorý bol, ako väčšina latrín na vidieku, mimo domu. Ale ešte aj potom sa dlhý čas báli, či to nebolo priveľmi naivné. Veď možno práve tam budú najprv hľadať, najmä keď udanie bude presné, adresné... Môj priateľ putoval do Lipovca bez toho, že by bol niekedy od otca počul o nejakej bitke na tomto mieste alebo aby vôbec mal nejakú konkrétnu informáciu o vojne proti sovietom. Vedel len jedno, aké bolo veľké nadšenie, keď sa vyhlásila za Beneša mobilizácia proti nemeckému nebezpečenstvu, proti Hitlerovým hrozbám, ako sa oduševnene rukovalo priamo do pohraničia, aký psychický zlom bola demobilizácia a odstúpenie územia Nemecku, ako sa čs. štát v priebehu týždňa rozsypal ako domček z kariet, ako odchádzala zo Slovenska masa českých dôstojníkov a znovu aká mobilizácia aj vo verejnosti bola, keď vypukol konflikt, dnes známy ako Malá vojna s Maďarskom a jeho vojskom, a zase ako klesli nálady verejnosti a narastal nesúhlas s vojnou proti ZSSR. V tom všetkom mladý slovenský lekár žil, obliekal uniformu a usiloval sa v nej prežiť.
- ŽELEZNÝ KRÍŽ
Druhý sused vedel iba o strachu svojho otca, mladého spojára Slovenskej armády, ktorý po krvavej bitke pri Lipovci dostal za statočnosť jeden z päťdesiatych železných krížov, ktorými nemecké velenie nahrádzalo slovenským jednotkám straty mužov po chybných rozhodnutiach a nedostatočnom prieskume. Z masy horiacich áut, mŕtvol, pobitých koní vytiahol piatich spolubojovníkov, zachraňoval ľudské životy, neobyčajné, hrdinské konanie, veď napokon spojári neboli v prvej línii... Dnes jeho syn pri Trnave prepisuje vojnový zápisník. Všetko, čo o otcovi vedeli, boli obavy, veď nemecký železný kríž bol celú epochu najvykričanejším symbolom zla, násilia, vraždenia. Z Trnavy ho otec niesol po vojne zakopať do záhrady svojich príbuzných až pri Krompachoch v naivnej nádeji, že ho nikto nikdy nenájde ani v archívnych záznamoch. Po smrti pri delení dedičstva sa rodina nevedela rozhodnúť, čo so starým nábytkom, a tak takmer skončil v drevárni ako palivové drevo. Pri neobratnom, neopatrnom prenášaní či skôr lomcovaní vypadli zo skrine nôžky a v navŕtanej diere sa zjavili písomnosti a fotografie. Potom už prišla k slovu zvedavosť. Aj v otcovom stolíku našli tajnú priečku, kde bol zošit s denníkom z ťaženia na Východ. Úkryt bol precízny, výborne zamaskovaný, aj tak však ostáva otázkou, či by ho pri dôkladnej prehliadke neboli našli tí, čo tak cielene robili v mnohých iných prípadoch? Tak či tak, úkryty a ich obsah boli dlho pre celú rodinu tajomstvom. Nikto o nich nevedel a ani sa nedozvedel. Otec si, kto vie prečo, či aby chránil rodinu, alebo deti, ale odkladal to na poslednú chvíľu, nikomu nič radšej nepovedal, písaním sa akosi vyrovnával s tým všetkým, čo prežil. A zrejme ho viedlo aj to, lebo zo všetkých strán dlhé roky sa celé to ťaženie opisovalo inakšie, ako prežil mladý spojár. Zrejme sa nikde ani len slovkom pred inými nezmienil, čo všetko videl na vlastné oči... Po bokoch cesty do Lipovca bolo plno mŕtvol ruských vojakov, vodka bola pre nich nápojom života, ale aj smrti. Tak šli dvadsať kilometrov. Prvý raz v živote videl zhorené vojenské auto aj so šoférom, belejúce sa kosti pod opadávajúcimi svalmi... Videl obrazy skazy a hrôzy, zapísal ich do denníkov, ktoré schoval, pretože mu bolo jasné, že to v nijakých oficiálnych dejinách nebude, ani sa jeho deti o tom v škole nenaučia. Videl alebo sa dovtípil, že mnohí vojaci – mladí chlapci – padli úplne zbytočne. Ako to napokon konštatuje aj historik Mičianik. Ten potreboval na opis bitky pri Lipovci v knihe vyše päťdesiat strán: „Druhý sled pechoty sa nachádzal v hrachovisku, a tu sa prejavila bojová neskúsenosť slovenských pešiakov, prestali bojovať, stratili ostražitosť a doplatili na to smrťou, mnohých našli v kľačiacej polohe s hrachom v ústach alebo boli strelení do chrbta pri bezhlavom úteku...“ Teraz sa po tej istej trase, po tých istých dvadsiatich, kedysi krvavých kilometroch blížil k „hrachovisku“ jeho syn, mĺkvy, slzy mu celý čas stekali po tvári.... Dnes je sivovlasý a prepisuje otcov zápisník. Bude patriť medzi jeden z tých, bez ktorých nie sú nijaké dejiny úplné. Všetky „veľké dejiny“ sa skladajú z množstva ľudských osudov. Preto je dnes druhá svetová vojna ako celok a Slovenská armáda v nej ešte stále aktuálnou témou, aj keď sa píše rok 2017. Je to téma preto, že mnohé sa nedopovedalo alebo zamlčiavalo, je to téma pre živý záujem otcov, synov a vnukov tých tisícov, čo sa ocitli na onej dlhej púti dejinami. A tie dejiny, naše dejiny, sa nedajú v úplnosti rozpovedať bez nich.
Dušan D. KERNÝ – Foto: autor