Nevypočítateľnosť v stále chaotickejšom svete

thumbnail

Spochybňovanie užitočnosti moskovského vystúpenia Andreja Danka neobstojí. Otázka pre rok 2018 je pre nás Slovákov, pre verejnosť a politiku vlastne tá istá – v čom sa zhodneme, v čom sa nezhodneme teraz a v čom nikdy. Žijeme v štáte, kde nepanuje úplná zhoda ani v tom, ako a prečo vznikol pre štvrťstoročím, ba nenájdeme rovnaký názor na to, v čom ideme správne a v čom smerujeme do slepej uličky. Ide o to mať jasno o našej národnej a občianskej identite v meniacom sa a stále chaotickejšom svete. Zahraničná politika je trvalý zápas o identitu štátu. Prepojenie zahraničnej politiky a dejín bude hlavná téma v tomto roku výročí – storočnice vzniku prvej čs. republiky, sedemdesiateho výročia februárových udalostí, ktoré sa inak odohrali v Bratislave a inak v Prahe, osobitné poučenie našich najvlastnejších dejín pri príležitosti polstoročnice okupácie v roku 1968, štvrťstoročie vzniku nášho štátu, vyvrcholenie dlhoročného zložitého zápasu o slovenskú štátnosť. A napokon v tom všetkom bude aj predohra všetkých historických a politických  rozporov pred sedemdesiatym piatym výročím Slovenského národného povstania v roku 1944. Dominujúcim pritom  bude posilnenie SNP ako antifašistického piliera slovenskej štátnosti. Pre nové vedenie Matice, pre jej periodiká, pre okruh jej historikov a kvalifikovaných publicistov to naliehavo vytvára priestor, ktorý nemôžu nezaplniť.

 ■ NEBUDEME SAMI

Možno na základe doterajších skúseností budeme  zrejme sledovať pokusy prezidentského paláca mať hlavné slovo a neprenechať určovanie verejnej diskusie vláde, osobitne nie R. Ficovi a ani parlamentu, najmä jeho predsedovi. Jednoducho pôjde o akoby dve mocenské centrá s kľúčovým cieľom zabezpečiť Kiskovi (alebo čomusi z tej fazóny) druhé prezidentské obdobie. Pôjde o to, či pri každom výročí nájdeme najmä to, čo nás bude rozdeľovať a nebude nás spájať.

V tom všetkom nebudeme sami. Výrazne k nám bude presahovať osobitne to, čo sa bude odohrávať v českom verejnom priestore a do istej miery tu bude presah aj z Orbánovho Maďarska a len v malej miere mienka rakúskych médií, politiky a verejnosti. Lenže Rakúsko bude v druhej polovici roka 2018 predsedníckym štátom EÚ a jeho nová vláda si stanovuje za cieľ byť „silným štátom v srdci Európy a zohrávať aktívnu úlohu pri tvorbe budúceho usporiadania Európskej únie“.  Ide o novú vládnu formáciu zapadajúcu do prúdu „národného konzervativizmu“, ktorý môžeme sledovať nielen v Maďarsku či v Poľsku, ale aj v Bavorsku. Vytvára to novú atmosféru v strednej Európe. Vidno to výrazne napríklad na politickom vývoji v Česku.

 ■  ZÁPAS O IDENTITU

Ani v tomto zápase nezostaneme sami. Všetko sa bude odohrávať nielen na slávnostných akadémiách a politických podujatiach. Bude sa to diať v atmosfére, keď občan by mal mať jasno, že Európska únia a spoločná mena euro sú takpovediac do každého počasia, že sú v tejto kríze „nepremokavé“. Politika bude pred veľkým problémom vysvetliť, či doterajšia stratégia Severoatlantickej aliancie NATO nemá oblasti, v ktorých nás vedie do slepej uličky – ako v prípade spojeneckých akcií na Blízkom východe.

Demonštrácie sily mocností na Západe i na Východe neustávajú.

Po novom sa zrejme bude formovať aj postup Vyšehradskej štvorky. Pri jej vzniku išlo najmä o to včleniť sa do Európy a skoncovať s ruským vplyvom v strednej Európe. Dnes to výrazne vidno v súčasnej poľskej politike, kde ide o posilnenie národného štátu, jeho politickej identity. Otázka je, ako sa bude v tomto roku vyvíjať celková politická atmosféra v Európskej únii? Bude to trend Európy posilnených národných štátov? Alebo sa presadí rýchlejší postup integrácie eurozóny a štáty bez eura budú musieť urobiť všetko, aby neboli vytláčané do periférie?

Poučné sú pre nás napríklad poľské pomery. Integrácia umožnila vyše dva a pol miliónu najmä mladých Poliakov pracovať v Únii, ročne prispievajú na prosperitu krajiny zasielaním viac ako jednej miliardy eur na podporu svojich rodín. Zároveň však na uprázdnené miesta doma pribúdajú pracovníci zo zahraničia, osobitne z Ukrajiny. Tí len v prvom polroku 2017 poslali z Poľska domov okolo dva a pol miliardy eur. Teda ročne vyše päťnásobne viac, ako posielajú Poliaci domov zo zahraničia. V niektorých odvetviach počet zahraničných robotníkov z roka na rok stúpol na dvojnásobok.

Novým poľským premiérom  sa v decembri 2017 stal autor Stratégie pre zodpovedný rozvoj (Strategia odpowiedzialnego rozwoju) Mateusz Morawiecki. Cieľom sú o. i. nielen vysoké technológie, ale aj vládne, štátne usmerňovanie takéhoto vývoja a generovanie poľského finančného a sociálneho kapitálu nevylučujúceho istú renacionalizáciu bánk. Ide o regionálne vyvážený rozvoj celého Poľska. Do  rámca zložitého plánu je zahrnuté  aj posilnenie obranného sektora.

■  NEISTÝ SVET

Pokiaľ ide o posilňovanie obranného sektora, je to aj ohlas ročnej skúsenosti so zahraničnou politikou USA. Je typické, že českí analytici o. i. neočakávajú konzistentnú americkú zahraničnú politiku, lebo Donald Trump „môže otočiť o 180 stupňov kedykoľvek a v čomkoľvek a už sa nedá spoliehať na to, že USA budú naďalej garantovať medzinárodný poriadok, a svet sa stáva chaotickejší a nebezpečnejší“. Podľa názoru Romana Jocha, publikovanom v Babišových Lidových novinách, „ Maďarsko je malé a slabé, preto lavíruje medzi Ruskom a Nemeckom, Poľsko je regionálnou mocnosťou, a preto buduje armádu, Kaczynski a Orbán berú nebezpečnú situáciu vážne, význam posilniť českú a európsku obranyschopnosť má zásadný význam a nebudú na to musieť stačiť ani dve percentá hrubého domáceho produktu“. V tejto situácii treba asi doceniť rozpravu, ktorú o Rusku vyvolal Andrej Danko. Otvoril zásadný problém – ako sa má Západ, ku ktorému ako členovia EÚ a NATO jednoznačne patríme, správať k Rusku v situácii, keď izolácia Ruska nie je v našom a ani v európskom záujme. Potrebujeme dialóg nie kvôli rusofilstvu, ale preto, aby sme izoláciou neposilňovali konzervatívnejšie sily, ako je sám Kremeľ, a netlačili Rusko do tvrdého odmietania dialógu a konkrétnych krokov na deeskaláciu, na obmedzenie stále rastúceho počtu vojenských manévrov na oboch stranách – ruskej i našej natovskej. V mnohom pôjde o to oslobodiť sa od ruských klišé, práve tak ako aj od klišé paranoickej rusofóbie.

           Dušan D. KERNÝ – Foto: internet