Nie sú chúlostivé témy, len ľudia sú nedotkliví  

thumbnail

Sólista opery Slovenského národného divadla v Bratislave Ivan OŽVÁT bez servítky. Je častým hosťom na podujatiach, ktoré nevysiela televízia Markíza v Smotánke. Sú to najmä stretnutia s významnými historikmi, literátmi, umelcami i politikmi. Dokonca na niektorých svojím spevom aj participuje. Medzi umelcami, ale aj v spoločnosti sa toho veľa zmenilo odvtedy, keď na námestí SNP zaznelo: Utvorte koridor! Sólista opery SND Ivan OŽVÁT prvýkrát pohostinne vystupoval v Slovenskom národnom divadle v roku 1980 a dodnes je sólistom na našej prvej opernej scéne. Účinkoval takmer vo všetkých európskych krajinách i v zámorí na rôznych operných a operetných medzinárodných festivaloch a turné. Rodák z Trnavy prežil svoje detstvo v Banskej Bystrici. A rád poskytol rozhovor nášmu týždenníku aj o pálčivejších spoločenských témach.

  • Vyše tridsať rokov účinkovania v Slovenskom národnom divadle vás oprávňuje hodnotiť. Myslíte si, že je naša prvá scéna národná?

Položili ste mi ťažkú otázku. Nie som dramaturg ani režisér, čo sú dve veľmi dôležité divadelné funkcie, ktoré viac-menej určujú smerovanie divadla. Dramaturgia výberom titulov a režiséri spôsobom ponímania inscenácie. No a z toho vyplýva, že vedenie SND sa dlhodobo  usiluje ísť v intenciách dramaturgickej objavnosti, to znamená, že sa na scéne striedajú veľké svetové tituly s komornými aj so slovenskými. Nemôžem teda povedať, žeby sme slovenský repertoár dávali do úzadia. Alebo, nedajbože, žeby sme ho vedome potierali. Ale pravda je, že Verdi či Puccini sú hudobne a zvukovo lákavejší než slovenské tituly Krútňava, Detvan alebo Jánošík. Ale raz za čas sa v repertoári národného divadla objavujú aj Suchoň či Cikker. A keby som mal odpovedať na otázku,  či sme národní, povedal by som, že divadlo zrejme áno, ale mám pocit, akoby sa do umeleckých súborov SND prijímali ľudia, ktorí možno spĺňajú umelecké kritériá, ale otázne je, či si ctia názov budovy a inštitúciu, do ktorej prišli pracovať. Lebo ak ide o nejaké významné podujatia späté s národom, mladí umelci neinklinujú k tomu, aby prejavili záujem spontánne vystúpiť. Zvyčajne sa stretávame stará partia – Eva Kristinová, Juraj Sarvaš, Jožko Šimonovič, Dušan Jamrich a iní. Generácia spevákov ako Ondrej Malachovský sa, žiaľ, už vytratila. Myslím si, že pre ľudí z národného divadla by malo byť cťou pracovať v SND, veď sa zbytočne nehovorí, že je výkladnou skriňou národa. No malo by byť nielen po umeleckej stránke, ale aj citovo.

  • Čo to podľa vás znamená?

Keď sú akcie, človek nemôže mať stále natrčenú ruku – daj peniaze. Aj keď ide o veľké významné výročia organizované úradom vlády, rezortom kultúry alebo Maticou slovenskou. Takže tu niekde je tá odpoveď. Nevravím, že vedenie divadla má brať len zanietených Slovákov a národovcov. Ale pociťujem, že sa z mladej generácie umelcov tieto hodnoty vytrácajú.

  • Na divadelných doskách sa stretávame s novým fenoménom: nahotou, vulgarizmami a inými akože modernizačnými vsuvkami. Ako to vnímate?

Veľmi ťažko to znášam. Nepatrím do generácie osemdesiatnikov, ale tiež už nie som žiadny sopliak. Nejdem sa odvolávať na názory iných kolegov, ktorí by iste so mnou súhlasili, že žijeme také zvláštne časy. Sme svedkami toho, že zväčša angažujeme režisérov zvonka. Neviem, či čakajú reciprocitu, no preto sa nám stáva, že ich vplyv pri nových hrách je veľmi silný, ba priam dominantný. Stáva sa, že aj klasické diela obrátia hore nohami. A my sa nedokážeme brániť, v divadle sme postavení doslova pred nelogické, ba až stupídne veci. Pamätám si debakel inscenácie Supermarket, ktorej dej sa odohráva na predmestí Bratislavy. Slovník à la dáma s kabelkou, s vysokými opätkami, bez nohavičiek a s krátkou sukničkou... Návštevníci predstavenia boli pobúrení, ozval sa piskot, buchot, rozčúlenie. Samotní diváci odmietajú  takéto kontroverzné inscenácie na prvej slovenskej národnej scéne. Nemusíme ísť ďaleko. Spomeňme si na Divadlo tanca v mojom meste Banskej Bystrici, kde sa celý tanečný súbor predvádzal v plnej nahote. Či sme vzdelaní, alebo nevzdelaní, oko diváka sa viac sústreďuje na to, kto je ako zarastený medzi nohami, prípadne aké prirodzenie sa mu tam hompáľa. No jestvujú kritici, ktorí vedia obhájiť každú zvrátenosť ako novátorstvo. Lenže mne to prekáža.

  • Ocitli ste sa v situácii, že ste mali hrať v niečom, čo sa vám protivilo?

Odpoviem otázkou: Ako sa majú brániť umelci, ktorým povedia: Si tu zamestnaný, rob? Spomínam si, keď na krátky čas prišla do SND ako riaditeľka opery svetoznáma operná diva Gabriela Beňačková a aká bola pobúrená, keď zistila, ako spotvorili Dvořákovu Rusalku. Dokonca ju naštudoval známy český režisér, ktorý ju, žiaľ, umiestnil  na smetisko. Na javisku sa povaľovali plastové fľaše, pneumatiky a podobné haraburdie. Ibaže divák očakáva od tejto opery krásny, rozprávkový svet...  Beňačková, ktorá s touto operou prešla celú zemeguľu a zožala s ňou obrovský úspech, nemohla uveriť vlastným očiam a operu stiahla. Čiže zasiahla ako šéfka. A to sa týka aj nie celkom vydareného Trubadúra, ktorého dej sa odohráva v garážovom petržalskom podsvetí, ale aj iných inscenácií. Tým sólisti prichádzajú o krásne spevácke kreácie...

  • Z umenia sa v súčasnosti akoby stávala slúžka pre politickú propagandu. Videli sme to v divadelnom predstavení Natálka, vo filme Únos a najnovšie vo filme Mečiar. Hercom neprekáža, že sú zneužívaní? Stalo sa vám, že ste prijali úlohu, s ktorou ste neboli stotožnený?

Áno, stalo sa mi.  Ale treba povedať, že umelec požíva patričnú úctu aj preto, že sa vie popasovať s akoukoľvek charakterovou postavou. Skôr sa neviem stotožniť s režisérskym vedením tej postavy. To je problém. Teda nie spevácka či hudobná náročnosť, to nemôžu inscenátori zmeniť, aj keď súčasní režiséri by pomaličky zmenili už aj hudbu. Ale kostým, scénu, obdobie len tak tresnú – preniesť, premiestniť aj sto rokov do súčasnosti, lebo to je in. Tlačia nás do toho konkrétni ľudia. Nevravím, že mladá generácia je nešikovná,  ale ako keby silou-mocou chcela byť exhibicionistická. Predviesť sa niečím. Je otázne, či to iné je aj kvalitné a či zodpovedá príbehu, danému obdobiu. Chudáci geniálni skladatelia i libretisti, ktorí sú už pod zemou a nemôžu sa brániť. Toto je problém. A čo sa týka filmov ako Únos či Mečiar..., niekedy sa nad tým  zamýšľam a musím povedať, že sa nedá v nich  nevidieť politická objednávka. Útok na symboly štátu, cirkvi, urážanie národného a náboženského povedomia ľudí, kto to potrebuje? 

  • Ale keď zoberieme divadelné predstavenie Natálka, to robí SND pre školy. A tam ide o útok na samotné kresťanstvo. Na scéne je soška Panny Márie umiestnená na konzolke a na jej pozadí je hákový kríž. Čo tým chcel autor povedať mladým divákom?

Priznám sa, že toto predstavenie som nevidel. Ale scéna, ktorú opisujete, bez toho, či som to videl, alebo nie, určite by aj vo mne vyvolala zvláštny pocit rozčarovania, možno aj rozčúlenia. A určite by som uvažoval: je to niekoho zámer? Niečo potlačiť, znevážiť, zneužiť? Veď autor je známy. Pripúšťam, že žijeme v dobe, v ktorej silou-mocou chceme všetko prevrátiť, a nielen byť senzační. 

  • V spoločnosti sa očividne pestuje nevraživosť voči zakladateľom prvej i druhej Slovenskej republiky. Zúčastnili ste sa na konferencii Právny štát alebo právo na pravdu, kde vystúpil Vladimír Mečiar, zakladateľ druhej Slovenskej republiky. Taktiež na oslavách sedemdesiateho piateho výročia vzniku prvej Slovenskej republiky. Všade vás prijali s veľkým nadšením. Ako vašu slovenskosť hodnotia na vašom pracovisku?

S vedením opery mám korektné vzťahy. Myslím si, že ich vôbec nezaujíma, kto sa kde objaví, je to dnes skutočne vec slobodnej vôle. Lebo môžem vystupovať aj na súkromnom večierku významných ľudí, slovenských osobností, ktorých možno časť národa obdivuje, druhá zatracuje.

  • Každý, kto niečo znamená, polarizuje spoločnosť...

Áno. Rozhodne k takým patrí Vladimír Mečiar i Štefan Harabin. Sú to rozhľadení ľudia a majú poslucháčom čo ponúknuť. Preto som išiel na ich konferenciu.  Nie som síce právnik, ale aké-také znalosti mám, lebo sa o to zaujímam. Nie som uväznený len vo svete hudby.  Človek by mal mať schopnosť urobiť si objektívny náhľad na život. Rád sa nechám obohatiť múdrymi ľuďmi.  Rozmýšľam o ich myšlienkach, názoroch a postojoch.  Nemusím s tým či oným pánom vo všetkom súhlasiť, ale rozhodne si rád dám vysvetliť to zložité, ťažké obdobie, v ktorom oni rozhodovali. Veď pri vzniku druhej Slovenskej republiky nebol len Mečiar, ale aj iní múdri ľudia. Preto o nich máme prísť? 

  • Podobná situácia bola v roku 1939, keď si bolo treba vybrať: zachrániť národ, alebo ho nechať svojmu osudu.

Presne. No a za to, že to Tiso zobral na seba, sa mu to vypomstilo. Vieme, ako skončil, a zakrátko aj iní naši poprední slovenskí štátnici. Smutné je, že dnes sa ľudia boja čo i len  pripomenúť si Slovenský štát. Už aký bol, taký bol, ale vznikol a vieme, že  keby nebol vyhlásený Slovenským snemom, čo by sa stalo. Toto treba stále podčiarkovať, toto by mali historici pripomínať, a nie to, že v Bystrici vyznamenal Nemcov. Veď to jasne povedal,  pre pár plieškov som zachránil tri veľké slovenské mestá, ktoré by bola  nemecká nacistická baganča zmietla z povrchu zeme. To by len bol slovenský holokaust!

  • Umelci viac ako iné profesie prejavujú nostalgiu za spoločným štátom Čechov a Slovákov. Myslia to úprimne alebo ide len o väčší priestor na zárobok?

Osobne poznám veľa slovenských umelcov, povedzme činohercov, ktorí často nielen dabujú, ale aj hrajú alebo sú pozývaní do spoločných filmových projektov a veľmi si to pochvaľujú. Na jednej strane je tam priestor na reciprocitu, ale som presvedčený, že to robia  najmä preto, aby sem prišli nové myšlienky, nové režijné pohľady, lebo  práca s iným režisérom, neslovenským, posúva aj interpreta dopredu. To by vedeli  činoherci oveľa krajšie povedať, ako ich spolupráca s niektorými významnými, nakoniec  aj s mladými  režisérmi  posunula, obohatila. Aj ja rád chodím vystupovať do Prahy a na Moravu...

  • Onedlho si pripomenieme dvadsiate piate výročie vzniku Slovenskej republiky. Ako ste túto skutočnosť prijali?

Trošku sa vo mne bili dva pocity. Hrdosť, že máme svoj štát, tak to dokážme, Slováci. Ale pociťoval som aj strach a obavu.  Veď istý predseda slovenskej vlády hovoril o tom, aké to bude zlé. Že slovenská koruna voči českej bude jedna ku trom. Chtiac-nechtiac aj vo mne ako umelcovi to vyvolávalo pochybnosti: zvládneme to?  Vtedajšia garnitúra to zobrala na seba a v krátkom čase  musela vybudovať všetky inštitúcie na fungovanie štátu. Je pre mňa veľmi zaujímavé, keď počujem od jedného z hlavných  tvorcov Slovenskej republiky, čo všetko sa za tým skrývalo. Od štátnych symbolov cez banku, menu, obranu, diplomaciu – nič sme nemali pripravené. A zvládli sme to.

  • Nečudo, veď správy spoza rieky Moravy predpovedali, že o tri mesiace prídeme po kolenách prosiť Prahu, aby nás zobrala späť. Pamätáte sa?

Iste, veď sme počúvali: pozor, Slováci, no skúste si to! Myslím si, že my Slováci sme mali obrovské šťastie, že v tom čase viedol zápas za Slovákov práve Vladimír Mečiar. A je   zaujímavé, že tí, ktorí boli pri kolíske štátnosti, sú teraz po dvadsiatich piatich rokoch nielenže nedocenení, ale priam znevažovaní. Mám obavy, že i dnes to tak trochu v národe vrie. Ľudia sú nespokojní, bojím sa, aby nedošlo k nejakej zrážke. Lebo jestvujú veľké sociálne rozdiely. Je predsa nemysliteľné, aby naši dôchodcovia po štyridsiatich rokoch driny mali aj po valorizácii tristo či štyristo, alebo päťsto eur a štát má podporovať imigrantov! To je výsmech. Takže na jednej strane buďme radi, že máme Slovenskú republiku, ale nezabudnime, kto a čo pre ňu a pre jej obyvateľov vykonal. Kto z úzadia štekal, kto zruinoval naše strojárstvo, poľnohospodárstvo a ďalšie odvetvia... A dnes sa chytáme za hlavu, že pomaly nemáme vlastné maslo, vajcia, mlieko. Poľnohospodárstvo je totálne na kolenách. Mečiar pred dvadsiatimi piatimi rokmi nabádal: Kupujte slovenské výrobky, dáte prácu domácim výrobcom. Vysmiali ho a dnes sa s pokorou vraciame k týmto heslám.

  • Pri verbálnych prejavoch verejných činiteľov je zjavná absencia národného povedomia. Napriek tomu nemajú zábrany zastávať významné pozície v štáte. Školské lavice neopúšťajú hrdé Slovenky a Slováci. A ani RTVS tomu nepomáha. Skôr naopak. Aké sú vaše skúsenosti? Máte pocit, že chýba národné povedomie u tých ľudí, ktorí vedú štát?

Niektorým určite chýba. A bolo by sa treba vážne zamyslieť nad príčinami. Rodina? Škola? Cirkev? Médiá? Kde robíme chybu?  Považujem to za veľmi ťažký problém ťahajúci sa  našimi novodobými dejinami. Prináša veľa nevraživosti medzi ľudí.  Pomohlo by nám viac pokory, slušnosti, kultúry, kultivovanosti, obety, ale aj primeranej hrdosti, úcty  a určite veľa lásky.

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív I. O.



1 Komentár

  • Peter Slovak

    Eva Zelenayová, bývalá kandidátka do NRSR za ĽSNS a obdivovateľka klérofašistického Slovenského štátu sa pýta: "Na scéne je soška Panny Márie umiestnená na konzolke a na jej pozadí je hákový kríž. Čo tým chcel autor povedať mladým divákom?" Ja Vám odpoviem. Autor tým chcel povedať, že netolerantné ideologické skupiny propagujúce rasovú a náboženskú neznášanlivosť svoje planúce reči zahaľujú do kresťanského pozlátka. Ale to by pani Zelenayová asi mala vedieť, všakáno?

Pridaj komentár