Anketa v Literárnom týždenníku ako barometer potrieb slovenskej knihy. Kultúra a cestovný ruch patria medzi najviac zanedbávané oblasti všetkých doterajších slovenských vlád, aj keď obe – každá iným spôsobom – prispievajú k atraktívnosti krajiny, a nepriamo i k jej materiálnemu bohatstvu zvyšovaním záujmu okolitého sveta, vytváraním komplexnejších osobností vo vlastnom obyvateľstve i pestovaniu hrdosti ľudí na svoju národnú kultúru, krásu a históriu krajiny. Zo všetkých oblastí kultúry je na tom najbiednejšie literatúra a jej tvorcovia. To naviedlo redakciu Literárneho týždenníka na anketu spisovateľov a pracovníkov knižnej kultúry o postavení a potrebách našej literatúry – zverejňovali ju v prvých tohoročných číslach LT.
Anketa literárnych tvorcov, pracovníkov vydavateľstiev a knižnej distribúcie priniesla veľa podnetov. Len sa obávam, že si to zasa len medzi sebou povedali tí, ktorých to trápi, a sotvakto z kompetentných bude brať ich hlasy na zreteľ.
■ VEĽA PODNETOV
Spomeňme aspoň pár názorov a požiadaviek z tých, čo zazneli v ankete LT: zlikvidovanie niekoľkých domov umelcov a stredísk kultúry (domov výtvarníkov v Moravanoch, bratislavský Park kultúry a oddychu, na dlhé roky Dom spisovateľov v Budmericiach), ľahostajný vzťah štátnych orgánov k osudu Domu spisovateľov na Laurinskej ulici v Bratislave, ktorý sa stal predmetom mafiánskych kšeftov,to všetko dovedna je priam svedectvom vzťahu štátu a úradov k problémom umenia a literatúry, pričom v prípade PKO aj ziskuchtivosti určitých „politikov“. Uveďme aspoň niektoré názory:
– spisovatelia upozorňujú, že neprizývanie ich zástupov na riešenie vážnych spoločenských otázok je samo osebe prejavom degradácie slovenských tvorcov, ich intelektu, rozhľadu a spoločenského postavenia;
– absencia umelcov v celospoločenských diskusiách, dokonca aj o problémoch kultúry v najväčších médiách, vrátane verejnoprávnych, ktoré žijú z daní a poplatkov občanov, je alarmujúca;
– súčinnosť literárnych tvorcov na tvorbe rozhlasových a televíznych programov je minimálna a často zúžená na niekoľkých jedincov, ktorí sú ochotní spoluvytvárať programy bezduchej zábavy a písať brakové seriály;
– vlády si neuvedomujú, že základom rozvoja národa je jeho kultúra, že budúcnosť národa nevytvára len pragmatická politika ani ekonomický rozvoj štátu, ale aj duchovná úroveň národa, pričom umelci nikdy nepodceňovali ekonomickú, sociálnu a právnu funkciu štátu;
– poézia sa takmer dôsledne vytratila z programov rozhlasových a televíznych staníc, dokonca zanikla aj desaťročia obľúbená Chvíľka poézie vo verejnoprávnej národnej a kultúrnej inštitúcii;
– je priam nepochopiteľné, že kultúra, menovite literatúra, sa dostáva na okraj záujmu aj sociálne orientovanej vlády, pričom spisovatelia odjakživa boli sociálne cítiace osobnosti a dve storočia viedli národný a sociálny zápas Slovákov;
– sociálne postavenie spisovateľov, najmä tvorcov hodnotnej literatúry, sa dostalo do neznesiteľnej polohy a nijaký grantový systém ho doteraz v plnej miere neriešil, podstatne väčšie sumy peňazí idú na podporu divadiel a nakrúcanie filmov, pričom akoby si nikto neuvedomil, že aj tieto druhy umenia sa začínajú písaným slovom, teda literatúrou – bez námetu, libreta, scenára, divadelnej hry by jednoducho nejestvovali;
■ KNIŽNIČNÉ PONOSY
V ankete sa pripomínalo obdobie vzniku národných umeleckých centier, medzi nimi aj Národného literárneho centra, na ktoré dnes spisovatelia spomínajú už len ako na legendu, odporcovia slovenskej štátnosti, ktorým zavadzalo v názve slovo „národné“, ho nahradili slovom „informačné“, a tým od základov zúžili a dehonestovali pôvodné poslanie NLC, pričom určite by nebolo problémom vrátiť sa k jeho skvelej tradícii.
– situácia jediného literárneho časopisu novinového formátu – Literárneho týždenníka – je katastrofálna a časopis je odkázaný na pomoc;
– podnetom je aj požiadavka na podstatne výraznejšiu podporu verejných knižníc, ktorých sme mali pred dvadsiatimi piatimi rokmi vyše osemtisíc, dnes ich je sotva desatina; podpora knižníc by vyvolala vyššie náklady kníh, a tým aj isté zlepšenie honorárov autorov – pripomeňme, že bežný honorár za knihu, ktorú autor píše v priemere rok, je jeden až tri priemerné mesačné platy, a veľmi často nula: Ladislav Ťažký neraz dostal ako honorár sto svojich kníh so slovami vydavateľa: Majstre, skúste si ich niekde popredať...
V ankete odznelo aj veľa iných hlasov, posťažovaní námetov. Prečítal ich vôbec niekto z kompetentných?
Ján ČOMAJ