Veľké peniaze znižujú odolnosť i morálku ľudí
JUDr. Antona BLAHU (1934), rodáka z Kysúc, možno v krátkosti charakterizovať ako advokáta, publicistu, spisovateľa, intelektuála a filantropa. V ranej mladosti prišiel o oboch rodičov, a tak sa na jeho charakterových vlastnostiach podpísali saleziáni a strýčko Vincko s tetou Jojou. Vypracoval sa na excelentného advokáta. Pre štát zachránil kaštieľ v Strážkach s celým hnuteľným i nehnuteľným majetkom, vrátane Medňanského diel. Keď sme s ním nahrávali rozhovor, práve sa vrátil zo súdu, ktorý vyniesol rozsudok v kauze Duckého zmenky. Bolo to 2. júla.
● Aktívny účastník Pyžamovej revolúcie, zakladateľ slobodnej a nezávislej advokácie po roku 1989 a súčasne vedúci úradu predsedu slovenskej vlády Petra Colotku v bývalom Česko-Slovensku. Ako to ide dohromady?
Ďakujem, že ste si spomenuli na Pyžamovú revolúciu (1956), lebo znamenala zlomový okamih v mojom živote. Táto študentská rebélia vysokoškolákov v Bratislave a v ďalších mestách bola prejavom svedomia a protestu voči dogmatizmu tej doby, proti rozporu medzi ideálmi a realitou. Každý z nás sa zameral na cieľ protestu podľa svojej názorovej orientácie. Celkom určite sme sa usilovali o nápravu justičných krívd, nezmyselného kádrovania mladých ľudí, nerešpektovania akademických slobôd, formalizmu vo výučbe, ale aj právnemu nihilizmu. Bola v tom zmes mladíckej úprimnosti, ale i naivity, čistoty, statočnosti, zápalistého nadšenia. Vo vysokoškolskom internáte Mladá garda ma zvolili do celobratislavského študentského predsedníctva, asi aj preto, že som nebol zástancom radikálnych riešení. Obával som sa totiž ostrého stretu s vtedajšou mocou, na ktorý by iste doplatili mnohí ľudia zdravím, existenciou a možno aj životom. Myslím si, že moji súčasníci oceňovali východiská, ktoré sme navrhli. Boli prijateľné a vytvárali podmienky na rokovanie a riešenia našich vysokoškolských problémov.
Niektoré negatívne javy sa nevyhýbajú ani dnešnému životu. Neviem, či je v súčasnosti toľko romantikov a rebelov medzi mladými, ako bolo na jar 1956 ešte pred revolúciou v Maďarsku, ktorá prebehla až v jeseni. Predznamenali sme tak progresívne šesťdesiate roky.
● Boli ste úspešní?
Áno. Začali sa postupne zlepšovať materiálne podmienky v internátoch, vydávať učebnice, skriptá a začala sa zvyšovať úloha vzdelania, ale aj autorita právnického povolania, ktoré sa vtedy podceňovalo. Som rád, že som túto časť svojho života prežil v súlade so svojím svedomím, presvedčením a mojou profesionálnou orientáciou. Že som túto študentskú rebéliu spoluorganizoval aj viedol.
● Takže už počas štúdia sa prejavil váš advokátsky talent.
Myslím si, že išlo o mladícku rozhorčenosť, ktorá ma posúvala na stranu slabších. Usiloval som sa pochopiť ľudí, ich problémy alebo tých, ktorým sa stala krivda. To ma napokon po skončení školy priviedlo do advokácie. V orgánoch justície by som sa s touto stigmou asi ťažšie prebíjal.
● Ako sa z rebela stal spolupracovník predsedu vlády?
Do sedemdesiateho roku minulého storočia som robil v advokácii. Potom som dostal ponuku od vtedajšieho primátora Bratislavy Ing. Ladislava Martináka, či by som nešiel robiť vedúceho jeho kancelárie. Prišla práve včas, lebo som sa zachránil pred previerkami a azda aj v profesijnom živote.
● A ako si vás našiel profesor Colotka?
Stretli sme sa na koncerte v Primaciálnom paláci. Mali sme k sebe osobné sympatie. On chápal našu študentskú rebéliu a pre nás študentov bol odbornou aj ľudskou autoritou. Neorientoval sa iba na právo, mal široké vzdelanie z oblasti literatúry, umenia. Profesor Colotka bol prvý, kto navrhol a presadil v Česko-Slovensku zákon o osobnom vlastníctve bytov, ktorý bol prelomom do monolitného socialistického vlastníctva. Bol veľkou osobnosťou, vážili sme si ho. Doteraz mám v pamäti, ako mi odporúčal, aby som si prečítal Kuznecova, nekonvenčného novátorského autora vtedajšieho knižného trháku Legenda pokračuje, ktorý kritikou systému predišiel aj Solženicyna. Profesor Colotka bol predsedom komisie, ktorá riešila následky Pyžamovej revolúcie. Hrozilo mi vylúčenie zo všetkých vysokých škôl v Č-SR. No Colotka sa zasadil, že som bol potrestaný len preradením do výroby, ktorú som absolvoval v prístave. Potom ma ako dekan fakulty prijal znova do školy. Preto ho považujem za svojho záchrancu. Azda tá osobná väzba, pochádzajúca zo štúdia, ma priviedla k nemu na úrad vlády. Postupne som sa zaoberal jeho poslaneckými vecami, požiadavkami podnikov, miest, sťažnosťami, prijímaním stránok, stal som sa vedúcim sekretariátu a neskôr zástupcom vedúceho úradu. Keďže vedúci úradu bol dosť často chorý, stávalo sa, že prakticky som túto funkciu vykonával sám.
● Angažovali ste sa aj neskôr politicky?
Pochopil som, že do politiky nepatrím, som príliš citlivý a politika je agresívna. Zraňovala ma. Preferoval som svoju profesiu a urobil som dobre. V roku 1968 som bol ako tridsaťštyriročný v päťčlennej komisii s najvýznamnejšími advokátmi a odborníkmi Slovenska, ktorá mala pripraviť návrh nového zákona o súkromnom výkone advokácie. Okupácia Česko-Slovenska v auguste 1968 pochopiteľne pochovala myšlienku na slobodné vykonávanie advokácie, ale tá stopa tu zostala a myslím si, že v advokátoch žila bez ohľadu na to, aký zákon existoval. Svoje skúsenosti som mohol zužitkovať až v roku 1989. No bol by som nepravdivý, keby som povedal, že činnosť v advokátskych poradniach do roku 1989 bola len zlá. Väčšina z nás si poctivo a zodpovedne vykonávala svoju profesiu. Na konferencii všetkých advokátov v januári 1990 sme sa rozhodli pracovať na novom návrhu zákona o súkromnej advokácii. Môžem povedať, že sme sa na jeho príprave zúčastnili takmer všetci. Boli sme prvou profesijnou organizáciou v Česko-Slovensku, ktorá mala pripravený zákon o súkromnom výkone povolania účinný od 1. júla 1990.
● Neviem, či je správne spájať advokáciu so súdnictvom, ktoré, žiaľ, nemá u nás dobrý kredit. Prečo? V čom je problém?
Advokácia nie je súčasťou justície, aj keď spolu s ňou žije. Advokácia bola skutočne kedysi chápaná ako inštitúcia, ktorá má pomáhať súdom. To nie je správne. Advokácia má pomáhať ľuďom a firmám. Advokácia nie je štátnou organizáciou, je samostatná, nezávislá, nepodlieha štátnemu dohľadu, má svoj samostatný, nezávislý život. To je nevyhnutná podmienka na to, aby si štátne orgány nezavolali advokáta a nepovedali mu, takto budeš obhajovať, ako sa to niekedy stávalo. Nie ako budem obhajovať, je otázka môjho svedomia a vedomostí na prospech klienta. Lenže aj dnes sa stávajú prípady, že mnohí ľudia sú bezdôvodne prepúšťaní, vyhadzovaní, niektorým sú odopierané ich nároky. Preto sa obracajú na súdy, inštitúcie, hľadajú ochranu. Ak ju nedostanú, sú v depresiách a potom môžu spôsobovať také činy, ktoré nevieme pochopiť. Dopúšťajú sa aj násilia, spôsobujú traumy rodine a vyvolávajú spätné problémy spoločnosti, ktorá ich musí ťažko naprávať. Keď prídete na pojednávanie, už po prvej otázke vidíte, či sa stačil sudca alebo sudkyňa pripraviť alebo nie. Za každým spisom je však osud človeka. Ľudia sa pozerajú na súdy ako na určité božstvo, v ktorom je vtelená spravodlivosť, a žiadajú od súdov a štátnych orgánov, aby sa tak správali aj rozhodovali. Preto je justícia aj advokátska práca dôležitá pre život ako voda.
● Boli ste obhajcom v mnohých medializovaných kauzách. Jednou z nich bol súdny spor Dušan Slobodník verzus Ľubomír Feldek. Skončil sa spravodlivo?
Áno. Slobodník spor vyhral, obhájil svoju česť, aj keď jeho život sa skončil. Išlo v ňom nielen o ochranu cti mladého sedemnásťročného chlapca, ale aj celých generácií Slovákov, ktorí museli vstúpiť do HM alebo neskôr do ČSM či SZM. Bol to podľa mňa súboj s ohováraním Slovákov, proti falšovaniu histórie a kriminalizovaniu ľudí, na ktorý ľudsky a mediálne doplatil aj Slobodník. Najvyšší súd SR správne judikoval, že kto hovorí o tzv. fašistickej minulosti Dušana Slobodníka, a teda aj celej jeho (aj našej) generácie, ho uráža, znižuje jeho (a teda i našu) dôstojnosť a veľmi vážne zasahuje do jeho cti. Tvrdím to, aj keď som nikdy nebol v HM a zo SZM som bol vylúčený. O jeho súdnom úspechu médiá i jeho nepriatelia mlčia. Je to nemenný výrok súdu na jeho prospech.
● Ale ten súdny spor pokračoval na Európskom súde pre ľudské práva.
Áno, ale nedotkol sa cti, charakteru a čestnosti života D. Slobodníka, ani spomínaného rozsudku Najvyššieho súdu SR. Potvrdil, že Feldek má právo sa vyjadrovať o verejných činiteľoch. Netýkal sa života čestného a statočného človeka, ktorý deväť rokov prežil v sovietskom gulagu. Som presvedčený, že Slobodník sa stal obeťou politických hier, do ktorých som bol zatiahnutý aj ja. Niekoľkokrát som povedal pánovi Slobodníkovi, že už na to nemám nervy, nech si nájde na zastupovanie niekoho iného. A on mi na to ‒ aj vy sa ma vzdávate? Tak som sa zmobilizoval a vec sme úspešne dokončili. Ale bol to mimoriadne náročný proces.
● Taký ste zavŕšili aj dnes? Neboli to Duckého zmenky?
Boli a chcete ho počuť?
● Samozrejme...
Nejde o všetky tzv. Duckého zmenky, ale len o päť zmeniek, ktoré Union banka odkúpila a podľa zmluvy za ne riadne zaplatila. Súdy už po šiesty či siedmy raz rozhodli, že zmenky sú platné, že ide o veľmi jasný zmenkový prípad, pričom Slovenský plynárenský priemysel (SPP) je povinný za tieto zmenky zaplatiť terajšiemu majiteľovi zmeniek, ktorým je cyperská spoločnosť Stroden Management Limited. Keď také niečo vyslovím, tak sa každý chytí za hlavu a povie, ty vystupuješ proti Slovenskej republike? Nie, ja horlím za to, aby sa v SR dodržiavalo právo, aby Slovensko bolo riadnym veriteľom aj dlžníkom. Mal som radosť, keď Slovensko nedávno vyhralo arbitráž, a budem si ho vážiť, keď bude plniť aj svoje záväzky. Veď Union banka za tieto zmenky poukázala SPP cez českého partnera vyše 324 miliónov Kč.
● Ako dlho trvá tento súdny spor?
Zmenky boli vystavené 29. septembra 1998 a žaloba bola podaná v roku 1999. Čiže pätnásť rokov. Neviem, či náklady na spor už nepresahujú požadovanú istinu. Verejnosť akosi neberie do úvahy, že zmenkový zákon, platný vyše šesťdesiat rokov, je veľmi rigorózny a platí nielen u nás, ale na celom svete.
● Mnohé súdne spory na Slovensku stroskotávajú na pochybeniach sudcov a zločinci sa preto dostávajú na slobodu. Čo si o tom myslíte?
Má to objektívny aj subjektívny základ. Jednak spoločnosť aj justícia sú rozkolísané, akoby neusadené. A tam, kde ide o veľké peniaze, sa znižuje odolnosť i morálka ľudí. Ale závažné pochybenia by mali byť dôsledne posudzované. Niet inej cesty. Som presvedčený, že absolútna väčšina sudcov si robí svoju prácu poctivo. Žiaľ, krivé zrkadlo súdnictvu nastavujú ojedinelé prípady. Prekáža mi, že justícia si neurobila poriadok vo svojich radoch s tými ľuďmi, ktorí oficiálne a evidentne porušili zákon. To by malo byť súčasťou zodpovednej justície voči spoločnosti, občanom a potom by to nevrhalo zlé svetlo na všetkých.
● Vaša osemdesiatka bola akýmsi prierezom života typického Slováka, ktorý sa z ťažkých pomerov dopracoval ku skvelej kariére. Na jubilantskú oslavu vás prišiel pozdraviť aj minister spravodlivosti Tomáš Borec...
Vážim si pozornosť mojich kolegov, priateľov, pána prezidenta, ministra, nášho predsedu a celého predsedníctva i ďalších činiteľov. Najviac však mojich klientov a kolegov. Život ma núti nemyslieť na vek, skôr na to, čo treba ešte urobiť. Lebo človek čím je starší, tým má viac úloh a menej času na ich realizáciu.
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ ‒ Foto: Ladislav LESAY