O tragických transportoch z marca 1942

thumbnail

Deportácie boli tragédia, ktorej sa nevyhla nijaká krajina pod nemeckou kontrolou. Štrnásty marec a tiež osemnásty apríl sú vždy príležitosťou pre všetkých kritikov a nežičlivcov slovenskej samostatnosti prevetrať svoje staré predsudky a oprášiť svoje, neustálym opakovaním ošúchané výčitky na adresu tých, čo slovenskú samostatnosť vyhlásili a štát šesť rokov riadili. Ich lamentácie sa pritom nezaobídu bez poukázania na tragický osud Židov a na ich utrpenie, ktoré rozhorčene pripisujú najmä prezidentovi Tisovi. Čitateľ a poslucháč týchto elégií má nadobudnúť dojem, že okrem deportácií Židov sa v rokoch 1939 – 1945 na Slovensku nič iné nedialo! Deportácie – vyvážanie ľudí z ich sídlisk alebo z ich vlasti – sú krivdou, ktorá sa podľa Deklarácie Spojených národov pokladá za hrubé porušovanie základných ľudských práv. Bohužiaľ, sú permanentnou časťou ľudskej histórie a niet záruky, že vymiznú z prítomnosti a z budúcnosti. Najmä vojnové a bezprostredne povojnové obdobia sú bohaté na tieto zločiny proti ľudskosti. A nevyskytujú sa len v diktatúrach a totalitných režimoch, ako bol Sovietsky zväz, kde došlo ku krutým a násilným deportáciám volžských Nemcov, krymských Tatárov, Čečencov, pričom prišla o život – podľa realistických odhadov – až jedna tretina deportovaných obetí. Aj demokratické krajiny, ako napríklad Spojené štáty a Veľká Británia, siahli k takýmto opatreniam.

EXECUTIVE ORDER 9066

Krátko po tom, čo Spojené štáty americké japonským útokom na Pearl Harbour „boli vstúpené“ do vojny (v decembri 1941), prezident Franklin D. Roosevelt podpísal (vo februári 1942) smutno-známy Executive Order No. 9066, na základe ktorého bolo zaistených a uväznených vyše stodvadsaťsedemtisíc občanov japonského pôvodu. V mnohých prípadoch išlo o druhú alebo tretiu generáciu prisťahovalcov, teda zväčša solídnych amerických občanov. Dokonca boli zaistení aj ľudia, ktorí v prvej svetovej vojne bojovali v americkej armáde. Každý Japonec a občan japonského pôvodu sa odrazu považoval za „high security risk“. V táboroch živorili v neľudských podmienkach ešte aj po skončení vojny. Udalosti sú opísané v diele Thomasa Connella, America's Japanese Hostages: The US Plan For A Japanese Free Hemisphere – Japonskí rukojemníci Ameriky; americký plán o západnú pologuľu bez Japoncov, New York 2002.

Jedným z hlavných organizátorov tohto zákroku bol gen. John L. DeWitt, ktorý svoje poslanie odôvodnil: „Ja ich tu nechcem. Osoby japonského pôvodu predstavujú nebezpečný element. Nemáme nijaký spôsob na overenie ich lojality… Aj keď je niekto z nich americkým občanom, ešte vždy je Japoncom. Americké občianstvo neznamená automatickú lojalitu… Japonec bude trvalým problémom stále, až kým nebude vymazaný z mapy.“

Iný aktivista plk. Bendetsen je známy výrokom: „Som rozhodnutý, že ak je v niekom čo len kvapka japonskej krvi, musí ísť do zaisťovacieho tábora.“ Z tohto by vyplývalo, že opatrenia boli motivované viac rasistickými než bezpečnostnými dôvodmi. Pritom za Japonca sa pokladala každá osoba, v ktorej bola aspoň jedna šestnástina japonskej krvi.

Spomínaný Executive Order 9066 autorizoval vojenské veliteľstvo vyhlásiť určité územné oblasti za „vojenské zóny“, z ktorých možno vysťahovať niektorých alebo aj všetkých obyvateľov. Takéto zóny boli vyhlásené pozdĺž atlantického a pacifického pobrežia USA, z ktorých potom deportovali do zaisťovacích táborov vo vnútrozemí asi jedenásťtisícpäťsto amerických rodín nemeckého pôvodu a asi tritisíc amerických rodín talianskeho pôvodu.

ZAISTIŤ VŠETKÝCH!

Podobne to bolo aj vo Veľkej Británii, kde hneď po vypuknutí vojny – v septembri 1939, britská vláda zaviedla mimoriadne opatrenia proti cudzincom a domácim sympatizantom s nepriateľom. Britské bezpečnostné zložky (Scotland Yard, MI5, ministerstvo vnútra) okamžite urobili „preventívne opatrenia“. Asi osemdesiattisíc osôb cudzej príslušnosti (vrátane židovských utečencov z Rakúska, Nemecka a Protektorátu Čechy a Morava) alebo podozrivých z nepriateľského pomeru k štátu predvolali alebo predviedli pred osobitné, na tento cieľ zriadené súdne tribunály, ktoré ich rozklasifikovali do troch skupín: Skupina A (high security risk), ktorí boli hneď zaistení, Skupina B (doubtful cases), ktorí boli postavení pod dozor a ich činnosť a pohyby boli obmedzené, Skupina C (no security risk), ktorí boli ponechaní na slobode.

Na jar 1940, keď sa situácia na frontoch zhoršila a Francúzsko kapitulovalo, padla vláda Nevilla Chamberlaina a nastúpila vojnová koalícia Winstona Churchilla. Súčasne sa zmenil aj britský vládny postoj k podozrivým osobám. Na jednom z prvých zasadaní sa nová vláda opäť zaoberala otázkou podozrivých a potenciálne nebezpečných osôb a tu W. Churchill vydal povestný pokyn: Collar the lot! (Zaistiť všetkých!). A tak do žalárov a zaisťovacích stredísk putovalo vyše šesťdesiattisíc politicky „nespoľahlivých“ osôb, vinní spolu s nevinnými.

Boli to väčšinou židovskí utečenci, ktorí hľadali vo Veľkej Británii azyl. Keďže pre toľký počet zaistencov nebolo v Anglicku dosť miesta, deportovali ich do Kanady, Austrálie, Južnej Afriky a inde.

S týmto pohonom na vnútorného nepriateľa súvisí aj strašná tragédia, ku ktorej došlo, keď loď Arandoru Star, ktorá odvážala zaistencov do Kanady, potopila nemecká ponorka, pričom zahynulo vyše tisíc nešťastníkov (Tragédiu opísali v knihe P. a L. Gillman, Collar the Lot! How Britain Interned and Expelled its Wartime Refugees, London 1980.) Stojí za zmienku, že v tomto čase sa do britských internačných táborov dostali aj viacerí slovenskí a českí politickí utečenci, ktorí po porážke Francúzska hľadali útočisko v Anglicku, ako napríklad Peter Prídavok a Vladimír Clementis.

OSÍDĽOVACÍ POPLATOK

Na pozadie týchto skutočností treba premietnuť aj deportácie, ktoré sa odohrali na Slovensku. V prvom rade neboli slovenským výmyslom, ani nevznikli zo slovenskej iniciatívy. Boli tragédiou, ktorej neunikla nijaká krajina pod nemeckou kontrolou.

Ako je známe, deportácie židovských občanov zo Slovenska do Poľska sa začali v marci 1942.Tento čin nemožno nijako ospravedlňovať ani zľahčovať, ale na druhej strane je žiaduce, aby sa udalosti videli a posudzovali v ich historickom kontexte a v spoločensko-politických súradniciach vtedajších pomerov. Je isté, že keby slovenskí vedúci politici  vtedy vedeli, čo vieme my dnes, k deportáciám by nikdy nebolo došlo.

K Židom sa povýšenecky správali hlavne uniformovaní slovenskí gardisti.

Celý problém vysťahovania sa vtedy chápal ako presunutie pracovných síl, čím by sa čiastočne splnila aj nemecká požiadavka o zvýšenie počtu slovenských robotníkov v Nemecku. Slovenskej vláde možno zazlievať iba to, že ľahkoverne uverila Nemcom, ktorí ju uisťovali, že celá akcia predstavuje sústredenie Židov do priestoru okolo Lublina, kde budú žiť vo vlastnej samosprávnej oblasti, kde sa budú živiť prácou svojich rúk a nebudú bohatnúť na úkor kresťanského ľudu.

V zmluve o presídlení sa slovenská stránka zaviazala zaplatiť Nemcom ako osídľovací poplatok päťsto ríšskych mariek za každú presídlenú osobu, „aby sa Židia v Poľsku necítili bez finančných prostriedkov“.

Aj okolo tohto poplatku panuje veľa nesprávnych uzáverov a interpretácií, medzi ktorými nechýba ani tvrdenie, že Slováci predávali Židov Nemcom po päťsto ríšskych mariek za osobu. V skutočnosti táto suma bola určená ako „zaopatrovacie trovy“, kým sa presídlenci nevyučia novým remeslám a povolaniam. V lete 1942 Slováci poukázali Nemcom prvú splátku vo výške sto miliónov slovenských korún, t. j. 8 547 000 ríšskych mariek, čo by malo pokryť „zaopatrovacie trovy“ pre 17 094 presídlených osôb.

Hodno odcitovať, čo sa v tejto záležitosti hovorí v obžalobnom spise Dr. V. Tuku, kde stojí: „V dohode o vyvážaní židov, uzavretej v r. 1942, sa predvídalo, že zo slovenských clearingových pohľadávok sa poukáže za každého vyvezeného žida 500 RM. Účelom tejto platby malo byť, aby sa židia v Poľsku necítili bez finančných prostriedkov, v skutočnosti však išlo o úhradu pre Nemcov. V roku 1942 bolo pod týmto titulom zálohovo poukázané 100 miliónov korún. Neskôr však bol titul tejto platby zo strany slovenskej napadnutý a zálohovo vyplatený obnos bol žiadaný späť, ale k jeho náhrade nedošlo.“ (SNA, Úrad predsedu SNR, L-20, kart. 51).

Na tomto mieste treba opäť zdôrazniť, že Slováci skutočne nevedeli, aký krutý osud čaká presídlených Židov. Do júna 1942 sa vláda, ľud na Slovensku, ba i sami Židia nazdávali, že presídlencov v Poľsku čaká pracovné umiestnenie. Možno to bude ťažšia práca a tvrdšie podmienky, než na aké boli zvyknutí na Slovensku, ale nikto nepredpokladal, že by išlo o fyzickú likvidáciu. A keď tvrdím že nikto, znamená to, že ani prezident Tiso, ani predseda vlády Tuka, ani minister vnútra Mach, ba ani nemecký vyslanec v Bratislave H. E. Ludin nevedeli, že Židov v nemeckých koncentračných táboroch systematicky vraždia. Prichádzali síce správy od vojakov a dôstojníkov bojujúcich v Ukrajine o krutom zaobchádzaní so Židmi, ale tieto brutality sa pokladali za sprievodné javy, aké sa vyskytujú pri prechode frontu, a nie za systematické vyvražďovanie.

TÁBORY SMRTI

Ilegálna tlač, ktorá o slovenskej vláde písala vždy to najhoršie a vyčítala jej nielen skutočné, ale aj vymyslené chyby a nedokonalosti, v svojich publikáciách a letákoch ju nikde neobviňuje z vyvážania Židov na istú smrť. Ani zahraničné vysielanie londýnskeho a moskovského rozhlasu neupozorňuje svojich slovenských poslucháčov na tábory smrti v Poľsku. Nepísalo a nevysielalo sa o tom, pretože sa o tom nevedelo. Také ohavnosti boli pre vtedajší svet neuveriteľné.

Ako píše historik holokaustu Walter Lacqueur, „prvé správy, že Hitler skutočne nariadil vyhubenie európskeho židovstva v plynových komorách, dostal Dr. Riegner, reprezentant Svetového židovského kongresu vo Švajčiarsku, od istého nemeckého priemyselníka v júli 1942“. (LACQUEUR, W., The Terrible Secret, London 1980, s. 77).

Ale ešte aj vtedy sa správa zdala byť neuveriteľná. Predstavitelia západného židovstva si ju chceli overiť a medzi inými sa obrátili aj na Dr. E. Beneša, ktorý mal povesť najlepšie informovaného exilového štátnika. Dr. Beneš, ktorý sa chválil, že má podrobné správy o všetkom, čo sa na území bývalej ČSR deje, informoval vedenie Svetového židovského kongresu v septembri 1942. Písal, že si správu o údajnom vyvražďovaní Židov overil z viacerých nezávislých prameňov a môže autoritatívne informovať, že správa „je nielen falošná, ale pravdepodobne tu ide iba o nemeckú provokáciu“. (Tamže).

Prvým autentickým svedectvom o táboroch smrti bola správa mladého slovenského Žida Dionýza Lenárta, ktorému sa koncom júna 1942 podarilo ujsť z koncentračného tábora Majdanek. (Rothkirchen, L.: The Destruction of the Slovak Jewry; A Documentary History, Jerusalem 1961, s. 166 – 204) Je pozoruhodné, že práve v tomto čase nastáva u nás prerušenie deportácií. Nemecký vyslanec H. E. Ludin hlásil do Berlína 26. júna 1942, že „akcia evakuácie Židov zo Slovenska uviazla na mŕtvom bode“. Inými slovami: deportácie boli zastavené.

V tejto súvislosti treba zaznamenať správu, ktorú v auguste 2009 priniesla katolícka tlačová agentúra Catholic News Service. Agentúra cituje príspevok v L’Osservatore Romano, v ktorom sa uvádza, že americká a britská vláda v auguste 1942 už „vedeli, že nacisti plánujú vykynožiť všetkých Židov v Európe (knew that the Nazis were planning to exterminate all the Jews of Europe)“. L’Osservatore Romano reprodukuje relevantný dokument a uvádza úryvky z denníkov Henryho Morgenthaua Jr., ktorý bol počas vojny americkým ministrom financií. Morgenthau zaznamenáva, že americké vládne kruhy celých osemnásť mesiacov túto informáciu tajili, „vyhýbali sa svojej tvrdej zodpovednosti, odďaľovali veci, keď sa im predložili konkrétne návrhy na záchranu Židov, a dokonca zakazovali uverejniť informácie o týchto ukrutnostiach (dodged their grim responsibility, procrastinated when concrete rescue schemes were placed before them, and even suppressed information about atrocities)“.

Kým Spojenci nepodnikli za osemnásť mesiacov nič, hoci o ukrutnostiach vedeli, Slováci zastavili deportácie, keď mali dôvod veriť, že sa so Židmi zaobchádza neľudsky. Alexander Mach sa vo svojich spomienkach o tom vyjadruje v tom zmysle, že vyslancovi Ludinovi povedal: „Ak by to bola pravda (že sú odsunutí Židia v táboroch usmrcovaní), viac ani reči nemôže byť o pokračovaní, viac nebude ani jeden Žid vyvezený.“ (Mach, A.: Z ďalekých ciest, Martin 2009, s. 198 – 201) Mimochodom, Machovi túto zásluhu uznal aj Národný súd, ako to možno nájsť v rozsudku, kde sa hovorí, že obžalovaný Mach „zastavil deportáciu Židov do Poľska, ako náhle nadobudol pevného presvedčenia, že sú tam usmrcovaní“. (Rozsudok Národného súdu, Tnľud 6/46, str. 142)

Pokiaľ z iných oblastí okupovanej Európy odchádzali do koncentračných táborov ďalší úbožiaci, slovenská vláda vytvorila u nás natoľko bezpečné podmienky, že na Slovensko prichádzali a  záchranu tu hľadali aj Židia zo susedných oblastí, predovšetkým z Maďarska. Nemecký vyslanec Ludin sa v jednej svojej správe z augusta 1944 priamo dožaduje zásahu proti Židom, ktorí utiekli z Maďarska a skrývajú sa na Slovensku. Ich počet sa odhadoval na „niekoľko tisíc“. Vyslanec Ludin upozorňuje na to, že „len v zriedkavých prípadoch sa stalo, že by polícia bola týchto utečencov pochytala a odovzdala do pracovného tábora. Väčšina z nich našla úkryt a prístrešie u svojich príbuzných na Slovensku. Wisliceny (nemecký poradca pre riešenie židovskej otázky; FV) tvrdí, že ide o tisíce utečencov; jeho údaje sú však v rozpore s oficiálnym hlásením slovenského ministra vnútra, ktorý hovorí, že z Maďarska prišlo na Slovensko ilegálne iba málo Židov, pretože on nariadil prísny pohraničný dozor. Nazdávam sa však,“ píše vyslanec Ludin, „že tento rozporný názor (na počet utečencov z Maďarska; FV) má svoj pôvod v povrchnom alebo nepresnom informovaní ministra vnútra jeho podriadenými orgánmi. A práve tento prípad naliehavo ukazuje, ako je potrebný priebežný odborný dozor“. (Akten zur deutschen auswärtigen Politik 1918 – 1945, Serie E, Band VIII; 1. Mai 1944 bis 8. Mai 1945, Gӧttingen 1979, s. 315 – 318)

O tomto zhovievavom postoji slovenskej vlády k židovským utečencom z Maďarska vtedajší minister vnútra A. Mach napísal: „Náš vyslanec v Budapešti Spišiak mal príkaz, vydaný v máji 1944, aby umožňoval Židom cestu na Slovensko, kde boli chránení. O tom sú dokumenty. Napríklad maďarská vláda až v Berlíne protestovala, že slovenská vláda robí prekážky vláde maďarskej v jej protižidovských opatreniach, konkrétne aj vydávaním pasov Židom utekajúcim z Maďarska na Slovensko. Tieto protesty a naša odpoveď na ne boli pri mojom súde čítané.“ (Mach, A.: Z ďalekých ciest, Martin 2009, s. 310)

V lete 1997 bol vyslanec Ján Spišiak poctený titulom Spravodlivý medzi národmi. Pri tejto príležitosti sa v slovenských oznamovacích médiách uvádzalo, že vyslanec Spišiak vydal prenasledovaným Židom osemtisíc slovenských pasov, aby mohli odísť (vo väčšine prípadov vrátiť sa) na Slovensko, kde boli v tom čase oveľa bezpečnejší než v Maďarsku. On sám prevážal mnohých Židov v aute s diplomatickým označením.

Koncom roka 1942 žilo na Slovensku 21 519 Židov. Z nich asi šestnásťtisíc bolo chránených prezidentskou alebo rezortnou výnimkou alebo boli prekrstení, alebo žili v zmiešanom manželstve. Títo nepodliehali predpisom Židovského kódexu. Ostatných Židov postupne deportovali do pracovných táborov, ktoré boli pre nich zriadené v Novákoch, v Seredi a vo Vyhniach.

A tu opäť treba zdôrazniť, že slovenské pracovné tábory pre Židov nemožno nijako  porovnávať s nacistickými koncentrákmi, so sovietskymi gulagmi alebo so zbernými a s pracovnými tábormi v ľudovodemokratickom Česko-Slovensku po skončení vojny v roku 1945. Tieto tábory si vo veľkej miere spravovali Židia sami. Rodiny boli udržované pohromade. Pracovná povinnosť sa netýkala mládeže do štrnástich rokov a osôb nad šesťdesiat rokov, matiek s malými deťmi a jednotlivcov uznaných za chorých. Pracovalo sa väčšinou v táborových dielňach a len v niektorých prípadoch na pracoviskách mimo táborov (napr. pri hydrocentrále v Ilave alebo pri stavbe športového štadióna v Žiline). V dielňach sa produkovali textilné, čalúnnické, chemické výrobky, vykonávali zámočnícke, stolárske a iné ručné práce (SNA Fond S, S-32-6). Pracovníci boli za svoju prácu platení, sobota popoludní a nedeľa boli dňami odpočinku. V týchto táboroch nikto nezomrel od vysilenia, od hladu alebo od zlého zaobchádzania. Deportované osoby mohli opustiť tábor na priepustku.

Historik Ivan Kamenec takto vykreslil tamojšie pomery: „V židovskom pracovnom tábore v Novákoch mali poľnohospodársku výrobu na 15 hektároch pôdy. Slúžila na zásobovanie zeleninou a živočíšnymi produktmi. Postupná konsolidácia a upevňovanie hospodárskeho postavenia tábora dovoľovali vybudovať v ňom niektoré sociálne zariadenia, ktoré by sme asi ťažko našli v podobných židovských inštitúciách na európskom území kontrolovanom fašistickým Nemeckom. V roku 1944 boli v nováckom pracovnom tábore už vaňové kúpele, plavecký bazén a športové ihrisko. Veľkou zvláštnosťou židovských pracovných táborov bolo to, že sa v nich zriadili detské jasle, opatrovne a obecné školy. Táborovú školu prebralo do svojej kompetencie ministerstvo školstva a národnej osvety, čo dalo škole podklad k legálnej platnosti. Okrem toho sa v nováckom tábore pre 14- až 16-ročných zaradencov usporiadali odborové kurzy v rozličných remeselníckych odboroch a dospelí príslušníci navštevovali pravidelné kurzy slovenského jazyka. Pre prestarlých príslušníkov tábora sa zriadil v Novom Meste nad Váhom starobinec. Nespornou zvláštnosťou tábora v Novákoch bolo aj to, že sa tu usporadúvali bohoslužobné obrady židovské i kresťanské.“ (Horná Nitra, Vlastivedný zborník, č. 3/1966, s. 51 – 68). Tábory boli vysoko aktívne podniky, pracovná morálka bola veľmi dobrá a o nejakých sabotážnych akciách nebolo ani chýru. Osídlenci iste neboli so svojím postavením spokojní, ale zároveň vedeli, že každá iná alternatíva by bola neporovnateľne horšia, a preto sa primerane správali. O ich postoji k životu v táboroch svedčí aj príhoda, ktorá sa odohrala koncom augusta 1944, keď vypuklo povstanie a tábor vo Vyhniach sa nachádzal na povstaleckom území. Povstalecké vedenie tábor rozpustilo. V úradnom hlásení sa takto opisuje výsledok tohto zákroku: „Tábor vo Vyhniach bol 29. augusta rozpustený. Po rozpustení ostalo v ňom asi 150 Židov, ktorí nemali kde ísť, a preto dobrovoľne prehlásili, že budú v tábore ďalej pracovať a dávajú sa k dispozícii SNR v Banskej Bystrici. ... Dňa 8. septembra prišiel do Vyhieň Vojtech Felcán, učiteľ z Novej Bane, poverený SNR v Banskej Bystrici spravovať tábor.“ (SNA PV-PT V/4, kart. 9).

František VNUK – Foto: Muzeum SNP, internet, archív SNN

Tému uviedol vo svojom úvodníku aj šéfredaktor SNN Maroš SMOLEC:

Čierne miesto slovenskej histórie

 



Pridaj komentár