Okresné Komárno nie je Barcelona

thumbnail

Rozdiel medzi maďarskou menšinou u nás a väčšinou v Katalánsku je priepastný. V pozoruhodnej televíznej relácii, ktorá bola  vysielaná v druhú novembrovú nedeľu ako príloha k nedeľnému rezňu, po prvý raz po župných voľbách predstaviteľ koaličnej strany Most – Híd kriticky poukázal na tú menšinu z neparlamentnej Strany maďarskej komunity, s ktorou sa nedá dohodnúť. A nielen to, táto menšina, jej okresné orgány v Komárne sa dokonca dovolávajú príkladu Katalánska a pomerov, ktoré ním hýbu. Ohromujúce nie je len menšinové vzplanutie vždy tlejúceho nacionalizmu, ale aj mlčanie, ba zamlčiavanie väčšiny médií o priepastných rozdieloch medzi maďarskou menšinou u nás a pomermi katalánskej väčšiny v Katalánsku – v Španielskom kráľovstve. Kritika Bélu Bugára na adresu SMK a jej predsedu Józsefa Menyhárta a jeho obdivu k „príkladnej snahe Katalánska odtrhnúť sa“ svedčí o tom, že parlamentný koaličný Most – Híd  nemôže mlčať. To, samozrejme, neznamená, že Belá Bugár zabudol na svoje vyhlásenia z čias iných vládnych koalícií o tom, že názor na zrušenie Benešových dekrétov nezmenil, iba to nenastoľuje ako aktuálnu agendu.

■ MENŠINOVÁ KARTA

Zásadný problém obdivu komárňanskej okresnej organizácie ku katalánskemu príkladu však nespočíva v slovensko-maďarských vzťahoch, resp. v postavení neuznávanej či utláčanej menšiny, ale v neeurópskosti či protieurópskosti takto ponímaného menšinového nacionalizmu a dramatického nevďaku voči väčšine štátotvorného národa a novej Slovenskej republike. V Komárne si možno demagogicky myslieť, že je výhodné hrať na kartu utláčanej menšiny. To by sme však museli zabudnúť na tie hlasy z maďarskej menšiny, že práve vzhľadom na požiadavky SMK  na úplné vzdelávanie v maďarskom jazyku sa vytvorila  v Komárne univerzita. A tá podľa jej maďarských kritikov sa de facto stala namiesto reprezentatívnou univerzitou priam výlučne najmä kádrovou školou pre SMK.

Poďme však k zásadným rozdielom. V Španielsku bol dlhé desaťročia terčom katalánsky jazyk a akékoľvek úsilie o jeho zachovanie. Čiže  jazyk ako zdroj identity,  a teda aj národného či národnostného kultúrneho sebavedomia. Od skončenia občianskej vojny a nástupu generalissima Franca bol kľúčovým pilierom frankistickej politiky centralizmus. Trvalo to od roku 1939 do 1975!  To sa o používaní maďarčiny na slovenskom juhu nedá povedať.

Po prvý raz používanie katalánskeho jazyka, jeho vyučovanie či publikácie v ňom zakázal ešte v prvej štvrtine 18. storočia kráľ Filip V. Predstava centrálnej vlády bola, že jazyk a s ním separatistické snahy zaniknú, vymrú. No táto stratégia zlyhala. A tak to v roku 1939 s oveľa väčším a nevyberavým tlakom Francov režim obnovil. Mnohých, čo hovorili po katalánsky, umlčali doslova – a nahádzali do masových hrobov.  V roku 1942 vyšli v katalánčine štyri knihy, v roku 1950 trinásť. Ešte v roku 1966 ste mohli kráčať po dnes desaťtisícom turistov zo Slovenska známej Ramblas a kúpiť si noviny nielen v španielčine, ale v mnohých európskych jazykoch –  v nemčine, angličtine, vo francúzštine, v dánčine, švédčine – nie však v katalánčine. Katalánčina sa považovala iba za dialekt španielčiny. Prvé edície kníh v katalánčine sa začali v brožovanom vydaní publikovať až v roku 1962. Pod podmienkou, že sa bude vyučovať ako cudzí jazyk, katalánčinu v školách povolili až v roku 1970. Katalánske štúdiá na barcelonskej univerzite, ale tiež ako cudzí jazyk, vznikli tri roky predtým – v roku 1967. Po páde frankizmu a nastolení demokracie (a v jej rámci katalánskej autonómie v roku 1975) sa predtým potláčaná Barcelona stala najväčším vydavateľským centrom v Španielsku. Tieto fakty sú dostupné v dielach svetovo uznávaných odborníkov.

■ ŠTEPY NACIONALIZMU

 Podstatné však je smerovanie katalánskeho nacionalizmu – jeho štepy, ktoré ho dnešné politické prejavy nie celkom presne nazývame výlučne ako separatizmus. Jeho moderným formovateľom išlo najmä o sebadefinovanie ako súčasti väčšmi liberálnej severnej Európy v susedstve.  Išlo im o budúce centrum „severu južnej Európy“ s mestami ako Marseille či Toulose, Montpelier  – o prepojenie na priemyselné a kultúrne centrá, o orientáciu najmä na mestá, nie na poľnohospodárske, vidiecke, dedinské prostredie. Hovorí o tom o. i. aj prístupná štúdia El nacionalismo catalán como factor de modernización. Cieľom modernizácie prostredníctvom národovectva, vlastenectva bolo v zložitých a nejednoduchých dejinách „dosiahnuť prepojenie s priemyselnou osou, ktorá sa tiahne od Londýna až po Miláno“. A to v Katalánsku, ktorého vláda (Concell de Cent – Rada sto) bola v čase formovania tohto programu v dejinách najstarším demokratickým politickým orgánom v Španielsku vôbec, orgánom tradície rovnakých občianskych  práv siahajúcich až do stredoveku. Tak sa aj stala Barcelona a Katalánsko najvyspelejším, najbohatším v rámci celého dnešného Španielska. A najväčším platcom daní do ústredia. Jeho strhujúce dejiny a kultúru a ekonomický rozvoj by sme ako občania EÚ mali poznať – a mali by ju nebodaj poznať aj činitelia SMK okresnej úrovne v Komárne.

Dušan D. KERNÝ, Barcelona – Bratislava – Foto: SNN



Pridaj komentár