Máme za sebou azda vari najhorší rok slovenského parlamentarizmu. V roku 2017, teda v čase, keď sa mala spoločnosť pripravovať na oslavy dvadsiateho piateho výročia vzniku štátu, sa na politickej scéne udiali veci, ktoré by sme mohli nazvať skôr bojom proti vlastnej štátnosti. Aj keď kriminalizovanie aktérov druhej slovenskej štátnosti pozorujeme dlhodobo, odporcovia slovenskej štátnosti sa v nehanebnom svetle ukázali práve v uplynulom roku. Čo sa stalo? Postarala sa o to hlavne súčasná parlamentná opozícia... V stredu 5. apríla minulého roka poslanci odhlasovali zmenu Ústavy SR, ktorou zrušili tzv. Mečiarove amnestie. Najskôr sa k návrhu vyjadril Ústavný súd SR, ktorý dostal šesťdesiat dní na rozhodnutie. Lenže aj keby rozhodol, že návrh zmeny ústavy nie je v súlade s ústavou, platilo by najskôr rozhodnutie poslancov. V etickej a morálnej rovine absolútne. Plénum Ústavného súdu SR teda na neverejnom rokovaní rozhodlo, že NR SR prijatím ústavného zákona o zrušení Mečiarových amnestií neporušila Ústavu SR. Amnestie sa zrušili a následne začali konať orgány činné v trestnom konaní. Prešlo vyše pol roka a zatiaľ nie je verejnosti nič známe, nikto nie je obvinený, príp. odsúdený.
■ ZARÁŽAJÚCA AROGANCIA
Devätnásť rokov udržiavalo pri živote kauzu tzv. Mečiarových amnestií KDH. V roku 1999 k tejto téme právnik Robert Fico povedal: „Intenzita, s akou niektorí predstavitelia KDH presadzujú myšlienku účelového protiústavného zákona, ktorého prípadná aplikácia by iba vyvolala zvýšenie napätia a spory na medzinárodnej úrovni, je na rozdiel od morálneho suterénu amnestie Vladimíra Mečiara suterénom právnym.“ Po osemnástich rokoch sám zmenil názor a sám hlasoval za tento právny úkon. Sudca Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin ho kritizoval, že ešte v marci minulého roka prízvukoval, že tí, ktorí navrhujú zrušenie amnestie, navrhujú zrušenie štátu a rozkladajú štát.
O pôsobení súčasného zákonodarného zboru svedčí nielen správanie Igora Matoviča, ktorý svojimi vystúpeniami azda predčil aj výjavy z krčiem štvrtej cenovej skupiny, ale aj iných poslancov. Poslanec za stranu Sme rodina Boris Kollár pri návrhoch na zrušenie Mečiarových amnestií dospel k jednoznačnému stanovisku: „Keď deväťdesiat ľudí utvorí ústavný zákon, nikto o tom nemá diskutovať.“ Podobne sa vyjadril predseda strany SaS Richard Sulík: „Ak poslanci dopíšu do ústavy, že Mečiarove amnestie neplatia, tak neplatia, a vec je vybavená.“ Taká zarážajúca neschopnosť vnímať mantinely ústavnosti u politikov je priam šokujúca. V minulosti s podobným spôsobom uvažovania sa verejnosť mohla stretnúť u kandidáta na post europoslanca Petra Šťastného, ktorý nechápal podriadenosť vlády parlamentu...
Sudca Peter Šamko zverejnil štúdiu, v ktorej sa venuje aj otázke, či parlament naozaj môže všetko. V takom prípade by sa podľa neho „ad hoc ústavným zákonom v budúcnosti mohol zrušiť aj samotný ústavný zákon o zrušení rozhodnutia o amnestii. A nielen to. Takto by sa dalo zrušiť aj rozhodnutie prezidenta o vymenovaní sudcu či člena vlády. Zrušenie amnestií vytvorilo precedens najvyššej právnej sily, ktorý znamená, že z politických dôvodov je možné meniť ústavný systém štátu“. Lebo podľa Šamka ak je to možné raz, je to možné vždy. Slovenská republika pred dvadsiatimi piatimi rokmi vznikla ako demokratický štát s trojdelením moci na moc výkonnú, zákonodarnú a súdnu. Po 5. apríli minulého roka už to možno nie je pravda. Vladimír Mečiar už bol vypovedať na polícii a zrejme budú vypočúvaní aj všetci členovia vtedajšej Mečiarovej vlády. Ide o logický dôsledok rozhodnutia parlamentu. Podľa Harabina všetci, ktorí za návrh hlasovali, môžu byť budúcnosti trestne stíhaní za zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Pritom zdôrazňuje: „Pokiaľ nezastrašia policajtov, vyšetrovateľov, prokurátorov, sudcov. Pretože táto novela Ústavy SR je v rozpore s prvou časťou Ústavy SR, ktorá hovorí o zákaze retroaktivity.“
■ POLITICKÝ MARAZMUS
O neštandardnosti súčasnej politiky a najmä jej nositeľov svedčí aj ďalší poslanec NR SR Ľubomír Galko (SaS). Ako minister obrany dal odpočúvať svojich zamestnancov, ale aj novinárov. V súčasnosti vyzýva prezidenta Andreja Kisku, aby kandidoval v budúcich prezidentských voľbách a umožnil opozícii venovať sa úlohe, ktorá ju čaká. A tou je podľa neho „vytrhnutie Slovenska z pazúrov predstaviteľov mafiánskeho štátu, ktorí ho momentálne ovládajú, a to najneskôr v roku 2020 po parlamentných voľbách“. V otvorenom liste Galko píše Kiskovi, že ho pokladá za najlepšieho prezidenta v histórii samostatnej Slovenskej republiky. Útočí na vládu podobne ako kedysi opozícia na Mečiara a jeho HZDS – preventívne. Vraj má strach z toho, ako rastie nedôvera ľudí na Slovensku voči prezidentovi, opozícii, ale aj k niektorým mienkotvorným čestným novinárom. Štát sa dostáva do rozkladu konaním opozície.
Anna HROMJÁKOVÁ – Karikatúra: Andrej MIŠANEK