Pamiatkarské svitanie a vstávanie z popola

thumbnail

Kaštieľom na Zemplíne azda viac ako čas ublížila ideológia triedneho boja. Vďaka projektom sa mnohé kaštiele odievajú do nového šatu. Tie, ktoré prežili a majú šťastie, že ich vlastníci prejavili záujem o ich obnovu. Ďalším šťastím je, ak ich majitelia vedia, ako na to, aby pri rekonštrukcii kultúrnych pamiatok nespôsobili viac škody ako osohu. Poslednú kategóriu tvoria kaštiele, ktoré už podľahli ľudskej  ľahostajnosti, zubu času či hlúposti, najčastejšie kombinácii všetkého vymenovaného. Tie už zväčša poznáme len z dobových kresieb či z fotografií.

Na Zemplíne v súčasnosti rekonštruujú viaceré kaštiele. Zväčša sú v nich umiestnené múzeá, ktoré riadi príslušný samosprávny kraj. Ten z európskych i vlastných fondov obnovuje kultúrne pamiatky vo svojej pôsobnosti.

V humenskom kaštieli, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou a sídlom Vihorlatského múzea, prebiehal proces prípravy zámeru jeho obnovy takmer rok. Vzhľadom na rozsah plánovaných prác na objekte predchádzal príprave projektovej dokumentácie architektonicko-historický a reštaurátorský prieskum exteriérov kaštieľa. Jeho výstupom bol 289-stranový odborný text, na základe ktorého akademický maliar reštaurátor Mgr. Peter Gomboš a akademický sochár Martin Kutný spracovali návrh na reštaurovanie národnej kultúrnej pamiatky. Po schválení projektovej dokumentácie na rekonštrukciu kaštieľa Krajským pamiatkovým úradom v roku 2013 sa múzeum spolu so zriaďovateľom – Prešovským samosprávnym krajom – usilovali získať prostriedky na jej realizáciu, 2,353 milióna eura od Európskej investičnej banky na dopravu, kultúru a sociálne zabezpečenie pripadlo  rekonštrukcii kaštieľa v Humennom. Severná časť kaštieľa po reštaurovaní  nadobudne renesančný charakter, južná si ponechá  mladší historický  charakter. Podrobnejšie sme o obnove kaštieľa v Humennom písali v SNN č. 8 z 27. 2. 2016.

PLANÉTY NA STROPE

kastiel-humennom
Kaštieľ v Humennom.

Začiatkom tohto roku odovzdali opäť do užívania po rekonštrukcii renesančný kaštieľ v Hanušovciach nad Topľou. V minulosti ho volali Šóšovský. Dodnes mu tak hovoria tunajší občania,  pretože ho dal postaviť šľachtic Ján Šóš v druhej polovici 16. storočia. Mal dvojpodlažnú dispozíciu s jedným podzemným podlažím. V 18. storočí ku kaštieľu pribudovali kruhovú vežu – donžon, aby sa zvýšila jeho obranyschopnosť počas stavovských povstaní. V roku 1667 získal kaštieľ Štefan Dežöfi. Neskôr ho vlastnil Florian Schulz, v 20. storočí  slúžil ako žandárska stanica, neskôr ako škola, knižnica, kino i sklad. Nárožné časti zdobilo kedysi  listové sgrafito, čo odhalil reštaurátorský výskum pod vrstvami omietky. Ako zdôraznil historik tamojšieho vlastivedného múzea Ing. Samuel Bruss, pri prehliadaní  stropov ich zaujali akési piktogramy, ktoré nevedeli rozlúštiť. Vysvetlenie našli v Geografii Ladislava Bartolomeia z roku 1758. Išlo o zachytenie heliocentrickej sústavy planét. Rekonštrukcia  sa uskutočnila vďaka európskym zdrojom a podpore z Regionálneho operačného programu. Na rekonštrukciu vynaložili okolo 1,4 milióna eura.

HERKULES UŽ NESMÚTI

Sninský kaštieľ, ktorého rekonštrukcia sa uskutočnila v rokoch 2012 – 2013, vstal doslova  z popola. Jeho história siaha do roku 1781, keď v blízkosti alebo na mieste starej drevenej kúrie začala Terézia Vandernatová budovať nový kamenný kaštieľ. Nedokončený ho jej syn a dedič Henrich dal do zálohu spišskému podnikateľovi  Jozefovi Rohllovi, ktorý ho dostaval a premenil na honosné sídlo. A tak ako sa postupne menili majitelia, chradol aj kaštieľ. Keď ho v roku 2009 získalo mesto Snina, bolo doslova päť minút pred dvanástou. Už koncom roka bol preto hotový projekt Obnova historickej pamiatky – kaštieľ Snina, ktorým sa získali prostriedky v rámci Regionálneho operačného opatrenia Posilnenie kultúrneho potenciálu regiónov. Celkové náklady na obnovu boli takmer dva a pol milióna eur a mesto v rámci pravidiel podporných fondov prispelo piatimi percentami. V spolupráci s projektantom a pamiatkarmi sa stavbárom za dva roky rekonštrukcie podarilo opraviť strechu, klenby na vyššom podlaží, pivnicu a  vynoviť priestory. V zrekonštruovanom kaštieli  vznikli  galerijné priestory, miestnosti pre knižnicu či banketová a výstavná sála, ktorá má aj podľa odborníkov najlepšiu prirodzenú akustiku v širokom okolí. Na nádvorí kaštieľa je fontána s klasicistickou sochou Herkula, ktorý oddávna patrí ku koloritu mesta a symbolizuje jeho hutnícku a železiarsku minulosť.

 ■ MAGNET ZEMPLÍNA

Expozície Zemplínskeho múzea v Michalovciach v priestoroch barokovo-klasicistického kaštieľa, bývalého sídla rodiny Stáraiovcov, sú  pre plánovanú rekonštrukciu národnej kultúrnej pamiatky zatiaľ pre verejnosť uzavreté.  Rekonštrukcia v hodnote vyše dvoch miliónov eur bude financovaná z prostriedkov, ktoré Košický samosprávny kraj získal z Regionálneho operačného programu v rámci prioritnej osi zacielenej na posilnenie kultúrneho potenciálu regiónov. Pracovníci múzea po dokončení stavby a kolaudácii chcú pracovať na expozíciách tak, aby už vo vynovenom kaštieli mohli dôstojne pripraviť oslavy šesťdesiateho výročia otvorenia múzea v roku 2017.  Podrobnejšie sme o tom informovali v SNN č. 15 z 16. 4. 2016.

Barokovo-klasicistický kaštieľ rodu Sztáray (Zemplínske múzeum)
Barokovo-klasicistický kaštieľ rodu Sztáray (Zemplínske múzeum)

Pri kaštieli chcú obnoviť  aj prírodno-krajinársky park, označovaný ako „anglický“. Park bol založený v prirodzenom meandri rieky Laborec. Počas uplynulých rokov ho poznačili silné veterné kalamity. Aj preto mesto Michalovce a KSK – Zemplínske múzeum pristúpili k jeho revitalizácii. V prvej etape boli spracované projekty sadových úprav, v druhej sa pristúpi k samotnému ošetreniu stromov, ich výsadbe, rekonštrukcii chodníkov a drobnej parkovej architektúry.  Ako uviedol Ing. Vladimír Sobota z Krajského pamiatkového úradu v Košiciach, konkrétne by to malo znamenať obnovu zelene a výstavbu chodníkov z kamennej  vápencovej drviny, ktoré budú mať pevný povrch.

Verme, že sa v areáli kaštieľa dočká obnovy a návštevníckeho zatraktívnenia aj rotunda z ranokresťanských čias, ktorá je podnes archeologickou záhadou.

ÚSKALIA OBNOVY

Na odbornom seminári Kaštiele na Zemplíne, ktorý sa koncom júna uskutočnil v sninskom kaštieli a v múzeu v Zemplínskych Hámroch, sa zúčastnili pracovníci špecializovaných inštitúcií a pracovísk na danú problematiku. Odznel tu aj príspevok Ing. arch. Pavla Hriňa z Krajského pamiatkového úradu v Košiciach, metodika pri  obnove kultúrnych pamiatok  v rámci dotácií Európskeho fondu  regionálneho rozvoja. Štandardne sa  obnova pamiatky začína výskumom pamiatkarov. Následne sa spracuje projekt na realizáciu stavby.  Z  postrehov metodika nás zaujalo: „V praxi  veľmi často nastáva problém, že vlastník kultúrnej pamiatky začne s prípravou jej obnovy až vtedy, keď je zverejnená výzva na uchádzanie sa o dotácie, a to je už príliš neskoro na štandardný proces prípravy obnovy. Vtedy sa pod rôznymi tlakmi pristupuje k neštandardným postupom a improvizáciám, aj keď v medziach zákona. Ďalším faktorom, ktorý negatívne ovplyvňuje optimálny postup prípravy obnovy kultúrnej pamiatky, je absolútne zle nastavený systém výberového konania na zhotoviteľa prác, kde dominantným kritériom je najnižšia cena. Odbornosť, skúsenosti, personálne a technické vybavenie, ako aj pozitívne referencie uchádzača ostávajú bokom. Výsledok je potom často taký, že za veľa peňazí možno na kultúrnej pamiatke spôsobiť nezvratné a nenahraditeľné škody. Záver je teda taký, že finančná stimulácia obnovy kultúrnych pamiatok z fondov Európskej únie je síce vítaná, ale prax ukazuje, že v záujme zachovania autenticity kultúrnej pamiatky a jej adekvátnej  architektonickej, výtvarnej a umelecko-remeselnej úrovne a prezentácie je nevyhnutné vyžadovať dodržiavanie štandardného postupu prípravy obnovy od všetkých zainteresovaných.“

Z OČÍ AJ Z MYSLE

Dve svetové vojny a nástup komunizmu sa negatívne odrazili na zachovaní historických kaštieľov ako objektov, kde kedysi sídlila šľachta.  Zvlášť nástup  komunizmu s jeho ostrým triednym bojom proti „nepriateľom socializmu“, ako bola označovaná šľachta a všetko s ňou spojené, dal kaštieľom rôzne úžitkové  až znevažujúce funkcie a poslanie – premenil ich na sklady poľnohospodárskych a iných podnikov, obchodných spoločností, zeleniny, ale aj hnojív, zmenil ich na zariadenia na prevýchovu či psychiatrické zariadenia. V lepšom prípade sa zmenili na školy a múzeá. Niektoré mali výhodu, že ich vtedajší majitelia stihli rekonštruovať. Málokedy s visačkou zachovania pôvodného vzhľadu, no aspoň  sa tým zabránilo rýchlejšiemu postupu zubu času. Najhoršie dopadli tie kaštiele, ktoré jednoducho zmizli zo  zemského povrchu. Občas z nich dodnes čosi vidíme pri podrobnej prehliadke obcí, kde stáli,  či  vzácnosti v podobe porcelánu alebo kníh, ktoré však ostávajú očiam širokej verejnosti ukryté vo vitrínach. Jednoducho, potentáti, ktorí sa vtedy ocitli pri koryte, nezaváhali. Dnes sa už s tým nechvália, aj keď, ktovie, či by ich vtedajšie krádeže v zmysle litery zákona už aj tak neboli premlčané. Ani si neuvedomíme, čo všetko z nedávnej minulosti by dnes mohlo byť lákadlom pre našich i turistov z celého sveta. Žiaľ, mnohé už nenávratne zmizlo alebo sa ináč zhodnotilo v konjunktúre starožitníctiev zo začiatku deväťdesiatych rokov.

ZACHOVANÍ SVEDKOVIA

     Vo Vranove nad Topľou a okolí boli kedysi štyri kaštiele. Na mieste bývalého sídla Rozgoňovcov z prvej polovice 14. storočia stál hrad. Známy aj tým, že sa tu vydávala Alžbeta Bátoriová za Františka Nádašdyho. Keďže o jeho zániku nie sú žiadne písomné dokumenty, predpokladá sa, že bol neskôr prestavaný na klasicistický kaštieľ, ktorý patril Forgáčovcom a neskôr Barkóciovcom.  Kaštieľ stál v centre mesta až do jeho zbúrania v roku 1987. Na jeho mieste dnes stojí  budova gymnázia. Pod tamojším ihriskom georadar odhalil podzemné priestory spojené s existenciou vranovského vodného hradu, respektíve s objektmi, ktoré boli postavené neskôr (písali sme o tom  v SNN č. 4 z 30. 1. 2016).

panstvo-v-parchonoch
Panstvo v Parchonoch.

Barkóciovci vlastnili aj klasicistický kaštieľ v Tovarnom, ktorý bol najrozsiahlejším a architektonicky najhodnotnejším panským sídlom v okolí Vranova. V roku 1832 ho dal postaviť gróf Ján Barkóci na mieste kaštieľa z polovice 17. storočia. V roku 1851 ho rozšírili o pravé a ľavé krídlo. Kaštieľ vyhorel  počas prechodu frontu  na konci druhej svetovej vojny a občania ho rozobrali. Do dnešných dní sa zachovala vitráž a kovové schody z kaplnky kaštieľa. A tiež napájadlá pre kone a brána do kaštieľa, ktorá  zdobí  súkromný dom. Ešte v roku 1966 bola funkčná vybetónovaná plocha na loptové hry. Pivnice kaštieľa sú dnes ukryté pod miestnym futbalovým ihriskom, uviedla Mgr. Ľudmila Tirpáková z Vihorlatského múzea v Humennom.

PARCHOVIANSKE UNIKÁTY

V Parchovanoch bol kedysi jeden z najkrajších neogotických kaštieľov. Nielen historici, ale aj maľby a zachované fotografie nás presviedčajú, že keby dodnes stál,  konkuroval by najkrajším kaštieľom na Slovensku. Kaštieľ vybudovali na základoch starého sídla. Najznámejším členom rodiny Andrášiovcov bol gróf Július, ktorý sa stal prvým uhorským premiérom po rakúsko-maďarskom vyrovnaní. Jeho starší brat Emanuel vybudoval kaštieľ Parchovany ako nové rodinné sídlo. V neogotickom kaštieli, ktorý mal tvar písmena L, sa nachádzala biliardová  a rytierska sála, grófska kancelária, hosťovská izba, knižnica, priestory pre služobníctvo a kúpeľňa na prízemí hlavného krídla. Miestnosti boli vybavené starožitným nábytkom, maľbami starých majstrov a ďalšími umeleckými dielami. Schodisko, dvere, zámky a mreže boli umelecky stvárnené. Ku kaštieľu bola z južnej strany v centre veľkého parku pripojená zimná záhrada.  K objektu patrila aj kaplnka so vzácnym vybavením a oltárnymi obrazmi. Napokon, vzhľad a zákutia parchovanského kaštieľa tak zaujali  vtedajšieho rakúskeho krajinára Thomasa Endera, že ich nielenže zvečnil v početných akvareloch, ale aj vystavoval v Budapešti. A odvtedy si vtedajšia smotánka – maliarska i šľachtická – podávala v Parchovanoch kľučky.  Známe boli tunajšie poľovačky panstva, na ktoré chodili šľachtici z celého Uhorska. Emanuel Andráši tu ako prvý na území dnešného Slovenska pristál s lietadlom.  Kaštieľ v roku 1901 síce vyhorel (povráva sa, že za jeho podpálením vraj stála   Eleonora Kaunitz zu Rietberg, manželka Gejzu Andrášiho, ktorá sa mu takto chcela pomstiť za jeho avantúry so ženami), ale krátko nato ho znovu obnovili.

Ako zdôraznil Mgr. Martin Urban z Múzea a Kultúrneho centra južného Zemplína v Trebišove, presné informácie o osude kaštieľa a hodnotných zbierok nepoznajú. Vie sa, že kaštieľ bol počas druhej svetovej vojny značne zničený. Ak by sa na miestach, kde stál, uskutočnil  archeologický výskum, predpokladá sa, že by sa ešte našli jeho základy a s ním susediacich stavieb. Všetko ostatné vzal čas a „nenechavci“...   

Text a foto: Marián ŠIMKULIČ

    



Pridaj komentár