Panychída na ostrove lásky

thumbnail

MILAN MRAVEC in memoriam – Signum laudis. Narodil sa šiesteho januára 1938 v Rakovej na Kysuciach. V rokoch 1953 – 1957 absolvoval v Bratislave umeleckú priemyslovku (L. Korkoš a K. Drexler) a v rokoch 1958 – 1964 Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (prof. P. Matejka).

Zakladateľ Galérie mladých, kde vystavoval v rokoch 1964 (Svadby...), 1966 (Obrazy) a v roku 1972 (Kresby z denníka). V sedemdesiatych rokoch sa predstavil vo Viedni, v Budapešti a Štetíne. Samostatné výstavy mal vo viacerých slovenských mestách. K päťdesiatke pripravil autorské kolekcie v Galérii mesta Bratislavy, v Galérii aktualít v Pálfiho paláci a v Galérii Cypriána Majerníka (Obrazy z gauča). Aj majstrove šesťdesiate narodeniny sprevádzali viaceré výstavné aktivity (Prezidentský palác) a vydanie monografie o živote a tvorbe. Mal rozhodujúci podiel na zorganizovaní profilovej výstavy Peter Matejka a jeho žiaci začiatkom roka 2003. Žiaľ, život Milana Mravca sa nečakane uzavrel koncom toho istého roka... Kam všade pustíme návštevy? Na priedomie, za plot, do predsiene... Do parádnej prednej izby, k pohovke snov. Za dvanásť dverí bežných fráz. Azda len raz až na povalu, kde voňajú spomienky, pod vetráčiky bratislavských striech, odkiaľ možno vidno na Kysuce, do dvorčeka uprostred Rakovej...

Tam sedí mama na gánku  a bieli zemiaky, otec naklepáva kosu a chalanisko v krátkych nohaviciach, pozašívaných záplatami, s trakom cez jedno plece zaháňa haluzou husi z paše. Potom si líha do tieňa veľkého stromu, aby dosníval detstvo...

- To som ja, – povie maliar a potom pomenúva rad-radom všetkých na obraze.

Kto je ten heligonkár, čo sa tak často zjavuje na výkresoch, starý vojak s kýpťom a s barličkami, mŕtvy v reťaziach (aby sa zubatej nevytrhol), chlapi z krčmy, ktorí tak radi míňajú  na pivo a borovičku, a ten chlapčisko, ukrývajúci kamsi pod šindľovú strechu starú pušku...

To je on! Milan Mravec ako malý veľký ľudský mravec.

●●

– Keď kreslím, je mi úžasne. Ruka sama lieta po papieri absolútne uvoľnene, všetko, čo je zlé aj čo je dobré, sa vylieva von.

Aha, koledníci, akoby dýchol mráz a z dreveného betlehema vyletela hviezda k zvonom na kostolnej veži. Pastieri spievajú a v ktoromsi rakovskom humne natierajú čerta sadzami.

Traja králi zošívajú papierové brnenia a lepia koruny zo staniolu. Nad striešky dreveníc – ako u Chagalla – vylieta ďalší rebrinák, akási starena vykrúca ježibábeľa a na sene v stodole sa dvojica milencov púšťa do seba...

Ďalší sníček. V šálke so zrnom bliká sviečka hromnička. Petrolejky maľujú tieňmi po stenách. Statok prežúva z kníh. Biblická tichá noc...

– Bolo nás jedenásť detí, otec vojnový invalid a mamka zrobená z polí, priveľa nôh v jednej posteli. A tie moje svetom, svetom...

Biblické výjavy mi boli vždy blízke. Robil som ich odjakživa, nie konjukturálne, nie ako dnes, keď ich robia všetci! Odišiel som z domu s katechizmom v sebe, nie v batohu!

Svetom, moje, svetom.

●●

– Neraz si pomyslím, že do mesta nepatrím. Na Kysuciach je môj ostrov lásky. Strašne trpím, že tam nie som. Za tou bránkou, pod veľkým stromom, v rodičovskej chalupe, kde zo mňa všetko spadne a ťarchy ostanú na priedomí pri psej búde. Bez novín, bez televízie. A správy Slobodnej Európy sa utopia v kravskom lajenku...

Sú len farby, staré drevá vyplavené vekmi vody a pomaľované kamene mäkučko priznávajúce erotiku.

Mladosť? Tá je pod Michalskou bránou, vo vinárničkách, keď vo vežiach ešte strašilo.

Za malými gotickými okienkami postávali študenti kumštu s otvorenými očami a zastrájali sa vyprášiť kožuch celému svetu, zdvihnúť pierka kundhysteričkám a riaditeľkám galérií ˗ aj tej, čo je z jedného kusa arogancie a prospechárskej masy stalinizmu...

Pár krokov odtiaľ – možno trochu zneistených vinami viech, horúcim dychom priateliek a opojným hlavybôľom mladých vín, keď v hlavách mátoží aj dym vášnivých cigariet a nekonečných debát o Picassovi a tých druhých z Montmartru a Montparnassu, po schodoch hore až na strechu úzkou tepnou zrýchleného dychu a s obielenými lakťami až  po záverečnú u Zbrojnoša – trinásta komnata ateliéru Milana Mravca – na povale. Hriešny ostrov lásky. Na dohodenie fľašky s ortieľom účteniek viech. Adresa vyhnanca, milovníka hniezd a hviezd: Michalská...

Milan Mravec - idealizovaný autoporterét umelca.

●●

– Tam doma rastú hríby a my tu sušíme huby, – majster naleje do hranatých pohárikov, aké často tancujú na hrane ťažkých dosiek v krčmách z jeho kresieb. Neistý, vraj už starý cap – chlap napohľad monumentálny, ruky ako lopaty, loptoš, lapaj, pijan, výmyselník, erotoman, klaun, figliar – smutný ako Madona nad Ukrižovaným. Zrazu bezradný, tichý, hanblivý.

– Ešte vás to nenudí? Neunavujem vás? – pýta sa ma...

Hovoríme o citových väzbách, o prameňoch, čo napájajú palety, predstavy smädných o živote. O rodnom kraji, o návratoch, o útekoch nikam a prešľapovaní v diaľkach a cudzine. O vybuchujúcich kráteroch a vyhasnutých sopkách. O tom, ako možno na takom ostrove – v rezervácii citu – znovu a znovu sa spovedať, očistiť sa v očistci sĺz a o niečo múdrejší znova zatúžiť žiť.

– Nezbohatol som, ani tituly nedostal. Z niekdajších veľkolepých hostín pre múzy, z banketov režimu a jeho plných stolov padli ku mne iba omrvinky. Nedemonštroval som okázalo odpor voči papalášskemu socializmu, ale či nevidíte tú červenú reťaz, čo spútava ľudí v mojich obrazoch?!

Čosi tiká. To zo športových stopiek  nám tyká svetobežník čas. Nehľadí na šediny. Zo stoviek kresieb, dlho ukrývaných vo fijoku, vystrkuje rožky diabol, Eros skúša krídla, na diváne vzdychajú múzy, povaľujú sa po povale. Pľuhy, pobehlice z Vydrice, kypré nepriateľky smútku a osamelosti, frivolné povoľnice, aj popolnice bied...

Opilci hulákajú a mastia karty. Túzy, tromfy a sem-tam žolíky sa vplietajú do lokničiek bokombrád Židov z kysuckých kasín. Mešťanovi trčí eso z rukáva. Žobráci žobrú. Čo iné by aj robili? Roboty niet, nieto peňazí. Je len stále viac bohatých a takých, čo smrdia grošom. Práca nevonia! Hriechy páchnu...

– Bodaj by som takto hrešil celý život. Som rozporuplný človek. Stále mám pubertu.

Ešte neviem, čo chcem. Maľovať som ani nezačal. Rád kreslím stareny, žobrákov, bedárov, padlých. Vari aj preto, že sú na tom horšie ako ja. Jednoducho sa ma to dotýka. Cítim s biedou, krivdou a utrpením. Bránim sa zlu a všetkému, čo je s ním spojené.

– Beznádejná snaha, – mávne umelec rukou, akoby premaľovával mnohokrát začatý obraz. Hľa, tu sú dôkazy. Čierne na bielom. Suverénna výpoveď, nekonečná niť kresby tušom. Tuším, naozaj snívame...

Naberáme do kroniky života z divána plného kresieb. Ešte som nevidel taký sejf. Zaprášené oleje. Zaprasené intimitky. Oblohy plné anjelov, pivnica s vlkmi; nádherné kresby – tu cerí zuby pobehlica, rúžuje ružu rozkroku, žuje pipasár, tam dvíha Havel mandle pokroku, nenávisť trhá zástavu zo zamatu – revolučná rebelka – na rebierkach chudobných klavíruje hlad. A pod tým v rohu poslednej stránky maliarova báseň a sigum laudis: Milan Mravec. Podpis a dátum.

●●

– Občas si ku kresbe napíšem veršík. Záznam myšlienky, depresiu alebo kúštik radosti, – rámuje v túžbe mať už v ústach vodku, nie slová, čo nikto nechce počúvať.

Chceš to napísať – škrabák?

Viackrát sme nahryzli hriech a spovede..., pokúšam a skúšam.

Kto dáva umelcom rozhrešenie? Hrešia stále, alebo sa stále očisťujú? A z čoho? Je márnomyseľné nachádzať v zrkadle svoju najškaredšiu podobu a ešte o nej vyhlásiť, že je idealizovaná? Akýsi tučný gvašový chlap na plátne si vtláča ukazovák do bremena sadla na bruchu a krídlatý pokušiteľ s trúbou pri uchu farizejsky pritakáva: Len pošli tú podobizeň všetkým frajerkám!

Tam kdesi pod strechou domu, pár krokov od Michalskej brány, kde dnes študenti kumštu žobrú o almužničku do puzdierka huslí a jedinou ich vinou je smäd po živote, zastal čas. Maliar nemá na katalóg, nieto ešte na modelku. Svetobežníci ukonaní vínom nakláňajú sluchy múzam...Tie dnes nebozkávajú. Sú vo Viedni – na štrichu...

 



Pridaj komentár