Prvé dni povstania v auguste 1944 v spomienkach aktívneho dôstojníka slovenskej armády
O príprave povstania som sa dozvedel v lete 1943 v Nitre, kde som ako poslucháč druhého ročníka VŠV stážoval vo Vojenskej pechotnej škole. Fašizmus a rasizmus neboli v našom národe a ani v našej armáde obľúbené, a tak som predpokladal, že povstanie armády môže byť prijaté so sympatiami. Teda povstanie proti nemeckému fašizmu, a nie za zlikvidovanie Slovenskej republiky. Iná vec je vojenské povstanie a iná, že sa ním vyvolá politický pohyb, do ktorého sa natlačia aj ľudia, ktorým nejde o národ a o jeho budúcnosť, ale o vlastný prospech.
Po vojne sa komunisti a demokrati hádali a obviňovali z neúspechu povstania, ktoré Nemci vojensky potlačili. Z viacerých strán sa ozývalo tvrdenie, že by bolo úspešné, keby sa boli k nemu pripojili naše dve divízie umiestnené na východnom Slovensku. To môže však tvrdiť len ten, kto nevie, o aké vojenské sily v tomto priestore išlo. Dnes s odstupom času sa dá urobiť dosť verná analýza a určiť príčiny neúspechu povstania. Spolužiak z VŠV stotník Stejskal, účastník povstania, mi rozprával, že mu už 5. alebo 6. septembra 1944 povedal generál Golian, aby si hľadal nejakú horu, v ktorej sa schová. Stejskal sa ho opýtal: „To vy takto hovoríte, pán generál?“ Golian mu odpovedal: „A čo mám robiť? K vyhláseniu povstania ma v tomto čase donútili okolnosti a aktivita nedisciplinovaných živlov - partizánov a rôznych skupín, ktoré na vlastnú päsť podnikali akcie, čím zbytočne vyvolali zákrok Nemcov, ktorí ešte majú dosť síl a času, aby nás zlikvidovali a úspech akcie prekazili.“
Generál Golian musel mať prehľad o svojich možnostiach. Sťažoval si na nedisciplinovanosť určitých živlov, no pritom svojím vystúpením sa vlastne aj on sám dopustil nedisciplinovanosti. Okrem toho sa aj dosť precenil, lebo si neuvedomil, že v armáde ho nepovažovali za významnú veliteľskú a už vôbec nie vodcovskú osobnosť. Celkom iný punc mal generál Malár. Že nemecké velenie za nedomyslené akcie partizánov a najmä za brutálne postrieľanie vojenskej misie v Martine vyvodí príslušné protiopatrenia, bolo každému jasné.
■ NOC PRED...
V čase vyhlásenia povstania, v noci z 29. na 30. 8. 1944, mal som na armádnom veliteľstve službu dozorného dôstojníka štábu. Okolo polnoci mi telefonicky hlásil z Kežmarku náš stotník Kováč prechod práporu SS z Poľska, ktorý nechcel pustiť autokolónu vezúcu chlieb. Zavolal som šéfa styčného štábu nemeckej vojenskej misie Obertleutnanta Schindelmeisera, aby zabezpečil prepustenie autokolóny. Kolóna bola asi za hodinu uvoľnená. Okolo piatej hodiny ráno prišiel do mojej kancelárie generál Malár, ktorý odchádzal lietadlom do Bratislavy. Pri podávaní hlásenia som ho informoval aj o incidente s autokolónou. Pobúrený chcel, aby som ho ihneď telefonicky spojil so Schindelmeiserom. Aj napriek uisteniu, že je už vec v poriadku, trval na zavolaní. Malár mu do telefónu okrem iného zlostne povedal: „Ak mi takéto veci budete robiť, celá moja armáda prejde k partizánom!“ a zložil telefón. Keď potom 30. 8. 1944 večer v bratislavskom rozhlase povedal svoju známu reč, v ktorej vyzýval povstalcov, aby prestali, že všetko je predčasné, čím vlastne priznal prípravu povstania, bola to bodka za nasadením našich jednotiek do povstania.
■ POLUDNIE POVSTANIA
Popoludní 31. 8 1944 Nemci s tankami obkľúčili budovu armádneho velenia a celý štáb zajali. Odviedli nás do peších kasární na dvor. Pohyboval som sa blízko brány, a keď ju otvorili, videl som vchádzať nemecké auto, v ktorom sedel generál Malár v sprievode nemeckého plukovníka letectva. Išiel som k autu a podal som mu hlásenie, že nás Nemci odzbrojili a zajali. Pýtal sa ma na leteckú skupinu, načo som mu zahlásil, že ráno odletela aj s plukovníkom Talským. Generál povedal: „Zradili ma!“ Hneď nato musel odísť s nemeckým plukovníkom do vedľajšej budovy a viac sme ho nevideli. Nás ostatných dôstojníkov premiestnili na ubikácie mužstva. Na druhý deň nás prišiel navštíviť šéf nemeckého styčného štábu Schmidelmeiser, ktorý sa vyslovil, že nemohli ináč konať po spomenutom prejave generála Malára a preletení letcov k nepriateľovi. Potom nás odviezli cez Maďarsko a Nemecko k Severnému moru do zajateckého tábora. Generála Malára odviezli na zámok Königstein, kde bol nejaký čas s plk. gšt. Tatarkom, ktorý mi o tom rozprával. Boli tam zajatí aj generáli z rôznych spojeneckých armád.
Osudy príslušníkov slovenskej armády, najmä dôstojníkov, boli tragické. Mnohých po vyhlásení povstania a po odzbrojení odvliekli do zajatia. Veľká väčšina slovenských dôstojníkov sa nedožila týchto dní, a tá malá časť, ktorá ešte žije, sa aj v týchto ťažkých chvíľach zachovala čestne, no ani dnes nemá možnosť uchádzať sa o rehabilitáciu v zmysle zákona.
Juraj PIPICH, major v zálohe – Foto: archív SNN