Pohrobkovia spoločného štátu žmýkajú vreckovky

thumbnail

Zúfalcom, čo nabíjajú kanóny na stratenom palposte čechoslovakizmu. Pohrobkovia čechoslovakizmu sa ani po vyše dvadsiatich dvoch rokoch nedokázali zmieriť s tým, že slovenský národ sa rozhodol vykročiť na cestu suverenity a samostatnej štátnosti. Mnohých ani poslanecké platy, ba ani rôzne iné výhody, ktoré získali len zásluhou existencie samostatnej Slovenskej republiky, nepresvedčili, že Slovákom netreba lamentovať za bývalou federáciou, v ktorej im nikdy nehrozilo, že by si – obrazne povedané – zahrali prvé husle. Neprešlo roka odvtedy, čo sa zbavili traumy z rozdelenia, aby nemolestovali slovenskú spoločnosť s návrhmi na uzákonenie 28. októbra za štátny sviatok Slovenskej republiky. Nie je to ináč ani tento rok. Opäť sa našli „Ladovia“, ktorí vášnivo nabíjajú kanóny na stratenom poste čechoslovakizmu a do parlamentu predložili zákon majúci vyhlásiť 28. október za štátny sviatok Slovenskej republiky. Vraj aby sa pripomenulo štátnym sviatkom zavŕšenie diela Milana Rastislava Štefánika.

SLOVNÉ ČÁRY-MÁRY

Človek sa nestačí čudovať myšlienkovým procesom týchto ľudí, ktorí, hoc jeden z nich je lekárom, sa neúnavne snažia obživiť kadáver už dávno mŕtvej a aj rozloženej ideológie. Nielenže akosi pozabudli, že Národný výbor v Prahe nemal nijaký mandát zo Slovenska (teda ani od Štefánika), aby konal aj v mene Slovákov. Dokonca i ono vyhlásenie bolo filištínsky sformulované tak, aby sa nemuseli splniť sľuby, ktoré dali českí politickí reprezentanti Slovákom v čase odboja proti Rakúsko-Uhorsku.

„Samostatný štát československý vstúpil do života,“ tak znela prvá veta onoho vyhlásenia z 28. októbra 1918. Veta sa zdá nevinná, dokonca štátnická, kým neanalyzujeme dokument v celosti. Z tejto vety totiž skonštruovali umelý „československý“ národ, v ktorého mene ďalej konali. To, že to bolo porušením sľubov daných i M. R. Štefánikovi, im akosi neprekážalo. Ani to, že legitímni Slováci dali súhlas na vznik Česko-Slovenska (nie Československa) až 30. októbra 1918 Deklaráciou slovenského (nie „československého“) národa, im zrejme neprekáža taktiež!

UNIKÁTNY ČIN

Najtrápnejšie však pôsobí ich pomätená myšlienka vytvoriť štátny sviatok pre konkrétneho človeka. Bez toho, že by som akýmkoľvek spôsobom chcel zmenšovať význam M. R. Štefánika pre slovenský národ, bol by to v našich končinách unikátny počin. Je síce pravda, že v niektorých monarchiách sú narodeniny monarchov oslavované ako štátne sviatky, ale v iných štátoch s kresťanskou tradíciou je sviatkom oslavovaný len jeden človek. Jeho narodenie sa slávi počas Vianoc. Žiaden iný človek v európskej kultúrnej tradícii nie je oslavovaný formou štátneho sviatku. Aspoň pokiaľ siahajú moje vedomosti.

HISTORICKÁ LOŽ

Ale aj tvrdenie, že 28. októbrom 1918 bolo zavŕšené dielo M. R. Štefánika, stojí na piesku. Dokonca je vyslovenou lžou. To by sme nesmeli poznať okolnosti, ktoré sprevádzali posledné mesiace života M. R. Štefánika. Predovšetkým len ťažko možno predpokladať, že Štefánik by súhlasil so vznikom „Československa“ a nepožadoval by Česko-Slovensko. Známe sú aj zámery T. G. Masaryka a E. Beneša, v ktorých sa s pôsobením M. R. Štefánika v novom štáte nepočítalo. Už to, že ho do novej vlády vymenovali ako ministra vojny (hoci bol obsadený aj rezort ministerstva národnej obrany), Štefánika neobyčajne rozčúlilo. Jednak vojna sa už skončila a jednak sa pýtal, s kým chce nový štát viesť vojny, keď má mať na ne ministerstvo. Nemohla mu nedôjsť na myseľ tá skutočnosť, že s ním jeho bývalí spolupracovníci nerátajú. Určite to nechcel len tak nechať. Dokonca sa aj zastrájal veci zmeniť. Len osud to zariadil ináč. Preto je síce pravda, že sa usiloval o spoločný štát Slovákov a Čechov, ale pochybujem, že by bol stúpencom toho, ktorý vytvoril Národný výbor v Prahe konštatovaním, že „vstúpil do života“. Preto spájanie Štefánika s týmto konkrétnym dátumom a konkrétnou formou „československého“ štátu je nielen nenáležité, ale dokonca by som povedal zlomyseľné.

ČO TAK...

Slováci, resp. obyvatelia dnešného Slovenska, ktorých dejín sme nespochybniteľní dedičia, žili v množstve štátnych útvarov, z ktorých mená niektorých ani nepoznáme alebo používame len ich zaužívané označenia. Ak by sme oslavovali vznik všetkých týchto štátov formou štátnych sviatkov, hádam by nám nezostal ani čas na prácu. Je mnoho štátnych útvarov, ktoré by si naše pripomenutie určite zaslúžili. Čo také Vaniovo, kráľovstvo. Je to prvý štátny útvar na našom území, o ktorom vieme z písomných prameňov. Určite by si zaslúžila pripomenutie aj Samova ríša, najmä preto, že odmietla zasahovanie tých spoza Dunaja do našich vnútorných pomerov, ale aj vtedajšiemu Bruselu – Cácham (Aachenu) – ukázala, že ho je ochotná rešpektovať len odtiaľ potiaľ. To už nehovorím o Pribinovom kniežatstve, Veľkej Morave a, samozrejme, Uhorsku, kde sme prežili skoro tisíc rokov. Prečo si pripomínať dnes formou štátneho sviatku vznik jedného z toho množstva štátov, ktorý trval aj s prerušením hádam najkratšie. Prečo si pripomínať mimo učebníc dejepisu štát, na ktorého vybojovaní sme sa síce dvakrát podieľali a od ktorého sme aj mnoho očakávali, ale nikdy naše očakávania nesplnil, a preto aj dvakrát zanikol, mi nie je celkom jasné. Istotne, pohrobkom čechoslovakizmu je všetko jasné. Húževnato sa svojej myšlienkovej výbavy pridŕžajú, hoci by mohli robiť aj užitočnejšie veci. Už ich vyhodili, keď sa s mŕtvolou z minulosti tlačili cez dvere. Dokonca sa im s ňou nepodarilo pretlačiť cez okno a ani komín. Teraz sa tlačia cez kľúčovú dierku. No, skrátka, zúfalci.

URČITE (NE)POMÔŽE

Našej súčasnosti určite nepomôže, keď budeme sústavne oživovať prekonanú minulosť. Skôr by nám pomohlo, keby sme našu minulosť poctivo skúmali zo slovenského národného pohľadu a vysvetľovali ju našim občanom. Keď sa výsledky takéhoto historického bádania stanú súčasťou slovenského národného povedomia, môžeme povedať, že sme pokročili v budovaní diela našich predkov na prospech našich potomkov. Preto odmietam – a som presvedčený, že nielen sám – opätovné molestovanie slovenskej verejnosti nenáležitými návrhmi. My si vieme uctiť celé naše dejiny, aj tie preduhorské, aj tie uhorské, dokonca aj čas prežitý v jednom štáte s Čechmi, nepotrebujeme však reanimáciu myšlienok, ideí i štátnych celkov, ktoré sme museli prekonať, aby sme sa dostali k dnešku.

Anton HRNKO

Na fotografii je autor, ktorý je historik a podpredseda SNS.

 



Pridaj komentár