Poklad vytrhnutý z reliéfu domoviny

thumbnail

INTERVIEW

Hovoríme s Denisou STANISLAVOVOU o životnom opuse,  po ktorom sa zľahla zem. S menom Ivana Stanislava, ktorého pätnáste výročie smrti si pripomenieme tretieho marca, sú nerozlučne spojené hudobné vydavateľstvo OPUS či Bratislavská lýra. Narodil sa v rodine významného slovenského jazykovedca, slavistu Jána Stanislava. Bol redaktorom Večerníka, spevákom aj diplomatom. Jeho dcéra Denisa, s ktorou sa rozprávame o tvorbe jej otca,  žne úspechy skôr za hranicami Slovenska než doma. Je vyštudovaná muzikologička, speváčka, poetka, spisovateľka. Za ostatnú siedmu knihu anglickej poézie s básňou venovanou kráľovnej Alžbete sa jej dlhoveká britská panovníčka sama písomne poďakovala...

  • S vaším otcom sa spája slovenské hudobné vydavateľstvo Opus. Bol jeho riaditeľom od roku 1971 do roku 1989. S akými pocitmi sa pozeral na jeho likvidáciu?

Som presvedčená, že zámery na likvidáciu Opusu predchádzali ešte novembru ’89, keďže môjho otca odstránili z funkcie v septembri toho roku. Vzápätí Opus z nepochopiteľných dôvodov zaradili do prvej vlny kupónovej privatizácie napriek tomu, že vykazoval vynikajúce hospodárske výsledky. Mal zisk devätnásť miliónov vtedajších korún a vybudovanú kompletnú technicko-výrobnú základňu. Výrobný a prevádzkový areál na Mlynských nivách bol činný od roku 1985 a zahrňoval najmodernejšie európske nahrávacie štúdiá, ako i administratívnu budovu a sklady, čo do budúcnosti sľubovalo ešte väčší rozvoj tejto kultúrnej inštitúcie. Vtedajší výber nahrávacej techniky som odkonzultovala s mojím priateľom, ktorý produkoval Georgea Michaela v Londýne, a uznal, že rovnaké zariadenie a mixážne pulty sa v tom čase používali aj pri nahrávaní produkcie svetových hviezd. Z hľadiska funkčnosti, progresívnosti a moderného napredovania v rámci kontextov svetovej hudobnej scény, lebo otec sa usiloval  najmä  o medzinárodný kontext tejto výsostne národnej inštitúcie, dôvodu nebolo. Som presvedčená, že išlo len o prevod do vopred pripravených súkromných rúk. V nijakom prípade nešlo o profesionalizáciu a modernizáciu hudobného vydavateľstva, o čom svedčí postupná likvidácia všetkých súčastí Opusu. Zostali len torzá národného hudobného archívu v súkromných rukách.  Následky sú hlboké, slovenská hudobná kultúra nemá pevnú základňu, ktorú každý tvorca i interpret potrebuje, inak je to iba umelec na voľnej nohe vďačný za každú recepciu. Takže z profesionálnej úrovne sme sa dostali do amatérskeho raja závislého od sponzorov. Stav a vývoj rúcania chrámu umenia videl otec ako jasnozrivý človek svetovej duše skepticky – ako vyňatie kultúry z reliéfu domoviny.

  • Opus vstúpil na slovenskú hudobnú scénu v období tvrdej normalizácie, napriek tomu vydavateľskú politiku inštitúcie to výraznejšie nepoznačilo. Ako to otec dosiahol?

Ako veľký hudobný diplomat. Opus vznikol na základe federatívneho usporiadania našich štátov a prevzal na Slovensku funkciu, ktorú až dovtedy zastávalo jediné česko-slovenské vydavateľstvo Supraphon. Tým sa začala systematická práca mapovania a zaznamenávania slovenskej hudobnej scény, čo bolo dovtedy nedostatočné. To si otec v tom čase uvedomoval ako interpret a výrazne túto situáciu kritizoval ako redaktor Večerníka, čo si všimol vtedajší minister kultúry Miroslav Válek. Na základe jeho úsilia a iniciatív ho poveril touto zodpovednou úlohou.

  • Treba tiež povedať, že Opus sa zameral na mapovanie slovenskej hudobnej kultúry, čím dostala národnú tvár. Ak vezmeme do úvahy, že váš otec bol synom významného slovenského jazykovedca Jána Stanislava, bola táto orientácia pochopiteľná. Nenarážal na nepochopenie?

Naopak, veď zlaté jadro nášho skladateľského pokladu, spomeňme Eugena Suchoňa, Jána Cikkera, Gejzu Dusíka..., si pokorne vážilo úsilie o zdokumentovanie, archivovanie ich celoživotnej tvorivej činnosti, ako i celosvetovú prezentáciu na profesionálnej vydavateľskej úrovni. Vďaka Opusu mali naši poprední komponisti možnosť prezentovať  sa na hudobných nosičoch v Japonsku, Amerike i celej Európe.

  • Váš otec bol aj zakladateľom veľmi úspešného hudobného festivalu Bratislavská lýra. Sám bol tiež spevák, redaktor. Vy akoby ste kopírovali jeho umeleckú dráhu. Ste novinárka, píšete básne, spievate. Ako by ste porovnali Bratislavskú lýru s dnešnými hudobnými festivalmi?

Vychádzam z jeho spomienok, bohatých na unikátne nápady, ktoré dokázal vtesnať do éry zaťaženej boľavou ideológiou, obmedzeniami, aby naskočil na dynamiku času a čarom dobrej myšlienky osvietil aspoň na okamih chvíle, ktoré tu vtedy tiekli inak. Mal revolučné nápady, veď na Lýru dokázal priviesť aktuálne svetové hviezdy, nielen azda najväčšieho britského skladateľa pop hudby Lesa Reeda, autora prelomových hitov Toma Jonesa, Engelberta Humperdincka, Connie Francisovej, Elvisa Presleyho, ale i mnohé vtedajšie kompozičné a dirigentské ikony. Hrdinsky menil dobu. Dnes v období slobody len mechanicky aplikujeme, festivaly nie sú ani svetové, ani slávnosťami a ani autorskými súťažami. Všetko sa sústreďuje len na zábavné programy. Povrchná, mechanicky preberajúca konzumná zábava. Kultúra má byť pokladom národa, má mať vzdelávacie a oblažujúce čaro, formovať dobu, a nie prispôsobovať sa jej konzumentskému stavu.

  • Na sklonku života sa Ivan Stanislav stal veľvyslancom v Chorvátsku. Dzurindova vláda ho však „odmenila“ odvolaním z postu a na ministerstve zahraničných vecí mu ponúkla prácu stolára. Toto surové poníženie človeka, ktorý tak veľa urobil pre Slovensko, iste malo dosah na jeho zdravie. Ako sa s tým vyrovnával?

Mnohí tu žijeme s ťažkým bremenom  sklamaných otcov, pod oblakmi neurovnaných krívd. Jeho zásluhy nemožno znížiť takým žalostne nízkym konaním. Akoby sme tu mali tak trocha všetci vo vienku onú „mzdu mnohých námah“. Na našej dobrote a plachosti si potom ustelie vždy iným nádorom nakazená doba, ktorá nájde svojich oddaných „vý(po)pravcov“.  Mnohým sa už usilovali vyrvať dych, no treba rátať i s tým, že raz sa pozrú na naše časy iní objektívnymi očami.

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív D. S.