Politici pri tvorbe slovenskej agrárnej politiky zlyhali

thumbnail

Pôdohospodárstvo potrebuje dlhodobú stabilizáciu cieľov, ciest a nástrojov rozvoja. Čo všetko by sa malo dostať do novelizácie Ústavy Slovenskej republiky, počúvame takmer denne. Zaráža však, že ústavou si nijako nechránime našu obživu – pôdohospodárstvo a jeho koncepciu rozvoja. Aj to zaznie v nasledujúcom rozhovore Slovenských národných novín s bývalým ministrom hospodárstva Ing. Petrom BACOM.

  • Jeden z našich prvých rozhovorov bol o mliečnej kríze. Lenže vtedy spočívala v prebytku, teraz je mlieka a mliečnych výrobkov nedostatok. Niekde sa stala zrejme veľká chyba...

Áno, pred niekoľkými rokmi bol prebytok a teraz je nedostatok mlieka. Treba tiež povedať, že nie v každom štáte a nie s rovnakou intenzitou. Krava produkuje mlieko len po otelení a nemôžeme ju ako výrobný priemyselný cyklus dočasne ani zrýchliť,  ani odstaviť. Bolo preto opodstatnené, že EÚ regulovala kvótami množstvo mlieka, ktoré jednotlivé štáty mohli dodávať na trh. Bola to jediná komodita, ktorej množstvo regulovala Spoločná poľnohospodárska politika ešte pred troma rokmi. Zvýšená volatilita na trhu s mliekom a mliečnymi výrobkami sa dala očakávať. Bolo sa treba na trhové výkyvy pripraviť. Slovenská republika sa však zachovala pasívne, respektíve neprijala dostatočné opatrenia na elimináciu následkov neregulovaného trhu s mliekom. Agrárne silné štáty si už dlhodobo pripravovali  nástroje, ako zložitú situáciu na trhu s mliekom zvládnuť. Napríklad Francúzsko malo výnimku na to, aby mohlo aj z priamych platieb podporovať chov dojníc, pričom tento nástroj priamej mliečnej podpory nepoužíval nijaký iný štát EÚ.

  • Napríklad maslo už je na dvojnásobku vlaňajšej ceny. Dostane ten dvojnásobok jeho producent alebo to zas zostáva u obchodníkov?

V prvom rade by som rád zdôraznil, že v tejto situácii  prechodu z organizovaného na voľný trh s mliekom hrali významnú úlohu aj necenové nástroje. Isteže, ceny sú dominantné. Spomenuli ste vlaňajšiu cenu masla. Ide o maloobchodnú cenu, ktorá sa zvýšila pri masle dvojnásobne. Nákupná cena mlieka, čiže farmárska cena, sa však zvýšila iba o jednu tretinu. Táto farmárska cena neuhrádza priemernému chovateľovi ani v súčasnosti náklady na liter mlieka. Teda čiastočne z tohto vývoja má prínos spracovateľský priemysel, ale v rozhodujúcej miere profituje distribúcia a obchod. Samozrejme, počíta sa  s tým, že náklady prvovýrobcom dorovná štát mimocenovými nástrojmi. To však robí každý štát inak. Bohaté štáty podporujú farmárov viac.

  • Opäť, ak si spomínam, avizovali ste aj pre čitateľov SNN v minulosti, že po zrušení kvót budú problémy. Kým západní producenti skupovali stáda, naši dostávali dotácie za ich vybíjanie... Niekto naozaj viditeľne zlyhal. Vieme kto?

V prvom rade zlyhali politici pri tvorbe našej slovenskej agrárnej politiky. Už pred tromi až štyrmi rokmi mali v nástrojoch našej agropolitiky pripraviť možnosti, ako predchádzať volatilite na voľnom trhu s mliekom. Mohli tieto riešenia jednoducho odpísať od Rakúšanov alebo od iného štátu, ktorý si chráni poľnohospodárstvo dlhodobo stabilnou poľnohospodárskou politikou. Keďže tak vláda neurobila, účastníci trhu s mliekom zostali po regulácii trhu s mliekom zaskočení a začali unáhlene, nervózne konať. Ministerstvo pôdohospodárstva SR síce jednorazovo uvoľnilo peniaze na záchranu prvovýrobcov mlieka, to však nezmiernilo dlhodobú nedôveru chovateľov dojníc a desiatky fariem sa zlikvidovali. Najhoršie je, že dlhodobé systémové opatrenia, ktoré by garantovali farmárom, že sa vláda postaví v zlomových situáciách na ich stranu, stále chýbajú.

  • Ani v rastlinnej výrobe sme nemali asi celkom dobrý rok. Obilia sa urodilo menej. Je situácia v tomto smere dramatická?

Oproti rekordnej úrode obilia v minulom roku je tohoročná úroda menšia o pätinu. Pri kukurici sa očakáva úroda nižšia o jednu štvrtinu. Napriek tomu sa ráta s exportom okolo milióna ton zrnín. Teda na prvý pohľad zníženie úrody neprináša na trhu veľké zmeny. Keby sme však namiesto vývozu tieto zrniny spotrebovali na výrobu bravčového, hovädzieho mäsa a mlieka u nás doma na Slovensku na úroveň spred tridsiatich rokov, potom by sme mali približne vyváženú bilanciu

  • Nižšia úroda súvisí s nedostatkom pôdnej vlahy. Ale zavlažovanie nie je lacné a štát, zdá sa, nemá ani záujem ho podporiť. Voda na závlahy je cenovo takmer totožná s tou, ktorú platíme v domácnostiach. Je to normálny stav?

Z pôvodne zavlažovaných tristotisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy sa dnes zavlažuje sotva stotisíc hektárov. Odpoveď na túto otázku je podobná ako na predchádzajúce otázky. Chýbajú systémové opatrenia v národnej agrárnej politike, ktoré by prevádzkovateľom zavlažovacích zariadení dávali dlhodobú garanciu organizačnej, technickej a finančnej istoty. Pravdaže, významným nástrojom na zastabilizovanie pomerov pri závlahách pôdy je jej cena. Je prirodzené, že ak táto cena spôsobuje celkové náklady na závlahu vyššie, ako sú prínosy zo závlahy, odradzuje to od ich využívania.

  • Pre nezasväteného by sa mohlo zdať, že v súčasnosti rezort pôdohospodárstva napreduje, aspoň podľa mediálnych informácií, aká je však prax, a dostali sa až na farmy tie nové „výdobytky“? Kdejaké podpory, dotácie, uľahčenia...

Máte pravdu, že podľa mediálnych informácií sa zdá, že rezort pôdohospodárstva maká. V zmysle zastierania nedostatkov pri riešení zásadných otázok ministerstvo ,,efektívne zahlcuje“ verejnosť pozitívnymi informáciami typu podpory trvalej udržateľnosti mestského osídlenia, rozvoja  podmienok na cykloturistiku, údržby sídelnej infraštruktúry, nárastom počtu postelí v materských škôlkach a pod. Občania však nie sú informovaní o riešení rozhodujúcich príčin úpadku rezortu, pretože tieto  kľúčové problémy sa neriešia. Pôdohospodárstvo potrebuje najmä dlhodobú stabilizáciu cieľov, ciest a nástrojov rozvoja, a predovšetkým potrebuje dofinancovanie rezortu na konkurenčnú úroveň. Paradoxne, politici a médiá vyzývajú verejnosť na väčšiu konzumáciu slovenských potravín – ,,kúpte si to, čo nemáme“. Slovenské pôdohospodárstvo je aj podľa predstaviteľov nášho ministerstva najmenej výkonné spomedzi dvadsiatich ôsmich štátov EÚ. Je to hanba, no najmä preto, lebo priemerne na jednom hektári „pracuje“ necelých tisíc eur kapitálu, kým v Čechách dvakrát toľko a v priemere v EÚ dvakrát toľko ako v Čechách. Tento stav je spôsobený jednak  diskrimináciou nášho pôdohospodárstva v rámci SPP EÚ, ale predovšetkým jeho nedofinancovaním zo štátneho rozpočtu SR. To však ani súčasná  vláda nerieši, o tom médiá neinformujú, to je však rozhodujúca príčina súčasného úpadku a bezperspektívnosti rezortu.

  • Na druhej strane, ministerke Matečnej asi treba uznať, že sa jej podarilo v téme potravinová nerovnosť pohnúť stav na nápravu, dokonca aj v Bruseli. Úradníci sa aspoň rozhýbali. Alebo sa mýlim?

Potravinová nerovnosť patrí  k problému celkovej diskriminácie a udržiavania nerovnosti medzi tzv. starými členskými štátmi a novými členským štátmi v EÚ. Faktom je, že pôsobenie princípu solidarity v rámci EÚ je obmedzené. Ako europoslanec som sa trvalo mohol presviedčať o tom, že bohatšie štáty sú solidárne s chudobnejšími len do tej miery, ak to neohrozuje ich dominanciu. Spomínam si v tejto súvislosti na výrok istého západoeurópskeho poslanca v pléne EÚ  na adresu princípu solidarity: „Čo chcete, veď ste vždy boli chudobnejší, a tak to aj zostane.“ O potravinovej nerovnosti sa v ostatnom čase hovorí viac ako o nerovnostiach v iných oblastiach. Je to správne a treba sa snažiť aspoň o určitú nápravu. Máme však  možnosť cez aj dnes platné pravidlá nekompromisne vyžadovať kvalitu výrobku na úrovni deklarácie. O tom nemôže byť diskusia. Ale to je najmä náš vnútroštátny problém. Ak má byť vo výrobku mäso v takom a takom objeme, tak tam musí byť. Ak nie, máme na to orgány, ktoré to musia riešiť.

  • Čím to je, že na Slovensku veľké výmery pôdy už na prvý pohľad ležia ladom, a ak neležia, tak na pôde najvyššej bonity staviame sklady a fabriky? Pôda u nás nemá adekvátnu hodnotu?

Obava o ochranu pôdy, ktorú naznačujete, je opodstatnená. Je to veľký problém, o ktorom sa nehovorí, podobne ako sa nehovorí celkovo o našom pôdohospodárstve ako najmenej výkonnom v rámci EÚ. Vzťah spoločnosti k tejto téme je preto škodlivo vlažný. Bohužiaľ, pripomína mi to zážitok takmer spred šesťdesiatich rokov, keď sa začalo uvažovať o sprísnení ochrany pôdy. Nielen čelní predstavitelia spoločnosti, ale aj radoví pracovníci priemyslu bagatelizovali a zosmiešňovali túto tému. Dominovali heslá: „My si za naše špičkové priemyselné výrobky dovezieme akékoľvek lacné potraviny.“ Postupne sa však až do roku 1989 ochrana pôdy stala štátnou prioritou. Existoval Fond na ochranu a zveľaďovanie pôdy, v ktorom sa zhromažďovali prostriedky pri záberoch pôdy, na jej skvalitňovanie na iných miestach. Odvody za záber pôdy sa platili za všetku pôdu a boli mnohonásobne vyššie ako jej cena. Okrem toho, každý, kto zaberal ornú pôdu, musel v takej výmere zúrodniť inú pôdu. Vďaka takejto silnej ochrane pôdy napríklad pôvodne plánovaná trasa diaľnice po najlepších pôdach v okolí Podolia a pod. sa nakoniec zrealizovala na menej úrodných a nepoľnohospodárskych pôdach v okolí Váhu. Postupne sa po roku 1998, bohužiaľ, opäť ochrana pôdy stala  akoby hlavnou ,,prekážkou“ industrializácie Slovenska v trhových podmienkach. Je to krátkozraké, nezodpovedné a určite nás čakajú náročné a veľmi drahé nápravné opatrenia.

  • Mnohé družstvá v súčasnosti na Slovensku bojujú aj so zvláštnym druhom „konkurencie“. S producentmi, ktorí síce nič neprodukujú, no na to nič berú dotácie. A netýka sa to iba trvale trávnatých porastov. Nie je to čudné, že sa to nedá odhaliť, pritom na každom družstve vám povedia doslova konkrétnosti?

Nepovedal by som, že sa to nedá odhaliť, lebo to nikto neskrýva, a ani sa to skryť nedá. Tzv. dotácie za ničnerobenie dostane na hektár ten poľnohospodár, ktorý splní požiadavky na minimálne ekologické ošetrenie pôdy. Aj v tomto roku som sa zasadzoval za posilnenie fondu rozvoja vidieka, kde sú zdroje na financovanie rozvoja práve z týchto prostriedkov priamych platieb na tzv. ničnerobenie. V roku 2017 možno presunúť tieto podporné finančné zdroje do rozvoja vidieka. Aj SPPK sa ústami svojho predsedu vyjadruje , že to bola najväčšia chyba, keď sa presunuli peniaze z rozvoja vidieka do  priamych platieb. Je to téma na riešenie pre ministerstvo pôdohospodárstva...

  • Ako dlho môže trvať, kým si na Slovensku obnovíme chovy, ak si ich vôbec niekedy obnovíme...

Predpokladám, že početné stavy hovädzieho dobytka sa nevrátia na úroveň spred troch desaťročí. Treba poukázať na fakt, že spotreba hovädzieho mäsa na obyvateľa za rok sa v SR znížila skoro o dve tretiny a mlieka o jednu tretinu. Ročná produkcia mlieka sa znížila o polovicu, ale produkcia  mlieka na dojnicu za rok sa zdvojnásobila. Začal sa intenzívne rozvíjať chov mäsových plemien bez trhovej produkcie mlieka. Sú to zmeny, ktoré svojou intenzitou pripomínajú rozsah zmien, ktoré nastali v chove dobytka po druhej svetovej vojne, keď sa kravy používali aj ako ťažné zvieratá a existovala dnes nepoznaná kategória ťažných volov. Zaiste stavy dobytka  boli až násobkami vyššie. Pri iných druhoch hospodárskych zvierat môžeme reálne uvažovať o návrate stavov oviec, ošípaných a hydiny bližšie k úrovni spred tridsiatich rokov. Určite by som si vedel predstaviť takýto smer vývoja, ak by malo poľnohospodárstvo v spoločnosti takú váhu, akú malo pred tridsiatimi rokmi.

  • Má agrárny sektor na Slovensku nejakú strednodobú alebo dlhodobú víziu rozvoja? Viete o nejakom takom dokumente?

Rezort má rozvojové dokumenty. Dokonca viaceré z nich majú dobrú úroveň. To je však málo platné, pretože sa na koncepčné návrhy, postupy a riešenia nedbá. Pri zmenách vlády sa začína vždy akoby od nuly. Prichádza sa s úplne novými názormi, stráca sa kontinuita, pre podnikateľov sa stráca istota, dôvera, na stôl sa dostávajú krátkodobé populárne témy, menia sa priority agrárnej politiky. Za rozhodujúce preto treba považovať zafixovanie dlhodobých rozvojových zámerov v pôdohospodárstve SR, hoci vo forme doktríny, ústavným zákonom. Je to rozhodujúce, lebo rýchle, nekoncepčné zmeny v cieľoch, nástrojoch a smeroch poľnohospodárskej politiky bez akceptovania potreby kontinuity sú istou cestou k úpadku. To sa, žiaľ, v súčasnosti deje, ale je to možné aj v dohľadnom čase napraviť. Máme právo a povinnosť to od politikov žiadať.

Zhováral sa Ivan BROŽÍK – Foto: SNN



Pridaj komentár