Pozoruhodná kniha Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov o geopolitike. Dramatický vývoj udalostí vo svete sa nás bezprostredne a dlhodobo dotýka. Zasahuje do našich každodenných rozhovorov. Rusko, a to čo robí táto krajina, bolo priam katapultované do každodenného spravodajstva. Záujem, súhlas či nesúhlas strháva prakticky každého. S novou naliehavosťou sa vynorila otázka, aká je vlastne úloha, postavenie a zámery ruskej politiky, ako ruská politika vníma svet, čo ju dlhodobo formuje. Najnovšia kniha z dielne Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov pod jednoduchým názvom Geopolitika ‒ ako sa to robí, je takmer štyristostranový prehľad myšlienkovej a argumentačnej výbavy súčasného ruského vnímania sveta. Kniha o geopolitike, o previazanosti politiky, dejín a zemepisnej polohy Ruska je trvalým záujmom značnej časti ruskej inteligencie odnepamäti. No ako uvažuje nová nastupujúca generácia, ktorá formuje verejnú mienku alebo je jej odrazom, to je u nás prakticky neznáme.
■ NOVÁ GENERÁCIA
Autorom knihy Geopolitika je Nikolaj Viktorovič Starikov (narodený v roku 1970), teda je z novej generácie ruských intelektuálov a publicistov. Táto generácia len detstvo a mládežnícke roky do roku 1990 strávila v rozpadajúcom sa kolose ZSSR. Do dospelosti vstupovala už za čias jestvovania Ruskej federácie počas jeľcinovských a putinovských rokov. Musela sa teda vyrovnávať s úplne novou érou a jej zlomami najprv za éry prezidenta Gorbačova a rozpadom ZSSR v roku 1991. Nielen s nástupom nového spoločenského a ekonomického systému, ale najmä s rozpadom ruskej meny za prezidenta Jeľcina v roku 1998. Prešla teda sériou nemilosrdných privatizácií a prudkých sociálnych otrasov.
V celom tom období sa menilo aj medzinárodné postavenie Ruska a možnosti Ruskej federácie. To vyvolalo nevyhnutnú potrebu uvažovať o ruských možnostiach v medzinárodných dejinných súvislostiach. Prekladateľom knihy je prakticky Starikovov rovesník, skúsený slovenský literát Miloš Ferko. Bol to dobrý výber, pretože pôvodný text bolo treba doplniť pre slovenského čitateľa mnohými spresneniami a vysvetleniami.
■ BOJ O NADVLÁDU
Keď autor rozoberá éru vládnutia cárovien Kataríny a Alžbety, teda vracia sa hlboko do minulosti, konštatuje: „Vo svete nikdy neutícha boj o nadvládu, aj Rusko, či chce, alebo nechce, je do tohto boja vždy zavlečené.“ Autor hovorí o potrebe študovať históriu, pretože aj pred sto či päťsto rokmi sa odohrával „jeden a ten istý boj, hlavnú podstatu svetovej politiky tvorí boj o zdroje a udržanie kontroly nad nimi, všetko ostatné sú len metódy a formy tejto nekonečnej, nezmieriteľnej vojny“, hovorí to autor z krajiny nesmiernych surovinových zásob. Dnešný čitateľ vie, že práve o tie sa vedie neľútostný zápas, ktorého dôsledky, napríklad keď ide o plyn, neobchádzajú ani súčasné Slovensko.
Starikov podáva svoj výklad historických udalostí povedzme v strednej Európe, aby konštatoval, že ústup či už ZSSR, alebo Ruska z geopolitických pozícií nikdy nepriniesol uvoľňovanie napätia a zmenšovanie počtu vojenských základní USA, ale naopak nárast napätia. Aj keď rozoberá udalosti z polovice minulého storočia, vzťahuje sa to na viacero iných udalostí odvtedy dodnes. Vojenských základní v bezprostrednom susedstve Ruska neubúda, naopak pribúda, čím väčšmi sa Rusko sťahuje, podľa autora „opúšťa pozície“, čo je „prejavom slabosti a spôsobuje svojim záujmom veľkú geopolitickú ujmu“.
■ HISTORICKÉ PRÍKLADY
Autor sa ponára do historických príkladov, ktoré sú v mnohom pre slovenského čitateľa nové či málo známe, demonštruje tým, ako si okolnosti vynucujú pri obhajobe či vysvetľovaní ruských pozícií použiť tie isté argumenty aj s dvestoročným odstupom. Pretože „skutky našich cárov, generálnych sekretárov a prezidentov musíme vždy vnímať v kontexte situácie dobovej medzinárodnej politiky“. Nejde však len o historickú líniu, ktorú sleduje, ale o dôraz na záujmy a ciele vývoja vo svete, ak sa naň pozeráme geopoliticky. S takouto argumentačnou výbavou potom hľadí na proces zjednocovania Nemecka koncom devätnásteho storočia v ére kancelára Bismarcka. Poukazuje na súlad záujmov a na aktívnu spoluúčasť finančného kapitálu a Veľkej Británie. Pretože „najdôležitejšou úlohou britskej politiky polovice devätnásteho storočia bolo na európskej pevnine vytvorenie mocnosti, ktorá by bola schopná zničiť Rusko“. Bol to o. i. dôsledok Krymskej vojny v roku 1851, ktorá ukázala nemohúcnosť Francúzska a Turecka, a tak sa vynorila potreba novej rýchlo rastúcej mocnosti v Európe.
Tento akoby návrat hlboko do dejín umožňuje názorne pochopiť nielen argumentáciu autora, ale aj to, ako úplne inak vníma Rusko svoje dejiny a svoje záujmy, napríklad práve ak ide o Krym. Možno povedať, že poznajúc ruské dejiny, a to ako o nich uvažuje súčasná nová generácia, ktorá analyzuje geopolitiku, takmer s určitosťou sa dalo predpokladať, čo Rusko urobí v prípade Krymu v roku 2014. Pre rozhľadených analytikov to nemohlo byť nijaké prekvapenie. Napokon, aj časť amerických vedcov analytikov sa domnieva, čo sa týka Ukrajiny 2014, Západ, a osobitne USA išli „na doraz“, aby otestovali, ako sa bude správať Rusko a kam až si môžu dovoliť USA zájsť.
■ SKUTOČNÉ ZÁUJMY
Dejiny, osobitne ruské dejiny, nie sú pre autora nijakým návratom, ale nástrojom na definovanie skutočných záujmov Ruska ako pevninského štátu, štátu Pevniny, ako to formuluje doslova. Pevninský štát potrebuje na vyváženie, podľa autora, budovať námorné sily. Kladie si otázku, kto v súčasnosti na našej planéte patrí medzi geopolitických hráčov. Odpoveď Nikolaja Starikova – človeka, ktorý sleduje najnovšie správy a zároveň sa orientuje v dejinách a geopolitike – neprekvapí. Je to USA plus Veľká Británia. Autor ich nazýva Anglosasi. Potom je to Európa na čele s Nemeckom a Francúzskom a napokon Čína a Rusko.
„Západná superveľmoc si v podstate podmanila celú Európu, suverenita tamojších štátov je nanajvýš obmedzená. Aj keď naša armáda z Nemecka dávno odišla, americké vojenské základne tam stoja ako prikované. Pred kým teraz USA bránia Nemcov? Pred Poľskom, ktoré je členom NATO, alebo azda pred ďalším členom NATO Francúzskom? Odpoveď je jasná: armáda USA bráni v Nemecku záujmy USA, ktoré spočívajú v udržaní kontroly nad Nemeckom, potláčaní jeho snáh o nadobudnutie suverenity... Európa súčasnosti nie je konkurentom USA, najvýznamnejším konkurentom USA je Čína, a samozrejme koordinácia Ruska s Čínou.“
Autor konštatuje, že márne sú všetky pokusy tvrdiť, že konkurentom USA je Rusko, pretože Rusko je oslabené pustošením, ktoré vo vlastnom štáte dopustil sovietsky prezident Gorbačov a potom ruský prezident Jeľcin. Rusko zatiaľ len zbiera sily, aby konkurovalo iba v najzásadnejších geopolitických problémoch, ako je Sýria. Superveľmoc USA uvažuje, ako spôsobiť ujmu Číne a zároveň Rusku spôsobom, ktorý by prinútil Európu čušať, aby Európa prestala s pokusmi o vlastnú hru... Z knihy tak možno vyčítať aj pravý cieľ terajších sankcií – snahu spôsobiť čo najväčšiu ujmu Rusku, jeho obyvateľstvu.
Dušan D. KERNÝ