Šovinisti v Štúrove dokonali dielo skazy, zničili základ Štúrovho pamätníka! Je to smutné a nepríjemné, ale treba pripomenúť, čo sa dialo v meste Štúrovo na prelome októbra a novembra. Matica slovenská slávnostne v deň dvojstého výročia narodenia Ľudovíta Štúra ‒ 28. októbra, odhaľovala základy pamätníka nášho národného dejateľa na brehu Dunaja na území Slovenskej republiky. Nezaobišlo sa to bez nepríjemných incidentov, spôsobených provokatérmi. Besnenie barbarov trvalo niekoľko dní a zasiahlo aj do sviatku Pamiatky zosnulých. Ich „kultúrnosť“ je na úrovni príslušníkov lúpežného kmeňa Hunov, preto ich volajme hungaristi.
Provokatéri začali konať počas slávnostného zhromaždenia matičiarov. Mimochodom, dialo sa to pred očami bývalého poslanca NR SR a ministra školstva L. Szigetiho (SMK). Ten na otázky, čo má s provokáciami spoločné okrem osobnej účasti, neodpovedal. Základy pre Štúrov pamätník boli poškodené štyrikrát: 28. 10. boli zasypané hnojom, 29. 10. ukradli pamätnú tabuľku, 31. 10. odhodili rám pamätníka, napokon 1. 11. odvalili základný kameň a ukradli rám. „Prijali sme oznámenie, ktoré preverujeme ako priestupok proti majetku,“ povedala k veci nitrianska krajská policajná hovorkyňa B. Bruchterová.
Na úvod ešte jedna dobrá správa: Vo štvrtok 12. novembra slovenský parlament prijal zákon, ktorý zakazuje podobné provokácie, akou bolo zariadenie kancelárie maďarskej strany Jobbik v Dunajskej Strede. NR SR rozhodla, že poslanec maďarského parlamentu I. Szávay sa svojim šovinistickým snahám nesmie otvorene pod egidou politickej strany registrovanej v Budapešti venovať na území Slovenska. Pravda, to Jobbiku a podobným fašizoidným revizionistickým zoskupeniam hungaristov nezabráni v budúcnosti skryte či otvorene podporovať agresivitu extrémistov pri pomätených besneniach, aké predviedli na prelome októbra a novembra v Štúrove.
■ NEDVIŽNÁ POLÍCIA
Matičiari, ktorí boli šokovaní nečinnosťou mestskej polície a takisto správaním sa zástupcov Policajného zboru SR priamo na mieste pri všetkých incidentoch, podali trestné oznámenia. Odpoveď im prišla takáto: „Na Obvodnom oddelení PZ v Štúrove bolo dňa 2. 10. 2015 prijaté oznámenie o poškodení informačnej tabule Ľ. Štúra. Predmetný skutok bol zadokumentovaný ako priestupok proti majetku. 28. 10. 2015 bolo prijaté oznámenie o poškodení tabule a k vysypaniu hnoja na miesto osadenia kameňa. Polícia v Štúrove vec rieši ako priestupok proti majetku a priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Dňa 29. 10. 2015 bolo prijaté oznámenie o odcudzení tabule. Skutok riešime ako priestupok proti majetku. Dňa 1. 11. 2015 došlo k odvaleniu kameňa a odcudzeniu dreveného rámu. Vec riešime ako priestupok proti majetku. Všetky skutky boli riadne zdokumentované. Nakoľko výška škody nepresiahla viac ako 266,-€ nejde o trestný čin, ale o priestupok.“ Podpísaná je Mjr. Mgr. Božena Bruchterová, hovorkyňa KR PZ Nitra.
Viliam Komora, riaditeľ Strediska národnostných vzťahov Matice slovenskej, odpísal: „Vážená pani mjr. Mgr. Božena Bruchterová, hovorkyňa KR PZ SR v Nitre, ďakujem Vám za poskytnutú informáciu. Dovoľujem si ešte sa opýtať, či všetky podania a zápisnice v týchto veciach boli zástupcom riaditeľa OO PZ Štúrovo odovzdané na Okresné riaditeľstvo PZ SR v Nových Zámkoch? Ďakujem Vám za skorú a úplnú odpoveď.“ Na toto zatiaľ odpoveď neprišla. Otázka má svoje opodstatnenie. Keďže správanie štúrovských policajtov PZ SR pri incidentoch aj pri podaniach nedávalo veľkú nádej na ich snahu o primerané konanie a objektívnosť, namieste je obava z toho, že pri podaní oznámení na vyššie orgány by sa „niečo mohlo stratiť“...
■ IREDERNTISTICKÉ EXCESY
Šokujúce je aj to, že polícia kvalifikovala skutky ako priestupky proti majetku, hoci išlo zjavne o útoky s cieľom hanobiť príslušníkov inej rasy, národnosti či vierovyznania, čo je definícia trestných činov, súdených ako extrémizmus. V štúrovskom prípade išlo jasne o útok predstaviteľov miestnej maďarskej väčšiny na pokojné zhromaždenie príslušníkov miestnej slovenskej menšiny. Keby sa niečo podobné stalo v celoštátnom meradle, kde naopak Slováci sú väčšina a štátotvorný národ, pričom občania maďarskej národnosti využívajú všetky menšinové práva, bol by z toho istotne medzištátny problém. Takže hungaristi chcú iba požívať výhody statusu menšiny v širšom celku, ale v regióne, kde sú väčšinou, naplno prejavujú svoju iredentistickú a šovinistickú tvár a podstatu.
Skrátka, oni tu chcú len užívať výhody a dožadujú sa dokonca pozitívnej diskriminácie, teda aby dostávali na svoju záujmovú kultúrnu činnosť viac ako štátotvorní občania SR, ktorí nie sú v tomto štáte menšinou. Zároveň však hungaristi dokazujú svoju „toleranciu“ a prístup k menšinám, keď príslušníkom štátotvorného národa, ktorý je v meste Štúrovo menšinový, odmietajú nielen menšinové, ale akékoľvek kultúrne práva a nehanbia sa otvorene zaútočiť na menšinových spoluobčanov aj na symbol slovenskej vlasti. V Štúrove nešlo o priestupky voči majetku, išlo tam o extrémizmus, šovinizmus, porušovanie menšinových práv a barbarský útok na kultúrny objekt.
■ PROVOKATÉR ŠTÚR
Mimochodom, dialo sa to pred očami L. Szigetiho, bývalého dlhoročného poslanca NR SR a ministra školstva nie v Maďarsku, ale na Slovensku počas vlády I. Radičovej. Ten na otázky novinárov, čo má s provokáciami spoločné okrem osobnej účasti, neodpovedal. Vyjadril sa až neskôr vo svojom písomnom stanovisku, ktoré uverejnil v maďarskom jazyku na oficiálnej stránke politickej strany SMK, ktorej je členom. Citácie z prekladu Szigetiho článku uverejňujeme kurzívou s našimi redakčnými komentármi. Autor nazval svoju reakciu na besnenie, ktorému sa prizeral a proti ktorému nezakročil, celkom výstižne: PROVOKÁCIA, ALEBO MALA BY BYŤ SOCHA ŠTÚRA V ŠTÚROVE?
Szigeti začína priam dojímavo: „Tridsaťštyri rokov žijem v Štúrove, v tomto krásnom prostredí v mestečku na brehu Dunaja... Necelé storočie tu žijú Maďari a Slováci v mieri. Maďari tvoria viac než dve tretiny populácie, tí druhí sotva jednu tretinu.“ Ako vidno, Slováci v Štúrove pre Szigetiho nie sú spoluobčania, ale „tí druhí“.
Autor pokračuje: „Mierový pokoj v našom meste bol koncom októbra narušený necitlivým incidentom. Miestna pobočka Matice slovenskej sa rozhodla postaviť na brehu Dunaja sochu Ľ. Štúra na počesť 200. výročia jeho narodenia. Keď som prvýkrát počul túto správu, spomenul som si na príslovie, že nikdy nerobte ľuďom to, čo nechcete aby oni robili vám. Je zrejmé, že to platí nielen pre jednotlivca, ale aj pre spoločenstvo.“ Veru, Szigeti si spomenul na dobré príslovie, len škoda, že nie vtedy, keď hungaristi stavali na Slovensku sochy turulov, posvätných vtákov pohanských kočovných kmeňov. Vo Veľkých Kapušanoch na 1 100. výročie usadenia sa starých Maďarov v Karpatskej kotline bol v roku 1996 postavený pred budovou mestského úradu pomník Turulmadár. O sochách maďarských exponentov Horthyho fašistického režimu na území Slovenska po novembri 1989 zrejme Szigeti tiež aspoň tuší. Azda tiež tuší, že pri ich inštalovaní hungaristi robili na slovenskom území väčšinovému slovenskému národu to, čo by nechceli, aby niekto robil im napríklad na území Maďarska...
■ MATIČNÁ PROVOKÁCIA?
Szigeti: „V prípade, že by mala Matica aspoň štipku empatie, vedela by, že tento akt nebude mať u štúrovských Maďarov úspech. Postavenie sochy osobnosti, ktorá rozdeľuje históriu Slovákov a Maďarov, je jasnou provokáciou. Navyše, ak Štúra na ľavom brehu Dunaja postavia oproti symbolu maďarskej štátnosti, oproti hradnému vrchu s bazilikou, je to úmyselná a opovrhnutiahodná provokácia.“ Štúr vraj rozdeľuje históriu Maďarov a Slovákov a jeho socha je pre hungaristov provokácia. Szigeti je urazený, lebo za Dunajom stojí podľa neho symbol maďarskej štátnosti. No pripomeňme, že bazilika v Ostrihome patrila všetkým národom Uhorska, nielen maďarským uzurpátorom z obdobia násilného pomaďarčovania obyvateľstva. Podľa autorovej „logiky“ si Slováci na svojom brehu Dunaja oproti bazilike nesmú postaviť sochu Štúra, ktorý je pre nás zosobneným symbolom naplnenia našej štátnosti, lebo by to bola provokácia. Tento človek riadil Ministerstvo školstva SR a bol aj ako poslanec nášho parlamentu platený zo slovenského štátneho rozpočtu.
Ale poďme ďalej: „Osobnostiam sa zvyčajne stavajú sochy v rodisku, v meste kde býval, kde tvoril, pokračoval v štúdiu, kde zomrel alebo kde zvyčajne niečo vytvoril. Čo má Ľ. Štúr spoločné so Štúrovom, ako naše mesto súvisí s jeho osobou? Odpoveď je jednoduchá: nijako.“ Nuž, podľa tejto logiky by napríklad v bratislavskej Petržalke nemala stáť socha básnika Petőfiho, lebo umelec nespĺňa Szigetiho požiadavky. Ale my sme veľkorysí. Nebudeme sa riadiť podmienkami bývalého poslanca. Stačí, keď pomaďarčené meno básnika vymeníme za jeho rodné slovenské meno a razom bude všetko v poriadku. V Petržalke tak nebude socha Sándora Petőfiho, ale na podstavci tej istej sochy bude meno Alexander Petrovič, lebo tak sa pomaďarčený poet volal v skutočnosti...
Autor zo SMK sa blíži k pointe: „Položenie základného kameňa je pomýlené rozhodnutie MS s následkom emočného narušenia spolunažívania. Štúrovský Čemadok a ZO MK protestovali proti tomuto zámeru. Je poľutovaniahodné, že iné mimovládne organizácie a politické strany sa proti tomu nepostavili. Čemadok a MK podporila iniciatívu skupiny občanov, ktorí na brehu Dunaja protestovali proti provokácii položenia kameňa.“
A je to tu na plné ústa. Čemadok dostáva peniaze zo slovenského štátneho rozpočtu a má sa venovať kultúre maďarskej menšiny na Slovensku. Takže dostáva dotácie na to, aby protestoval proti kultúrnym aktivitám slovenskej menšiny v Štúrove? ZO MK je zrejme základná organizácia maďarskej komunity, teda tu je prepojenie SMK a Čemadoku vyjadrené explicitne. Szigeti priznáva, že sa zúčastnil na incidente, pri ktorom kydanie hnoja na základ pamätníka Štúrovi iste bude mať za následok „emočné narušenie spolunažívania“.
„Pre mnohých z nás je jednoznačné, že ide o provokáciu, my to tak cítime, že nepotrebujeme mať sochu Štúra, a už vôbec nie na brehu Dunaja.“ Szigeti a jeho pajtáši si vari spočiatku nebadane, no teraz už celkom otvorene privlastnili breh Dunaja na slovenskej strane?!
„Tak ako doteraz ani potom s tým nebudeme mať problém, keď socha Štúra bude stáť tam, kde sa narodil, kde žil, a pracoval, kde študoval, kde strávil svoje posledné dni. Nech to ale nerobia tam, kde necitlivým spôsobom môžu podnietiť emócie a vzbudiť rozpory medzi obyvateľstvom, kde to môže zhoršiť a otráviť mierové spolužitie Maďarov a Slovákov,“ uzatvára L. Szigeti. Nuž, veru, treba sa opýtať, kto štyri dni podnecoval emócie a vzbudzoval rozpory medzi obyvateľstvom. Matičiari, ktorí pokojne a mierumilovne pri dvojstom výročí narodenia Ľudovíta Štúra kládli základ pamätníka nášho národného velikána, sa dostali pod verbálny aj fyzický tlak hungaristov. Polícia sa iba prizerala. Szigeti sa prizeral, ale predtým priložil ruku k hungaristickému vyčíňaniu tým, že ho otvorene podporil. Kto teda zhoršuje a otravuje mierové spolužitie Maďarov a Slovákov? Správnejšia by bola formulácia s pravdivými prívlastkami ‒ štátotvorných Slovákov a menšinových Maďarov na území Slovenskej republiky. Szigeti si možno v rámci predvolebnej kampane odfajkol jeden bod, ktorým má byť aktivizácia radikálnych extrémistov okolo Strany maďarskej komunity. Rozumní príslušníci maďarskej menšiny na Slovensku však vedia, že ani SMK, ani Jobbik im na juhu našej vlasti neprinesú zlepšenie životných podmienok. Dať svoje hlasy ľuďom ako Szigeti znamená niečo také, ako stúpiť do hnoja, ktorý extrémisti okolo seba tak radi rozhadzujú.
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ - Foto: archív, SNN, sho.sk
Čítajte aj glosu autora na túto tému.