SPOZA OPONY
Nech mi to všetci prepáčia, ale chvalabohu že sú už tie oslavy sedemdesiateho výročia Slovenského národného povstania za nami. Už som mal dojem, že znovu povstali všetci bojovníci všetkých ideologických frontov. Vypukla mediálna vojna, v jeden večer som mal dojem, že sa konala poprava nehodného historika ‒ a to v priamom prenose. Fronty sa rozčesli, akoby zasa išlo o jediný správny výklad. Na rozdiel od bývalého režimu sa už nehovorilo o klérofašistoch a víťaznej úlohe komunistickej strany. Objavili sa nové druhy ‒ neoľudáci a neomarxisti, stúpenci partizánov na jednej strane a na druhej ich hanební hanitelia, ktorí pre niekoľko masakrov civilného obyvateľstva hania celé hnutie. Ako vždy v mediálnej vojne na Slovensku nešlo tak ani o fakty ako o správne postoje. V mnohom išlo o vytvorenie nových deliacich čiar a nálepkovanie.
Dejiny však netvoria veľké udalosti, ale ľudské príbehy. Jeden z nich je skrytý v nemeckom sprievodcovi Slovenskom. Za posledných dvadsať rokov vyšla kniha v niekoľkých vydaniach, niektoré edície v spolupráci s jedným z najchýrnejších fotografov na Slovensku. Je to najlepší knižný sprievodca na nemeckojazyčnom trhu. Opisuje krásy Slovenska, krásu a príťažlivosť krajiny, jej ľudí, prírody a pamiatok. Autorom je rodený Nemec, náš krajan. Jeho otec bol jedným z tých takmer dvesto obetí partizánskeho masakru v Sklennom, ale syn sa s tým, ako vidno, vyrovnal po svojom. Bez nenávisti.
Druhý príbeh som zažil v dedine, kde ma rodina požiadala, aby som napísal o ich „starečkovi“. Neostalo po ňom veľa. Pamiatky, uniformy boli súčasťou výstavky v škole. Prišiel rok 1989. Vyšmarili ich. Pre nové vedenie to bol symbol starých červených časov a ani rodina o tom nevedela. Myslím si, že v tej atmosfére sa zrejme aj báli. Pritom išlo o muža s londýnskou legitimáciou príslušníka zahraničných vojsk. Hrdil sa vyznamenaním pri prvom výročí povstania v roku 1945! Dostal ho od predsedu SNR Jozefa Lettricha, ktorý bol predtým členom ilegálnej a potom povstaleckej Slovenskej národnej rady. A po roku 1948 emigrantom z donútenia, v USA aj zomrel. Tam napísal v roku 1955 The History of Modern Slovakia .
Ten „stareček“ bol príslušníkom jednotky sformovanej pôvodne v Sovietskom zväze. Zúčastnila sa na prebíjaní Karpatmi na Dukle. Mali veľké straty ‒ šesťstotridsaťosem príslušníkov zahynulo, okrem iného pri leteckej preprave na pomoc SNP. Zrútilo sa totiž, ako potvrdil až v nových časoch jeho veliteľ, sedemnásť sovietskych lietadiel. Náš muž bol nielen v povstaní, ale aj v onom pochode smrti na Chabenec. Ešte dnes turistický sprievodca varuje pred hrôzami na tom hrebeni, pred bielou smrťou, ako sa nečakane v mraze a hmle môže človek zmeniť na cencúľ. To prekonal, v horách postavili zemľanku; šikovný Záhorák zmajstroval z akéhosi suda pec a pospomínal si na to, ako sa varilo doma, a varil. Podľa jeho veliteľa v zemľanke bývalo tak dvadsať až dvadsaťpäť ľudí, partizánov a vojakov, ktorí prežívali v horách. Nechcem to nafukovať, ale byť kuchárom v takých podmienkach bolo sčasti zrejme umením, sčasti asi hrdinstvom. Nepárali sa ani so svojím velením, odmietli v tuhej zime a záľahe snehu samovražedný prechod na Ďumbier. Napriek všetkému „stareček“ a ani jeho jednotka nakoniec nepatrili medzi víťazov. Ich paradesantnú brigádu ‒ jednotku ‒ vyradili zo slávnostného pochodu po skončení vojny. To akoby ju vyradili z dejín...
Mali by sme sa spytovať sami seba, prečo sa nepretržite musíme vyrovnávať s našimi dejinami. Prečo sa nevieme vyrovnať sami so sebou? Nie je to iba „zásluha“ režimov, ale najmä našej národnej povahy, v ktorej je kus zažiadanosti vybavovať si účty.ň
Dušan D. KERNÝ