Hra V. Klimáčka v SND ukazuje viaceré pohnútky činov legendárnej panovníčky. Jej pôvaby očarúvali šľachticov i pospolitý ľud a stala sa múzou pre mnohých umelcov. Inšpirovala hudobných skladateľov, ktorí skomponovali operety, básnici o nej písali verše, dramatici hry, maliari ju portrétovali, sochári tesali jej podobu do kameňa. Do inscenačného tvaru túto legendárnu panovníčku teraz zaodel dramatik Viliam Klimáček. Na rozdiel od filmovej trilógie rakúsko-švajčiarskeho režiséra a scenáristu Ernsta Marischku sa sústredil na duševnú stránku cisárovnej, presnejšie na príčiny spôsobu jej života. Teda nielen na to, ako konala, ale aj prečo tak konala. Hľadal dôvody jej egoistického správania sa a nezáujmu o štátnické povinnosti.
■ CITOVÉ AZYLY
Kým trebárs Mária Terézia počas štyridsaťročného panovania dosýta a najmä racionálne využívala svoje postavenie a privilégiá, Alžbeta po sebe nezanechala nijakú výraznejšiu štátnickú stopu. Na ospravedlnenie jej zahľadenia sa do samej seba, nadchýnania sa vlastnou krásou, pre ktorú bola ochotná odriekať si potravu, pila iba vývary zo zeleniny a z teľacieho mäsa, niektoré dni zjedla len dva pomaranče, pritom náročne posilňovala a cvičila, možno poslúži zohľadnenie viacerých známych nešťastí, ktoré ju prikvačili a ktoré využil ako stavebný kameň hry aj Viliam Klimáček. Svojmu dramatickému dielu dal podtitul Úteky Alžbety Rakúskej. Tie úteky boli reálne, ale dramatik sa viac sústredil na citové úteky, a tie boli oveľa bolestnejšie Dramaturgovi Činohry SND Petrovi Kováčovi sa jeho opätovné prehovárania uznávanej maďarskej režisérky Eszter Novák, za ktorou vycestoval do Budapešti, ba až do rumunskej Oradey, kde je umeleckou šéfkou tamojšieho maďarského divadla, vyplatilo. Inscenačná podoba pod jej vedením je veľmi zaujímavá nielen naoko. Neuspokojuje diváka iba pompéznymi róbami dám v biedermeierovskom štýle na habsburskom dvore vo Viedni či v iných panských sídlach. Usiluje sa naplniť autorovu predstavu spoznať aj kus duše ženy, ktorá sa stala panovníčkou proti vlastnej vôli.
■ VIEROHODNÁ KREÁCIA
Táňa Pauhofová ako hlavná predstaviteľka, útla, subtílna, ohybná, krásna a talentovaná. Vie byť hravá, suverénna, bystrá, tvrdohlavá i milujúca. Všetky tieto danosti dokázala vložiť do svojej presvedčivej kreácie cisárovnej. Tomášovi Maštalírovi úloha cisára Františka Jozefa I. tiež sadla ako uliata. Príťažlivý vzhľad, ktorý nechýbal ani panovníkovi, prikrášlený typickými dlhými vykrútenými fúzmi spod šikovných rúk umeleckého maskéra Juraja Steinera, vo fešáckej uniforme zhotovenej Danou Bučíkovou, no najmä detailné gestá vzbudzujú presvedčivú predstavu o našom niekdajšom cisárovi.
Pri obsadzovaní roly nástupcu trónu, malého princa Rudolfa, prišla režisérka s vynikajúcim nápadom – dojča v kočíku skvele stvárňuje Daniel Fischer. Určite pred týmto výkonom pozorne sledoval batoľatá, od ktorých odpozoroval ich milé gestá a správanie vôbec. Desaťročného princa alternujú traja malí chlapci, výkon Samuela Kennedyho je výborný. Daniel Fischer dotiahol svoju úlohu vzdelaného, pre mnohé odbory nadaného, no psychicky labilného Rudolfa vyvážene až do tragického konca. Širokému vejáru možností, čo mu poskytla táto rola, nezostal nič dlžný. V autoritatívnom až panovačnom tóne sa nesie úloha cisárovej matky, arcivojvodkyne Žofie, ktorú alternuje Anna Javorková s Emíliou Vášáryovou. Ľubomír Paulovič okrem stvárnenia postavy despotického vychovávateľa malého Rudolfa, ktorú alternuje s Richardom Autnerom, podal režisérke pomocnú ruku tým, že naštudoval detské postavy so všetkými tromi malými hercami. Hosťovsky dostal príležitosť účinkovať aj Tamás Gál zo Štátneho divadla Košice v úlohe grófa a politika Gyulu Andrássyho, ktorý trávi veľa času s Alžbetou na jazdách na koni. Žiaľ, dikcia reči tohto predstaviteľa nie je ukážková. Skôr nezrozumiteľná pre sykavky. Osviežujúci je výkon Gabriely Dzuríkovej v záverečnej časti predstavenia, ktorá postavu poslednej cisárovej milenky, herečky Burgtheatra, poňala ako karikatúru na zástupnú ženu pre panovníka c. k. monarchie. V porovnaní s elegantnou, vzdelanou, duchaplnou Sissi jej neokrôchanosť a nízkosť ducha priam kričí. Paradoxom daného stavu bola skutočnosť, že túto ženu mu dohodila práve Sissi, len aby mala od manžela pokoj.
■ MAĎARSKÝ RUKOPIS
Na scéne upúta veľká stará mapa Rakúsko-Uhorska, po stranách javiska dekoratívne stavby pompéznych zámkov a kaštieľov, sídiel vtedajšej najbohatšej šľachty. Zaujímavosťou je, že naše hlavné mesto, hoci sa Pozsony či Pressburg stal korunovačným mestom, sa na nej nenachádza.
Predstavenie je veľmi dynamické, plné pohybu, veď Viedeň 19. storočia bola známa svojimi promenádnymi koncertmi, najmä valčíkmi. Na uliciach sa tancovalo, ľud sa zabával. Takúto atmosféru navodil aj choreograf, režisérkin brat Péter, známy hudobný skladateľ, s ktorým často predstavujú tvorivý tandem. Treticu maďarských tvorcov tejto inscenácie dopĺňa autor scénickej hudby György Selmeczi, ktorý skombinoval živý orchester s reprodukovanou, vopred nahratou hudbou. Najmä štyria hudobníci odetí v dobových kostýmoch a parochniach, muzicírujúci na bočnej strane javiska, uprostred kulís honosného sídla zhotoveného podľa scénografa Jozefa Cillera, dodávajú inscenácii nádych niekdajších časov a istú formu autenticity. Príbeh o slobode a zároveň o neslobode si isto nájde veľa priaznivcov, veď popularita cisárovnej Sissi nepoľavuje ani po vyše pol druha storočí.
Anna SLÁVIKOVÁ – Foto: propagácia SND