Pred štvrťstoročím uzrela svetlo sveta slovenská koruna

thumbnail

Marián TKÁČ: „Dnes by som pred eurom dal prednosť vlastnej štátnej mene.“ Ôsmy február 1993 je dátum, keď prišli na svet dve nové meny: slovenská a česká koruna. Inžinier Marián TKÁČ bol v tom čase ako viceguvernér Národnej banky Slovenska poverený jej riadením. Dá sa teda vravieť, že bol v centre dramatického diania, o ktorom môže hovoriť nanajvýš zasvätene. Pravdaže, v rozhovore sme  neobišli ani širšie súvislosti, ktorých bol priamym aktérom.

  • Kedy a ako sa vlastne začala cesta k slovenskej korune?

Z historického hľadiska sa treba vrátiť až do roku 1945, keď vtedajšia koruna slovenská splynula s protektorátnou korunou v absolútne nevýhodnom pomere 1:1. Pritom išlo o menu, ktorú v lete 1944 hodnotili členovia povstaleckej SNR Husák a Novomeský slovami: „Slovenská koruna v strednej Európe je najlepšou menou... Pomer slovenskej koruny k českej je úradne 1:1,65 v prospech českej, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze a pod.) reálna sila je asi 1:7 až 1:10 v prospech koruny slovenskej.“

Po vojne slovenskí odborníci uprednostňovali kurz slovenskej a protektorátnej koruny 1:3,33. Beneš do svojho dekrétu z 19. októbra 1945 zapísal však kurz 1:1, Slovensko takto prišlo najmenej o tridsať miliárd korún a prisľúbila sa mu industrializácia, ktorá sa na sklonku osemdesiatych rokov 20. storočia začala označovať za „doplácanie“. To bola koniec-koncov jedna z príčin zániku Česko-Slovenska a vzniku slovenskej koruny. Ja osobne som o slovenskej centrálnej banke písal už na jeseň 1990; krokom číslo16 v dokumente Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite bolo: „Ustanoviť národné emisné centrum.“ Konkrétne opatrenia na vznik slovenskej meny sa začali podnikať na rozdiel od Česka až po voľbách v roku 1992, keď už bolo zrejmé, že Česko-Slovensko sa neudrží.

  • Aké sa vtedy podnikali opatrenia a v čom Slovensko meškalo za Českom?

Česi začali s prípravami na rozdelenie štátu najneskôr 2. marca 1992, keď ich vláda prerokovala príslušný materiál, zatiaľ čo slovenská vláda na čele s Čarnogurským nemala záujem o návrh opatrení v prípade zmien v štátoprávnom  usporiadaní, ktorý tajne vznikol v slovenskom ústredí Štátnej banky (ŠBČS) v Bratislave. Naopak, v tom čase uzrel svetlo sveta katastrofický scenár podpredsedu slovenskej vlády Antona Vavra, v ktorom sa nehovorilo čo ďalej, iba sa ním strašilo negatívnymi následkami rozpadu spoločného štátu. Teda až v lete 1992 vznikli viaceré programové komisie. Jedna, ktorá riešila rozpočtové otázky, zasadala v budove štatistického úradu a pracovala v takom utajenom režime, že dokumenty z nej nedostal k dispozícii žiaden z členov. Neskôr sme však zistili, že medzi nami sedela aj švagriná Václava Klausa... V budove výskumného ústavu na Kramároch pracovala komisia na rozdelenie meny, a vtedy, teda v lete 1992, sme sa rozhodli pre kolkovanie česko-slovenskej meny. Pravdaže, len ideovo, tlač kolkov sme objednávali až pred Vianocami 1992.

  • Vieme, že Slovensko od apríla do konca októbra 1992, celkovo stoštyridsaťpäť dní, nemalo najvyššie bankové vedenie, pretože jeho Václavom Havlom vymenovaný šéf Anton Vavro sa funkcie neujal...

...  a tak zatiaľ čo českí funkcionári ŠBČS už pripravovali prevratné zmeny, u nás sa s praktickými krokmi začalo vlastne až po ôsmom septembri 1992, keď slovenská vláda schválila návrh na moje vymenovanie do funkcie viceguvernéra ŠBČS, povereného riadením slovenského ústredia. Zastupujúci prezident ČSFR Jan Straský však podpísal dekrét až 23. októbra 1992, čakal na moje opakované lustrovanie. Ale ja som už bol na prvej zahraničnej ceste v podstate dvoch delegácií – slovenskej a českej – do Londýna nadviazať spoluprácu s najstaršou centrálnou bankou sveta – Bank of England. Zúčastnil som sa aj na príprave zákona o národnej banke vo vládnej vile v Trenčianskych Tepliciach na konci septembra 1992. Schôdzku viedol predseda vlády Vladimír Mečiar, prítomní boli aj Michal Kováč, Augustín Húska, Hvezdoň Kočtúch, minister financií Július Tóth a ďalší. V nedeľu 27. septembra popoludní o tretej objednal V. Mečiar pre všetkých prítomných koňak a pripili sme na meno novej slovenskej meny. V tej chvíli sa totiž o názve rodiacej sa meny hlasovalo na prospech „slovenskej koruny“, pričom ja som navrhol „slovenský dukát“. Keďže Mečiar posunul svoj pohár Kováčovi a Tóth mne, s budúcim prezidentom sme pripili na slovenskú korunu dvakrát.

  • Parlament schválil návrh zákona o NBS osemnásteho novembra 1992. Čo nasledovalo?
Niekdajší viceguvernér NBS, poverený jej riadením, Ing. Marián TKÁČ nad prvými emitovanými slovenskými bankovkami v roku 1993 v nominálnej hodnote 50 Sk.

Dní do konca roka už veľa neostalo a my sme mali teda zákon, ale banku nie. Zo sto dvadsiatich pracovníkov, ktorí pracovali v slovenskom ústredí ŠBČS, sa netechnickým prácam venovala ani nie polovica. V Prahe do tisíc ľudí. Už tieto dve čísla hovoria o tom, že náročnosť na zriadenie novej centrálnej banky v Prahe a v Bratislave sa nedá porovnať, a predsa svet ocenil českého guvernéra. Tam stačilo vymeniť ceduľu a z ŠBČS sa stala Česká národní banka, my sme stavali na zelenej lúke. Riešili sme všetko a naraz: priestory, odborníkov, ktorých sme nachádzali na ministerstvách, v akadémii vied, na univerzitách. Starý informačný systém sa našim chlapom podarilo inovovať tak, že ho prevzala Praha. Chystali sme vlastnú menovú politiku aj novú menu. Pamätalo sa i na novoročné pozdravy, na ktorých k prvému januáru 1993 šťastlivý Nový rok priala „najmladšia centrálna banka sveta“, aj na logo banky, na ktorom sa objavil Biatec krížený s veľkomoravským sokoliarom...

  • Nemali ste obavy, či to stihnete, či prvého januára 1993 začne banka samostatne pracovať?

Všetci, ktorí sme pri tom boli, uvedomovali sme si výnimočnosť situácie, veď ktorá z generácií dostane príležitosť založiť centrálnu banku štátu? Nespávali sme, a keď koncom roka 1992 slovenská vláda vymenovala prvých piatich členov Bankovej rady NBS a mňa poverila jej riadením, mohol som spokojne so šampanským vítať Nový rok 1993 na bratislavskom námestí.

  • Slovenská mena však vznikla až ôsmeho februára 1993, dovtedy obiehali česko-slovenské peniaze. Ako sa situácia riešila?

Jedným z dokumentov, ktoré podpísali slovenská a česká vláda na ruzynskom letisku pred zánikom Česko-Slovenska, sa zriadila menová únia a na Slovensku i v Česku obiehala spoločná mena. Naša banková rada prvýkrát zasadala šiesteho januára 1993 a o dva dni sa stretol v Brne paritne zostavený Menový výbor. Tam mi pri pohári vína prezradil český guvernér Josef Tošovský, že oni už kolkujú, a odporúčal mi, aby sme my nekolkovali. To by však znamenalo pre nás katastrofu, obiehalo by nekontrolovateľné množstvo peňazí. Druhý raz sa tento vo svetovej menovej praxi neobyčajný orgán stretol v Smoleniciach, kde sa dohodla menová odluka. Ja som práve v tom čase bol vo Washingtone dohodovať spoluprácu s MMF a so Svetovou bankou.

  • Pôvodne sa uvažovalo s dlhším trvaním menovej únie, hovorilo sa o polroku. Prečo teda došlo k menovej odluke tak rýchlo?

Koniec spoločnej meny urýchlili Česi. Mali sme vtedy informácie, že sa už dávno predtým vytlačili české kolky za federálne peniaze, napokon nemali nijaký český symbol – naše mali slovenský znak – s odôvodnením, že sa použijú pri kupónovej privatizácii. Pred koncom roka 1992 sa zrejme manipulovalo s federálnymi devízami na úkor Slovenska, keď náhle došlo k ich obrovskému úbytku, a to na základe „neúmerného“ dovozu do Česka. Príčinou poklesu devízových rezerv ŠBČS bolo však aj ich „ukrytie“ v českých a zahraničných komerčných bankách, odkiaľ sa po menovej odluke objavili na účte ČNB a už nepodliehali deleniu. Takéto informácie sme mali od Slovákov, ktorí pracovali v českých komerčných bankách. Moja žiadosť o vysvetlenie prudkého vzrastu českých devíz na rozdiel od slovenských nebola vypočutá.

  • Česi teda začali kolkovať peniaze skôr ako Slováci. Napokon sa však stihlo pripraviť dostatočné množstvo kolkov aj na okolkovanie slovenskej meny...

Aj keď naše kolky z Kanady dorazili až 13. januára 1993, kolkovanie sme stihli. Popri pracovníkoch NBS pomáhali s ich ručným lepením aj iné banky a pošty. Okrem toho suma výmeny peňazí bola limitovaná a my sme usmernili ľudí, aby svoje „staré“ peniaze vložili do bánk a odtiaľ budú vyberať už „nové“. V dňoch výmeny od 4. do 7. februára 1993 vymenili občania na Slovensku štyri miliardy korún, pričom na vkladoch bol prírastok dvadsaťjeden miliárd korún. Ako prvá neokolkovaná slovenská bankovka obiehala od polovice augusta päťdesiatkorunáčka s Cyrilom a Metodom. Prvou slovenskou mincou bol desaťkorunák s veľkomačianskym krížikom. Ten začali raziť v Kremnickej mincovni už v polovici januára, a vtedy sa ocitol na dlani predsedu národnej rady, ktorý šikovne vystrčil ruku a desaťkorunák mu do nej padol.

Tlačová beseda vedenia Národnej banky Slovenska o výtvarných návrhoch nových päťdesiatkorunových  bankoviek, ktoré vytvoril dnes už nebohý akademický maliar Jozef BUBÁK.
  • NBS ste riadili do konca júla 1993. Čo s odstupom rokov považujete na tom poslaní za najťažšie?

Všetko bolo náročné, najmä však udržanie kurzu slovenskej meny, získanie devízových úverov od MMF či Svetovej banky alebo delenie majetku ŠBČS. Podmienkou získania pôžičiek bola devalvácia koruny, čo sa udialo 10. júla 1993, keď ku košu zloženého z dolára a marky sa jednorazovo znížil kurz koruny o desať percent, pričom pod vplyvom médií verejnosť očakávala až tridsať percent. Príčinou prieťahov pri delení majetku, ktoré sa uzavrelo až v roku 1999, bolo súbežné uplatnenie dvoch princípov delenia, pomeru 2:1 podľa počtu obyvateľov a územného princípu, podľa ktorého pripadol majetok tomu štátu, na území ktorého sa nachádzal 31. decembra 1992. Pre nesúhlas českej strany sa nepodarilo presadiť „historický princíp“, ktorý by umožnil posudzovať niektoré majetkové otázky z hľadiska ich vývoja. Išlo aj o zlato z obdobia prvej Slovenskej republiky, ale aj o presuny úverových zdrojov v roku 1992. Slovenské banky si museli požičiavať z ŠBČS viac, ako tam vložili, lebo obsluhu rozhodujúcich podnikov zo Slovenska, najmä federálne riadených, vykonávali české banky a dočasne disponovali aj ich zostatkami, ktoré tak vystupovali ako „české zdroje“.

  • Čo vás potešilo?

NBS sa rozbehla bez väčších problémov, vcelku úspešne odolala aj určitému tlaku zo strany vládnych kruhov na zmiernenie prísnej menovej politiky. Rozbehla sa aj spolupráca s medzinárodnými inštitúciami, už v júni 1993 stali sme sa členom bazilejskej Banky pre medzinárodné zúčtovanie (BIS). Dodnes patrí NBS medzi naše najdôveryhodnejšie inštitúcie. Potešilo ma aj ocenenie krásy našej meny, napríklad aj z úst českej speváčky Kratochvílovej: „Vy musíte byť blažený štát,“ vyslovila sa, keď sa jej dostali do rúk naše peniaze a myslela si, že sú to sväté obrázky. Naše bankovky, stvárňujúce najdôležitejšie osobnosti a obdobia slovenskej histórie, nakreslil Jozef Bubák, ktorý v poslednej česko-slovenskej súťaži skončil na druhom mieste. Na minciach sa ocitli nepísané archeologické dejiny Slovenska. Keď sa objavil prvý model jednokorunáka, znepokojoval sa poslanec František Mikloško, či je vhodné denne siahať na Madonu rukami...

  • Slovenskú menu vymenilo euro už o pätnásť rokov. Uvažovali ste s takým niečím v dňoch zavádzania slovenskej koruny do obehu?

Nie, vtedy určite nie. Dnes však môžem prezradiť, že som euroskeptik, a keby som mal právo rozhodovať, na Slovensku by dosiaľ ako u našich susedov obiehala naša mena. Isteže, aj „euro je naša mena“, ale jeho kvantitu i kvalitu ovplyvňujú veľkí európski hráči, nie my. Vlastná mena nie je len jedným zo symbolov štátu, ale aj vhodným nástrojom na ovplyvňovanie ekonomických procesov.

O autorovi slovenských bankoviek sa dočítate aj v článku: Nemali sme ich veľa....

Zhováral sa Marek KOMÁRANSKÝ –  Foto: archív M. T.

 



Pridaj komentár