Predaj kníh na kilá je zlé znamenie

thumbnail

A.A. PIŽURNÝ: Vráťme pôvodný zmysel slovám a činom a pamäti jej tvar a tvár. Často sa z neznámych stávajú známi, ale ešte častejšie u nás sú, žiaľ, neznámi tí, ktorí niečo skutočne prospešné pre spoločnosť robia. SNN sa rozprávali s publicistom, so spisovateľom a s textárom Antonom Andrejom PIŽURNÝM. Okrem iného je aj zakladateľom a predsedom OZ Paradajz v Banskej Štiavnici (1992).

  • Popri uvedenom ste aj entuziasta – pripomínate Slovákom významné osobnosti z našej dávnejšej i nedávnej histórie. Zaslúžili ste sa i o osadenie pamätných tabúľ týmto osobnostiam.

Nuž, Banská Štiavnica je nesporne klenot slovenskej histórie. Keď som však po prvýkrát videl nádherné paláce na Námestí Svätej Trojice, podopreté dlhými trámami, aby nespadli, mal som veľmi zlé pocity. Odvtedy sa toho veľa zmenilo – aj na lepšie.  Ale k vašej otázke konkrétne. Dlhé roky som chodil okolo domu, v ktorom bývala najväčšia múza slovenskej poézie – Braxatorisova Mária Marína Pischlová, a nechápal som, prečo je tento dom v anonymite. Oslovil som kamenára menom Mohyla z Krupiny (bol mi vďačný za reklamu vo forme poviedky, ktorú som napísal o jeho Kamenárstve Mohyla, vyšla na celej strane v novinách aj s Kellenbergerovou ilustráciou) a tabuľu DOM MARÍNY mi vyrobil za dobrú cenu z bieleho mramoru bianco carrera – presne z toho lomu, odkiaľ bral kameň aj Michelangello. Pod tabuľu sme neskôr pridali aj mrežu na už pomerne známe „Zámky lásky“. Dom je dnes v rekonštrukcii a nový majiteľ v ňom plánuje urobiť aj Pamätnú izbu Maríny, ktorej sme tiež na vlastné náklady dali opraviť poškodený obelisk hrobu.

  • Potom prišiel na rad akademický maliar Jozef Kollár. A ďalší...

To bola druhá pamätná tabuľa. Z toho istého materiálu. Inštaloval som ju maliarovi Jozefovi Kollárovi na jeho ateliér v štiavnickej Botanickej záhrade, tretiu autorovi a strojcovi banskoštiavnickej Kalvárie, pátrovi Františkovi Pergerovi (na štvrtej kaplnke) a štvrtú nášmu polyhistorovi Andrejovi Kmeťovi priamo na vrchole bájneho Sitna. Poznamenávam, že štát ani mesto na tieto tabule nijako neprispeli, všetko som zabezpečoval prostredníctvom donátorov. Plánujeme ešte inštalovať aj pamätnú tabuľu na evanjelické Lýceum na Námestí Svätej Trojice Pavlovi Dobšinskému, ktorý v ňom učil okrem iných aj Andreja Braxatorisa a Sándora Petőfiho.

  • Možno podľa vás súhlasiť s rovnicou – čím menej podpory pre kultúru zo strany štátu, tým viac nekultúrnosti v ňom?

Táto smutná rovnica je, žiaľ, pravdivá. Veľmi ma preto potešilo, že sa napríklad podarilo antikvárovi z Martina – Jánovi „Medokýšovi“ Cígerovi, uskutočniť s vozíkom plných kníh krásnu púť po stopách nášho legendárneho slepého knihovníka Mateja Hrebendu. Podpora regionálnej kultúry zo strany štátu bola vždy na marginálnej úrovni. Vyhadzovanie štátnych peňazí na megalomanské oslavné „kultúrne“ akcie je skôr kontraproduktívne. Podľa môjho názoru by sa mali  podporovať malé zmysluplné aktivity v regiónoch, ktoré podporujú špecifiká danej oblasti a spolu tak vytvárajú obraz našej krajiny.

  • Žijeme v čase inflácie slov, strácajú už mnohé z nich na význame, vlastnú podstatu – kam môže viesť tento trend?

Desať rokov som v Banskej Štiavnici vydával periodikum Sitniansky vatrár, ktorému som ako leitmotív napísal myšlienku: „Slovám treba vrátiť ich pôvodný význam, činom ich skutočný zmysel a pamäti jej tvar a tvár.“ Ak to nedokážeme, ideme zlou cestou. Ak sa v minulom režime hovorilo: „Kto nekradne, okráda rodinu,“ keď skoro všetci kradli „zo spoločného“, dnes sa kradne v oveľa väčšom meradle, kradne sa všetkým, ale stačí na to pár oligarchov a politikov.

Aj amatérsky politik, akých sa na Slovensku zrodilo neúrekom, vie, že keď je rozpätie medzi sociálnym dnom a absolútnou mocou už príliš široké, nastávajú zmeny, ktoré majú možno až podobu revolúcie. Slováci sú však často označovaní za „národ holubičí“. Vraví sa aj, že na somára, ktorý dobre ťahá, treba nakladať stále viac. Môže sa však stať, že ten somár sa jedného dňa zatne a pochopí, že štát to nie sú „oni“, ale že štát to sme „my...“.

  • Možno ešte na prahu školského roka – je predmet literatúra už prežitý? Aké má miesto v ére IT vo vzdelávaní žiak, študent?

IT sú fajn vec, nemali by však byť na úkor klasického vyučovania rodného jazyka a chápania literatúry. O gramatickej zdatnosti našej mladej generácie (ktorá práve súvisí s prácou s IT) radšej pomlčím, aj keď sa mi niekedy otvára nožík vo vrecku. Nedávno som kdesi čítal štatistiku čítania mladých ľudí u nás. Zostal som šokovaný. Mnohí mladí ľudia poznajú maximálne tak Harryho Pottera a Pána prsteňov. Netvrdím, že každý mladý človek má svoj voľný čas tráviť čítaním. Ja som mal to šťastie, že moja mama bola dlhé roky vedúcou Slovenskej knihy, kde som za svoje detstvo prečítal desiatky titulov, nakoniec som aj sám vyštudoval knihovníctvo a pracoval som v bratislavských kníhkupectvách. Dnes sa cítim veľmi zvláštne, keď vidím, že namiesto tých kníhkupectiev sú dnes butiky.

Literatúra je večná, večne sa meniaca, kniha sa nikdy nesmie stať len konzumným tovarom (dnes sa už predáva dokonca na kilá, ako som to videl minulý rok na Bibliotéke), žijeme časy, keď sa za literatúru považujú aj veršíky na Facebooku.

Literatúra je podľa mňa jeden z najdôležitejších predmetov v školách, v študentoch sa poznaním literatúry nebuduje len gramatická a informačná databáza, ale rozvojom kreativity z nich môžu vyrásť osobnosti, ktoré si termíny „sloboda“ a „pravda“ budú vážiť v ich pôvodnom význame a nebudú si ich zamieňať za anarchiu a lož ako pracovnú metódu.

Zhováral sa Štefan ZLATOŠ – Foto: autor



Pridaj komentár