Požadovaný nárast miezd v školstve si štátny rozpočet nemôže dovoliť. Podľa vývoja makroekonomických ukazovateľov je na tom Slovensko dobre. Občanov takmer vôbec nezaujímajú migranti a už vôbec ich neznepokojuje vystúpenie Británie z Únie. Čo však občanov zaujíma, sú nízke platy – najmä v školstve, a rozhadzovanie peňazí v zdravotníctve. A mysle podnikateľov zamestnávajú neustále zmeny v daňových a odvodových povinnostiach... Projekt „hodnota za peniaze“ ukázal, ako sa „hospodári“ v toľko kritizovanom zdravotníctve. Peňazí doň podľa všetkého ide dosť, majú však asi nesprávny smer. Na funkciu šéfa rezortu musel prísť krízový manažér, aby sa potvrdilo, že netreba rozumieť ani tak predmetu podnikania ako rozumieť manažovaniu hodnoty za peniaze a výsledky sa musia dostaviť. S niečím podobným sa stretávame aj v toľko kritizovanom školstve. Zo zákona môžu v ňom pôsobiť len učitelia s pedagogickou kvalifikáciou. Ako ukazuje dlhoročná prax, už to nestačí.
■ STUPŇOVANIE ŠTRAJKOV
Koniec minulého a začiatok tohto školského sa spája so štrajkami učiteľov za vyššie platy. Požadovaný nárast miezd si však štátny rozpočet nemôže dovoliť z jednoduchého dôvodu – len čo by sa tak stalo, aj ostatní zamestnanci v štátnej správe budú tiež požadovať viac, a tak predstava o budúcom vyrovnanom štátnom rozpočte by sa rozplynula. Samozrejme že oprávnenosť takého vysokého nárastu platov učiteľov môžeme hodnotiť z rôznych hľadísk, najmä ak zohľadníme, aké je denné využívanie pracovného času učiteľa, koľko majú dovolenky, riaditeľského a iného voľna... Ak by sme terajšie priemerné platy učiteľov vydelili počtami odpracovaných hodín, hodinovú mzdu pedagógom by asi závideli pracovníci aj v tých najlepšie platených sektoroch, a to už o zodpovednosti za výsledky ich práce radšej pomlčíme, aby sme neprilievali oheň do ohňa. Nie neopodstatnená je aj otázka, prečo plošne zvyšovať platy všetkým bez rozdielu zabezpečenia kvality vzdelávacieho procesu tak, aby absolventi stredných škôl boli alebo použiteľní v praxi, alebo študovali na vysokých školách tie študijné smery, ktoré sú potrebné v štruktúre zamerania našej ekonomiky. Ak už chceme zvyšovať platy, prečo nie sú mzdové prostriedky pridelené a o ich rozdelení potom rozhodne riaditeľ školy tak, ako to napokon platí v podnikateľskej sfére?
S čím treba súhlasiť, sú nízke platy špičkových učiteľov, ktorí garantujú kvalifikačnú odbornosť tej-ktorej školy a učia najmä maturitné predmety. V prípade, že dostanú rovnaký nárast platu ako aj ostatní, stratia záujem zvyšovať svoju odbornú úroveň a tak zapadnú do priemeru.
■ ZMENY V SYSTÉME
Pred zvyšovaním platov v školstve však treba urobiť zásadné zmeny v štruktúre odborných škôl aj pokiaľ ide o ich počet a lokalizáciu v rámci okresov a krajov. S tým súvisí počet učiteľov a vôbec štruktúra pedagogického zboru tak, aby zodpovedali potrebám a požiadavkám trhu práce. Všetky ostatné požiadavky zo strany študentov a rodičov sa môžu zabezpečovať v systéme súkromného školstva. V každom prípade treba zrušiť zavedený kreditný systém „zvyšovania kvalifikácie učiteľov“, ktorý okrem míňania peňazí z eurofondov nepriniesol nič navyše. Treba tiež prehodnotiť potreby priamo riadených vzdelávacích inštitúcií ministerstva s duplicitnými funkčnými náplňami.
Štrukturálne zmeny v našom strednom školstve sú však politická záležitosť, do ktorej sa politici neradi púšťajú pre možné straty voličských hlasov. Napokon aj pre školstvo platí to čo pre naše zdravotníctvo. Na funkciu ministra potrebujeme krízového manažéra, ktorý v školstve nemusel pracovať, ale rozumie manažovaniu hodnoty za peniaze v školskom systéme a dokáže uskutočniť toľko požadované štrukturálne zmeny. Zvyšovať najprv platy a potom uskutočniť očakávané zmeny by nás vyšlo poriadne draho, čo napokon zaplatia ako vždy daňoví poplatníci.
Róbert HÖLCZ - Foto: archív, internet