Prior Matej zo Svätého Beňadika a jeho holuby

thumbnail

Predstavený kláštora vo Svätom Beňadiku si nedobrovoľne privstal. Pred polnocou ho prebudil krik, lomoz a hurhaj, ktorý prichádzal od dolnej brány kláštora. Ale kým si prior Matej obliekol skromný mníšsky habit, omotal šnúrky na sandáloch okolo členkov a s námahou sa doterigal k báne, bolo už po všetkom. Bratia mnísi a dvaja strážnici, čo sa tam zbehli, ho rozrušene informovali, že sa dovnútra usilovali preniknúť tureckí martalovci, preoblečení za žobrákov. A len veľmi málo chýbalo, aby ich stráž nevpustila dnu, keď si pýtali kúsok chleba, nocľah, aby mali kde hlavu skloniť, a že zavčasu ráno sa poberú v mene Božom ďalej. Strážnik im už-už chcel otvoriť bránu, keď ten druhý, prikrčený tesne za ňou, začul osmanskú vravu. V poslednej chvíli zakričal na svojho druha v zbrani, aby vráta neotváral, že to nie sú pútnici, ale Turci. Na varte otvoril iba malé okienko a zakričal na domnelých pútnikov, aby si kľakli a kresťansky sa pomodlili Otčenáš. Medzi martalovcami, ktorí sa vydávali za biednych pútnikov, nastal šum, zazneli nadávky aj zlostný krik. Jeden z nich – zrejme dajaký aga – vytiahol v záňadrí schovanú dýku, pohrozil ňou kláštoru a zvrieskol: „Padiš čak jaša!“ – Nech žije sultán! Nato sa všetci náhlivo pobrali preč a o chvíľu sa stratili v tme. Keď si prior Matej vypočul hlásenie strážnikov, preľakol sa, ale, našťastie, bola tma a nebolo mu vidieť do tváre. Bolo to po prvýkrát, čo sa Turci dostali tak blízko ku kláštoru, chceli doň preniknúť ľsťou a zmocniť sa ho.

 

V SEVERNEJ VEŽI

Prefekt vedel, že už do rána  spať nebude. Vytiahol spod habitu zväzok kľúčov, po pamäti nahmatal ten pravý a išiel si otvoriť dvere na severnej veži. Chodil ta vždy, keď chcel mať od všetkých pokoj, oddýchnuť si od bežných kláštorných starostí alebo keď ho duša priveľmi bolela. Urobil tak aj teraz. Namáhavo vystupoval po kamenných schodoch, pričom sa jednou rukou pridržiaval studenej kamennej steny, aby nespadol, veď kto by ho tu potme našiel? Celkom hore v malej miestnosti mal pripravenú drevenú dubovú stoličku, na ktorej sedával, a keď sa oprel o stenu, mohol si aj pospať. Položil si hlavu do dlaní a chrbtom sa oprel sa o múr, aby si zdriemol, veď do brieždenia chýbali možno ešte aj dve-tri hodiny. Ale rozrušením a nervozitou ani neprivrel viečka. Nikdy by sa nebol nazdal, že Turci budú takí prefíkaní a že sa takto pokúsia dostať do jeho kláštora. Dobre vedel, čo vystrájajú po okolí, ba aj to, že pred časom tiež takto v noci napadli premonštrátov v Šahách. Tamojšie priorstvo vypálili do tla, mnoho bratov  rehoľníkov povraždili. Tí niekoľkí, čo sa zachránili, majú stále v očiach strach a ustavične sa v kostole modlia za pobitých bratov. Niekoľko dní po polnočnom poplachu dal prior Matej tajne všetky omšové cennosti a kostolné poklady do úschovy v Trnave. Nikdy by si neodpustil, ak by sa  tieto posvätné veci dostali do rúk pohanským hrdlorezom. Prosebným listom sa obrátil na banské mestá, aby finančne prispeli na opravu opevnení kláštora a vybudovanie nových, pevnejších  hradieb. List s prosbou poslal tiež palatínovi, ba aj samotnému cisárovi. Spoliehal sa na to, že jeho kláštor má strategickú polohu, veď je bránou do banských  miest, do ktorých vedie len jedna jediná cesta. A tá sa vinie tesne pod kláštorom. Keby sa tade podarilo Turkom prejsť, cisár by mal menej peňazí na armádu a vyplácanie žoldu. Do banských miest sa možno dostať len cez Svätý Beňadik. Odpovede priora zarmútili. Peňazí bolo menej ako výhovoriek. Aj oni majú náklady na opevňovanie svojich hradieb. Skrúšený si požičal sto zlatých od Pukančanov a dal do zálohu aj kostolné  zlaté kalichy, aby mal z čoho vyplácať remeselníkov a zaplatiť materiál. Do opevňovacích prác zapriahol aj všetkých spolubratov...

 

PEVNÉ HRADBY

Deň po dni bol prior Matej na hradbách, kde osobne dohliadal na postup prác. Pred severnou baštou vyrástlo masívne krídlo, ktoré spojilo baštu so sýpkou. Dostalo novú pevnú bránu. Hradby sa prestavovali a spevňovali. Vybudovali dve nové bašty aj strážnicu s veľkou pivnicou, ktorá mohla slúžiť ako úkryt, keby nastalo najhoršie. Pozdĺžny múr samotného kláštora zvýšili o štyri metre a vybavili dvoma strieľňami na kanónovú paľbu. Na príkaz samotného palatína poslali banské mestá na obranu kláštora bez dvoch tridsiatich žoldnierov, štyroch strážnych, desať jazdcov, delostrelca, povozníkov a koniarov. Od arcibiskupského miestodržiteľa Štefana Szuchaya doručil posol apelatívny list: „Pre živého Boha, dávajte dobrý pozor na Svätý Beňadik, držte v ňom viac mužstva. Divné časy žijeme. Všade treba byť opatrným!“ Ako keby prior takú samozrejmosť nevedel. Všetci posielajú iba listy, rady, varovania, ale vojakov, zbrane a peniaze nechce poslať nikto. Prior sa musí prosiť, takmer na kolená kľakať, aby od tých, čo sa majú starať o jeho kláštor v týchto ťažkých časoch, niečo vyžobral.

 

VARTA NAD KRIVÍNOM

Zdvihol hlavu z dlaní a videl, že sa už rozvidnieva. Pritiahol si stoličku k malej arkáde, aby mohol pozorovať východ slnka. Tieto chvíle boli teraz jediným potešením pre jeho ubolené a ustarostené srdce. Dolu pod kláštorom sa ako veľká strieborná ryba pod prvými slnečnými lúčmi iskrila hladina Hrona. Vedel, že tento zázrak zrodu dňa potrvá len chvíľu, pokiaľ slnko bude svietiť na vodu šikmo. Keď poskočí vyššie, iluminácia sa stratí. Preto si chcel tento okamih čo najviac vychutnať. Na pravej strane priamo z vody vystupoval Krivín, najvyšší vrch na okolí. Na jeho hrebeni stála malá  strážna veža, ktorej ľudia vraveli vartička. Podľa nariadenia vrchnosti bol v nej vždy vartáš, ktorého povinnosťou bolo zapáliť pripravenú vatru, aby okolité dediny až po Sitno videli, že sa blíži nepriateľ. Ohňové signály upozorňovali obyvateľov na nebezpečenstvo, že sa im treba ukryť alebo hľadať inú ochranu. Od Nitry cez Gýmeš až po Levice klusali rýchli poslovia. Varovne zneli aj zvony v kostolných zvoniciach. Len čo ich posádky pevností zbadali alebo začuli, ihneď do služby na hradbách nastúpili obrancovia vyzbrojení kopijami, halapartňami, špicatými hákmi... Ženy varili smolu, nosili na hradby skaly... Na ceste však nebol nijaký pohyb. Všade bolo ticho. Vozy naložené sudmi z Čajkova a Rybníka, ktoré denno-denne vozili víno do Kremnice a Štiavnice, ešte nebolo vidieť. Turci víno nepijú. Preto sa ich povozníci nemuseli obávať. Ani rybári na svojich pramiciach ešte nevplávali do Hrona. Len od Psiar sa ozýval zvyčajný psí štekot.  Prior zišiel z veže do kostola, sadol si do prvej lavice a pohrúžil sa do modlitby. Cez veľké gotické okná sa ranné slnko už opieralo do farebnej vitráže skiel. Na mramorovú dlážku  kreslili pestré obrazy. Prior zopäl ruky a úprimne šepkal vyznanie Božiemu svetlu...

JANIČIARI HORŠÍ TURKA

Privrel v rozjímaní oči a videl všetkých tých úbohých ľudí, naplnených strachom, ktorí utekajú pred Turkami. Hľadajú útočisko na Festungu pri Tlmačoch, na Krivíne pri Psiaroch alebo v lesoch za dedinou, narýchlo kopú hlboké jamy – potajobnice, aby sa v nich mohli ukryť. Zavše ani to nepomôže. Už sa našli zradcovia a zapredanci, čo za pár drobných priviedli Turkov až ku skrýšam. Dnu hodili zapálené fakle napustené olejom alebo smolou a všetci sa v nich podusili... Takým renegátom bol Michal Buresch z Novej Bane, ktorý ostrihomskému begovi predal chlapca za tovar a peniaze. Takí vierolomní boli organista a jeho syn z Nemiec, ktorí sa poturčili. Aj Ladislav David, ktorému Turci dali prezývku Zudar. Ten sa tiež poturčil a prijal za svojho pána Alaha. Turci prebrodili brod v Tlmačoch pri Mačacom prievoze a napadli Kozárovce. Mužov, ktorí sa im postavili na odpor, zabili, ostatných zajali, ženy znásilnili a deti povraždili. Domy a kostol podpálili. Prichádzali v noci v menších či vo väčších tlupách po tom, čo prebrodili Dunaj pri Ostrihome. Napadli aj Svätý Beňadik. Starci, deti a ženy utiekli do kostola. Dobytok vyhnali ďaleko do lesov. Chlapi vybudovali medzi jednotlivými domami zátarasy z vozov, ktoré pospájali reťazami. Takto sa Osmani dostali len po chalupy na okraji mestečka, ktoré podpálili. Spočiatku na nich čo odvážnejší muži hádzali z kopca ťažké kamene. Ale dlho sa nebránili. Tiež ušli do lesov. Turci potom vyrabovali Rybník, Čajkov i Levice.

SLEPÝ HOLUBÁR

Prior sa prežehnal, vstal z lavice, aby sa presunul do kaplnky relikvie Božej krvi na pravej strane kostola vedľa hlavného oltára. Spod okraja oltárnej textílie  vytiahol malý kľúčik, otvoril svätostánok a opatrne vybral monštranciu. Potom sa zviezol na kolená a opäť sa vrúcne modlil... Ranný rituál skončil pri obľúbených holuboch. Holubníky boli na druhom malom nádvorí oproti dielňam poopierané o masívnu stenu. Malé drevené búdky mali vpredu okná vystužené tenkými železnými tyčkami. Boli na seba naukladané v troch radoch, v každom bolo päť búdok. Prior nechal holuby do kláštora priviezť hneď, len čo sa vrátil z porady zástupcov banských miest v Kremnici. Ich kapitáni sa tam dohodli, ako ich budú brániť a chrániť aj obyvateľov... Keď prior Matej okolo poludnia prechádzal kremnickým námestím, videl, ako útly starček vyberá z tanistry hrste zrna a sype ho holubom, ktoré sa v kŕdli zhrčili okolo neho. Keď k nemu pristúpil, prekvapene zistil, že je slepý. S ľútosťou v hlase sa mu prihovoril. Dozvedel sa, že prichádza každý deň, len čo zvony z kostolnej veže zazvonia na obed, aby nakŕmil vtáky. Aj doma pod strechou chová niekoľko krásnych holubov, ktoré sú natoľko múdre, že domov priletia z akejkoľvek diaľky. Vraj sa ešte nestalo, že by sa nevrátili. Keď bol mladý a oči mal ešte zdravé, holuby choval a cvičil. Vraj sú to najmúdrejší vtáci, dobre sa vedia orientovať v teréne a sú vernejší ako psy...

 

POSLOVIA NA KRÍDLACH

Vtedy v priorovej hlave skrsla myšlienka mať kláštore také holuby. Nosili by správy o Turkoch. V Novej Bani kúpil tri páry takto vycvičených vtákov, boli biele, sivé aj tmavo sfarbené. Známych spoľahlivých richtárov získal pre svoj zámer. Dva biele holuby dal do opatery gýmešskému richtárovi, dva poslal do Skalky a dva do malej osady pri Komárne. Richtár mal vypustiť holuba, keď z varty uvidel alebo sa dozvedel, že turecké vojsko vyrazilo smerom k Leviciam. Podľa farby holuba v kláštore vedeli, z ktorej strany nebezpečenstvo prichádza. Keď priletel jeden holub, priniesol zvesť o vzdialenom nebezpečenstve, keď prileteli dva, Turci boli od kláštora na pol dňa cesty pešo... Holubí poslovia sa prvý raz osvedčili, keď Turci prekročili brod pri Parkányi a  najkratšou cestou sa náhlili na Levice. Vtedy prior vypustil okrídleného posla na levický hrad, aby sa jeho obrancovia pripravili, že ešte podvečer budú Turci pod hradbami. Aj sa stalo. Posádka však mala čas pripraviť sa a útok na hradby niekoľkokrát úspešne odrazila. Kapitán hradu Bartakovič listom osobne poďakoval predstavenému kláštora za jeho pomoc.

Prior vo svojich holuboch videl zhmotnených anjelov. Svojimi schopnosťami vlastne uchránili kláštor a jeho okolie. Vždy prileteli včas, aby oznámili nebezpečenstvo. Niekedy mali v malej taštičke, pripevnenej tenkým motúzikom na krku, aj podrobnú správu o početnosti Turkov a ich výzbroji. Najradšej sa však prihováral tým prvým, ktoré kúpil v Novej Bani. Tým dokonca dal mená svätcov, ktorí mali rovnako radi holuby ako on – svätý Ambróz, svätý Augustín a svätý Kliment. A keď bola v kláštore pohoda a Turci ďaleko, sedával prior na malom pníku pred holubníkom, počúval hrkútanie holubov a kázal im presne tak ako svätý František z Assisi vtákom: „S Bohom sa nedá stretnúť bez toho, aby sme sa predtým nestretli s človekom. To vina prichádza k človeku, a nie človek k vine. Čím viac nám náš život ubližuje, tým silnejšia je naša prítomnosť v ňom. Skutočnou tragédiou človeka by bolo víťazstvo zla, ktoré nemuselo byť. Sme to, čo zo seba urobíme, nie to, čo o sebe hovoríme. Trpíme, teda sme. Smutno je na svete vtedy, keď sa sila uchádza o krásu. Môj Bože, veď keby si kývol iba svojím malíčkom, to všetko utrpenie okolo nás by nebolo!“

Rovnako ako husi z Kapitolu zachránili Rím pred barbarmi, tak holuby priora Mateja zachránili svätobeňadický kláštor pred Turkami. Pre ochranu Svätého Beňadika kývol Pán nie malíčkom, ale zrejme celou rukou...

 

Text a foto – Miroslav PIUS

 

 



Pridaj komentár