Privatizácia vojen a žoldnieri prezidenta Trumpa

thumbnail

Nová stratégia USA v Afganistane vytvára pole na nasadenie súkromnej armády. Teroristický útok na Dvojičky newyorských mrakodrapov v septembri 2001 zastihol nepripravenú nielen svetovú verejnosť, ale aj americké ozbrojené sily.  Keď sa začali odvetné útoky  na Afganistan a potom vojna proti Iraku, začal sa aj veľký proces privatizácie ozbrojených síl. Trvá dodnes. V roku 2006 vyšla prenikavá analýza legendy americkej žurnalistiky Boba Woodwarda s titulkom Prezident Bush vo vojne – III. diel. Okrem iného hovorí o kľúčovej úlohe viceprezidenta Cheynyho pri nasadzovaní súkromných žoldnierskych jednotiek. Podľa vojenských expertov v Afganistane a v Iraku najmenej polovica z počtu amerických vojakov boli žoldnieri, vojaci súkromných firiem, najmä spoločnosti Blackwater. Títo žoldnieri stáli americký rozpočet v rokoch 2001 – 2009 vyše miliardu dolárov. Blackwater sa tak stala najväčšou žoldnierskou agentúrou sveta. Dnes táto firma nejestvuje. V roku 2007 sa udial v Bagdade masaker – žoldnieri Blackwateru zastrelili sedemnásť civilistov, medzi nimi ženy a deti. Obrázky zo zabíjania obleteli celý svet, firmu premenovali a potom v roku 2010 predali za dvesto miliónov dolárov spoločnosti, ktorá má názov Academi, ale jej náplň je v podstate rovnaká.

■ ČIERNE MOČIARE

Čo však nezaniklo, je koncept súkromných vojakov platených štátom, za ktorým stojí ešte ani nie päťdesiatnik Erik Prince. Ako mladý muž bol príslušníkom elitnej jednotky amerického námorníctva, profesionálov vycvičených na boj zblízka – Navy Seals, a neskôr agent CIA. Založil a potom predal firmu Blackwater. Začínal však ako majiteľ súkromného tréningového tábora, o. i. na simulované boje, ktorý bol dislokovaný na močaristom pozemku v Severnej Karolíne. Bahnisté, čierne, zradné močiare, cez ktoré sa nedokážu prebrodiť veľké stroje, dali aj meno firme – podľa nich sa nazývala Blackwater a rovnaké meno nieslo aj jej sídlo. Keď sa v roku 2010 prevalilo, že majiteľ je agent CIA a zrejme svojimi súkromnými žoldniermi aj pomáhal  tajným spravodajským službám, stiahol sa do Abú Dabí. Potiaľto je príbeh minulosťou.

■ NOVÁ STRATÉGIA

Odznova sa všetko začína po tom, čo v druhej polovici augusta prezident USA Donald Trump nečakane oznámil obrat vo svojej politike voči Afganistanu. A tým vlastne aj v politike nielen americkej, ale aj s dosahom na politiku a postoje spojencov v NATO. Spojencov, ktorých to zastihlo nepripravených, lebo zmenu s nimi USA nekonzultovali. Namiesto predvolebných sľubov siahnutia vojakov navrhol prezident USA presný opak. Zvýšenie amerického vojenského kontingentu zhruba o štyritisícpäťsto vojakov. Vzápätí americký kongres schválil zvýšený obranný rozpočet.

Ako presne bude „nová stratégia“ bližšie vyzerať nevedno Pritom v roku 2014 oficiálne USA, ako aj spojenci NATO bojové nasadenie v Afganistane skončili. A tu prichádza na scénu opäť Erik Prince, lepšie povedané jeho konzultácie. Pretože na washingtonskej scéne je doma, má najlepšie kontakty, bol hosťom na víťaznej povolebnej party prezidenta Trumpa vlani v novembri, jeho sestra miliardárka bez skúseností je vo vládnej funkcii – bez pedagogického vzdelania je v Trumpovej vláde ministerkou vzdelávania.

■ KÁBUL BEZ KONTROLY

Skutočnosť je taká, že Taliban, proti ktorému sa pred šestnástimi rokmi vojna v Afganistane vlastne začala, je na postupe. Američanmi, ale aj nami – ako spojencami v NATO, podporovaná vláda v Kábule stratila kontrolu nad obrovskými časťami afganského štátu. Obnoviť by ju mali pomôcť nové vojenské jednotky. Tie by nemali ako doteraz len cvičiť afganskú armádu, ale byť aj nasadzované do bojových akcií proti Talibanu a tzv. Islamskému štátu. Návrhy na súkromné jednotky vychádzajú z toho, že vojenský, bezpečnostný profesionál, teda žoldnier, je lepší a lacnejší ako vojak regulárnej armády. Súkromní vojaci súkromnej armády by vyšli americký rozpočet na desať miliárd ročne, kým vojenský kontingent stojí štyridsaťpäť miliárd dolárov. Bezpečnostní profesionáli by nežili, tak ako je to aj s našimi jednotkami teraz, v dobre chránených opevnených táboroch, ale s afganskými vojakmi pod jednou strechou, spolu by cvičili a bojovali, a tak by ich Afganci ľahšie prijali.

Je otázne, ako sa bude privatizácia vojny v Afganistane vyvíjať. V každom prípade sa za takmer sedemnásť rokov ani vyše státisícovým vojenským kontingentom nepodarilo vytvoriť bezpečné pomery a stabilný štát. Afganistan je synonymom pre bankrot politiky americkej vlády a privatizácia armády je receptom katastrofy.

Dušan D. KERNÝ - Foto: internet

 



Pridaj komentár