AKO BOLO, ČO BOLO
Dovoľujem si vám pripomenúť legendu o sv. Svoradovi. Tento pustovník prišiel do okolia Nitry v dvadsiatych rokoch jedenásteho storočia. Od rána do večera pracoval do roztrhania tela a dobrovoľne trpel za hriechy svojich blížnych. Keď sa mu zdalo, že trpí málo, rozhodol sa, že nebude spávať. Oddychoval posediačky na vysokom kláte. Aby nezaspal, vybudoval okolo klátu plot, do ktorého zasadil ostré tŕne. Ak sa unavené telo naklonilo na niektorú stranu, okamžite ho prebudilo pichľavé bodnutie. Na udržanie hlavy vo vzpriamenej polohe si vymyslel ďalší dotykový senzor. Nad klát namontoval obruč, na ktorú zavesil veľké kamene. Ak by mu hlava začala padať, kamenný „senzor“ ju prebudil. Ani na stravu si Svorad zvlášť nepotrpel. Na štyridsaťdňový pôst mu stačilo štyridsať orechov. Keď mu v žalúdku začala vyhrávať „rómska“ muzika, prekryl jej koncert buchotom sekery, ktorou klčoval les.
Ako sme na tom my? Brusel ženie našu vládu do sankcií voči Rusku a možno aj do vojny. Multimilionár v prezidentskom kresle hovorí: „Sankcie pre nás môžu znamenať aj istú ekonomickú stratu a všetci chceme veriť, že prechodnú a dočasnú ‒ ale musíme byť pripravení túto stratu prijať.“ Na straty pri takejto politike zvyčajne doplatia najmä najchudobnejší. Potraviny, ktoré predtým kupovali Rusi, sa dovalia k nám a celkom dorazia naše chatrné poľnohospodárstvo.
Česi sa zmohli aspoň na demonštráciu, pri ktorej tlačili po Prahe na vozíku Švejka s barlami, ktorý už nekričal: „Na Belehrad!“ ako ten Haškov, ale aktualizovane: „Na Moskvu!“ My sa prihrbíme a ideme ďalej. Povieme si, ešte sa to dá nejako vydržať. Máme síce jedny z najnižších dôchodkov a platov v Európskej únii, no väčšina z nás ešte nemusí držať diétu v štýle nitrianskeho Svorada. Zatiaľ sa nič nedeje. U takých Španielov je to ináč. Španielsky premiér Mariano Rajoy sľúbil, že občanom, ktorým sa skončil nárok na zvyčajné dvojročné vyplácanie dávok v nezamestnanosti, ich budú vyplácať ďalšieho pol roka. Keby to neurobil, mal by plné ulice rozzúrených demonštrantov. U nás je podpora v nezamestnanosti pol roka, ceny stúpajú a my len držíme ako hluchý dvere. Utešujeme sa, že v Albánsku alebo Rumunsku sa majú ešte horšie a v Afrike tam je úplná bieda, preto organizujeme zbierky na černošské detičky. Okrem toho staviame útulky pre túlavé mačky a psov, lebo aj ony majú právo na dôstojný život. Zatiaľ v zime mrznú na uliciach bezdomovci. Niektorým z nich tento štýl života asi vyhovuje, ale stále viac sa rozrastá vrstva ľudí, ktorí sa ocitajú v rovnakej situácii. Možno už začínajú umierať od hladu. Napriek tomu sa hanbia ísť žobrať. Skromnosťou a utrpením sa približujú k legendárnemu Svoradovi. My neprotestujeme. Prosto, sme radi, že sme radi.
Čoraz viac našincov žije pod hranicou chudoby. Ale my vydržíme. Dobre sa vládne národu, ktorý má vzor v Svoradovi. Je však smutné, ak niekto cynicky zneužíva pokoru na manipuláciu pokojamilovných ľudí. S Jožom Cillerom z Lojza sme spáchali Pesničku na indexe. Nezahrajú ju v nijakom rozhlase. V nej sa totiž spieva: Môžu ma celkom okradnúť //Môžu mi nedať plat//Ja lopotím do úmoru //A budem stále rád//Vždy som so všetkým spokojný//Služobník pokorný//Len rúbte na mne polená//Nebudem odbojný.
Nezvyknem hovoriť o amerických filmoch. Teraz si však poslúžim sekvenciou z westernu Sedem statočných, kde sa hovorilo o murárovi, ktorý padal zo strechy mrakodrapu a hovoril si: „Ešte je to dobré...“ Takto akosi je to aj s nami, keď sa po každom ďalšom bremene, ktoré nám ktosi navalí na chrbát, utešujeme vetičkou: „Ešte je to dobré.“
Peter VALO