My skôr narodení sa pamätáme na filmy z čias totality. V duchu dnes módnych, ale falošných stereotypov by sa dalo tvrdiť, že vtedy u nás prevládali sovietske filmy. Napodiv nie – ak nešlo práve o Mesiac sovietskeho filmu pri výročí októbrovej revolúcie! Počas rokov súmraku totalitného režimu, v čase unaveného socializmu prevládali u nás snímky dvoch filmárskych veľmocí – Francúzska a Talianska.
Teraz v pluralite to všetko prevalcovala Amerika. Cez rôzne vojny valcuje zemeguľu americká zbrojárska loby, v čase mieru zasa nemenej agresívny americký filmársky priemysel. Raz strieka naozajstná krv, inokedy zasa kečupová. Pravda, Američania majú aj hodnotné filmy alebo aspoň pozoruhodné, lebo ich skvelí herci vedia aj z priemeru vyčariť divácky zážitok.
Dnešný monopol amerického filmu u nás má aj „poľahčujúcu okolnosť“, nie je to téma iba na rozhorčenie. Je to vlastne aj na smiech, najmä ak zistíme, aké bizarné až trápne šablóny a mechanizmy používajú americkí filmári pri fabrikovaní svojho lepšie či horšie zvládnutého tovaru. Mnohé americké filmy sú bezduchými opakovačkami fínt ošúchaných častým používaním. Každý náš divák môže byť spontánnym scenáristom: úspešne predvídať, čo sa o chvíľu stane na plátne či na obrazovke.
Hollywoodsky tovar prekypuje láskou. „Ľúbim ťa!“ – je fráza používaná namiesto pozdravu. Najčastejšie sa takto vyznáva láska cez telefón, pomedzi objednávky hamburgerov.
V amerických filmoch sú takmer všetci permanentne na úteku pred niekým či niečím. Jeden pred šerifom, druhý pred FBI, tretí pred CIA, štvrtý pred súdiacou sa manželkou (v USA sa vraj súdi každý s každým), piaty pred rozzúrenou milenkou... Ale všetci utekajú do Mexika! Ak uvidíte kohosi utekať do Švajčiarska, nesedíte na americkom filme. Utekať sa patrí jedine do Mexika, čo vítajú najmä tvorcovia filmovej hudby. Len čo sa na obraze zjaví mexická hranica, nasadia mexické akordy.
Americký film sa hemží vrahmi a psychopatmi, sexuálnymi a sériovými vrahmi. Existuje teória, že sérioví vrahovia sú produktom nadmerného hltania televíznych seriálov. Prečo je tu nadúroda vrahov? Lebo toľkí boli v detstve frustrovaní, zneužívaní rodičmi, vlastnými i adoptívnymi. Pravda, sama frustrácia by nestačila uviesť na plátno či obrazovku napínavé sekvencie zakrádajúceho sa vrahúňa k obeti, zvyčajne náhodnej. Kto sa stáva v amerických filmoch obeťou? Ten, kto nezamyká dvere bytu. Teda hocikto. Je preto zarážajúce, ako v USA, v tejto Ríši zla a Eldoráde zločinu, ľudia nezamykajú za sebou dvere. Keby zamykali, bol by to koniec trilerov! Oproti tomu u nás, hoci sme chudobní a musíme na domové mreže dlho tvrdo pracovať, máme z bytov učinené festungy!
Nesmierne pôvabné sú posteľné scény v týchto filmoch. Nemám na mysli sex. Filmový Američan nikdy nechodí do postele v pyžame. Hygienický zvyk spávať v pyžame je tu zrejme prejavom slabošstva. Filmový Američan chodí do postele rovno v topánkach. Rezultát? Do postele nahí, ale obutí! Možno sú ulice nášho transatlantického vzoru sterilne čisté, bez chrchľov a psích hovienok.
Z týchto amerických výdobytkov v liberálnych posteľných scénach majú obrovskú radosť naši pubertiaci. Konečne ich otcovia i matky, tie staré, zadubené štruktúry, vidia, ako treba slobodne a svetovo vhupnúť do postele rovno v topánkach.
Milan KENDA