Duchovná podstata a etický základ štátu
Štát nie je iba inštitúciou založenou na vôli po jednote jednotlivých politických síl, ale k podstatnej črte jednoty štátu patrí duchovná podstata a morálny hodnotový systém. Duchovná a morálna podstata štátu sa odvodzuje od rodiny. Rodina je akoby prototypom národa a štátu v širšom zmysle.
Muž a žena majú rovnakú osobnú ľudskú dôstojnosť. Z prirodzeného práva vyplýva monogamia a nerozlučiteľnosť manželstva v širšom zmysle, prirodzené právo zaručuje aj integritu národa a štátu a zoskupenia ľudí usilujúcich sa o spoločných cieľ – o osobné a spoločenské dobro. Rodina je však prirodzeným a nenahraditeľným spoločenstvom rodičov s ich deťmi, a tým je základnou bunkou spoločnosti. Rodičom patrí prvotné a neodňateľné právo na výchovu svojich detí. Ingerencia štátu a spoločenských inštitúcií do výchovy detí je prípustná, no má až druhotný charakter. Výchova a škola podlieha primárne slobodnému výberu rodičov.
■ SOCIÁLNE ASPEKTY
Skúsenosti 19. storočia s konfliktnými situáciami, vyplývajúcimi z krikľavej sociálnej nerovnosti ľudí, priniesli mnohé ponaučenia, ktoré katolícka sociálna náuka v plnej miere rešpektuje. Kolektívne dohody sa pokladajú za prirodzené právo, ktoré má najmä cez odbory chrániť zamestnancov, limitovať niektoré práva (na štrajk, na mzdu) a zabezpečovať spoločenský zmier.
Prof. R. Weiler vo svojom Úvode do katolíckej sociálnej náuky v kritériách pre mravný poriadok spoločnosti konštatuje, že aj politické strany musia v službe demokracie, ktorá by mala stáť na spoločných základných morálnych hodnotách, rešpektovať princíp všeobecného dobra. Ako parciálne spoločnosti majú uznávať demokratické pravidlá politiky a spoločný základ hodnotového systému.
Slovník katolíckej sociálnej náuky upozorňuje, že celá kresťanská etika, ak je v súlade s evanjeliom, musí mať sociálny akcent. Samozrejme katolícka morálna teológia pozná sociálne cnosti aj v užšom zmysle. Sú to cnosti, ktoré motivujú a robia človeka schopným konať mravné dobro v spoločenských a medziľudských vzťahoch zameraných na spoločné dobro.
■ ĽUDSKÉ PRÁVA
Pomerne moderný termín ľudské práva siaha svojím pôvodom do kresťanskej teológie a má jednoznačne etický rozmer. Liberalistický individualizmus a socialistický kolektivizmus ľudské práva chápali mechanicko-deterministicky buď ako dôsledok formálnej slobody, alebo ako dôsledok vývoja, ako dôsledok historického procesu. Preto nerešpektovali ľudské práva v sociálnej oblasti alebo práva indivídua na slobodu. Kresťanské zdôvodnenie ľudských práv na princípe prirodzeného a mravného zákona viaže uskutočnenie slobody každého človeka na poriadok spravodlivosti poznaný vo svedomí a zameraný na rozvoj každého ľudského života v spoločenstve.
Oprávnene sa historici, politológovia a sociológovia zhodujú v názore, že socializmus marxisticko-leninského typu ‒ komunizmus a jeho utópia spoločnosti a štátu boli z veľkej časti dôsledkom toho, že liberálny kapitalistický štát žalostne zanedbával, ba opovrhoval sociálnymi ľudskými právami a sociálnou spravodlivosťou. Takto vznikla sociálna otázka robotníctva, ktorá transformovaná do rôznych ideológií poznačila celé 20. storočie. Práve z tohto aspektu je veľmi dôležité zdôrazniť, že podstatným a rozhodujúcim prínosom k zrúteniu komunizmu v strednej a juhovýchodnej Európe v roku 1989 bolo práve vystúpenie cirkvi na obranu a podporu ľudských práv.
■ MIESTO KULTÚRY
K duchovnej podstate štátu imanentne patrí kultúra. Kultúra národa závisí od odovzdávania a vývoja duchovného dedičstva. Zvlášť u Slovákov sú začiatky ich kultúry neoddeliteľne späté s kresťanskou vierou, pretože cyrilo-metodská misia okrem kultúrneho a civilizačného poslania mala predovšetkým evanjelizačný charakter. Ako zdôrazňuje pápež Ján Pavol II. v encyklike Centesimus annus, do kultúry národov sa vždy nanovo musí zapájať aj evanjelizácia. Všetko ľudské konanie má svoje miesto v kultúre, v užšom slova zmysle v etike kultúry. V tejto rovine spočíva špecifický a rozhodujúci príspevok cirkvi k pravej kultúre. Ona ohlasuje pravdu o stvorení sveta a o vykúpení. Ukazuje jednotu ľudstva a starosť o blížneho.
Peter MULÍK