Šesťdesiatnik Ján GLÓZIK z Kovačice sa do umeleckého dôchodku ešte nechystá.V jednej z rozhlasových relácií sa zoznamujeme s úspešnými Slovákmi. Väčšinou nám v nej podsúvajú akože celebrity – autorky populárnych kníh na jedno použitie, hercov, kuchárov, barmanov, vedúce upratovacích zmien v zahraničných hoteloch... Málokedy sa máme možnosť zoznámiť so skutočnými osobnosťami, ktoré by sme si mali vážiť. Takých, z ktorých si berie príklad a ktorých uznáva zahraničie. Určite k nim možno rátať Jána GLÓZIKA, jednu z vedúcich osobností a predstaviteľa súčasnej kovačickej výtvarnej scény. Diela Jána Glózika sú typicky kovačické, a predsa svojské a originálne. Dekorujú vedecké aj národné inštitúcie, národné galérie, veľvyslanectvá, ale aj súkromné zbierky po celom svete. Pritom vznikajú v nenápadnom gazdovskom dome, akých je v Banáte väčšina. Za niekoľkými schodíkmi sa skrýva kráľovstvo skromného pomenšieho muža, ktorý na seba neupozorňuje ničím zvláštnym – iba ak vlastnosťami charakterizujúcimi hĺbavého introverta, čo možno hneď pobadať. Dvor je zaplnený traktormi, kosačkami, veľkou stodolou a sušiakmi na kukuricu. Polovicu pracovného dňa mu vypĺňa starosť o gazdovstvo a obživu. Po večeroch, keď sa práce na poli skončia a vkročíte do domu, zacítite vôňu terpentínu a dych olejových farieb. Vtedy sa začína druhá polovica pracovného úväzku...
- Ktorá časť pracovného dňa je lákavejšia? Kde si viac doma? V tej na čerstvom vzduchu alebo v tej s vôňou ľanového oleja?
Nebol by som úprimný, keby som povedal, že sú to práce na nekonečných rovinách Banátu. Určite je tou lukratívnejšou oblasť maliarstva. Umožnila mne a našej kovačickej insite preniknúť do povedomia znalcov umenia na celom svete. Naši sedliaci začali maľovať ešte po vojne a vôbec netušili, ako ďaleko to až zájde. My mladší sme sa pridali a vytvorili svojský pohľad na to, čo je okolo nás. Či už na poli, na dvore, pod orechmi... Netuším, čím to je, ale bez štetca si už neviem predstaviť večer – tak ako ráno bez traktora. Hádam to robí tá spodná voda, ktorú pijeme. My sa však v našej tvorbe stále vraciame na Slovensko. Motívmi aj dielami. Pred trinástimi rokmi som sa ujal myšlienky na tých, ktorí sa pred dvesto rokmi rozhodli opustiť slovenskú dedovizeň a vydali sa na púť. Púť, o ktorej nevedeli, ako a kde sa skončí. Vedeli len, že opúšťajú síce krásnu, ale mimoriadne chudobnú krajinu. Krajinu zasiahnutú prekliatou a nekončiacou chudobou. Myšlienku dvojstého výročia príchodu prvých roľníkov zo Slovenska na Dolnú zem som pretavil do obrazu s dvesto postavičkami, ktoré nás vťahujú do histórie obce, do príbehov ešte dnes žijúcich rodín, kde je ekonomický rast zanedbateľný a pre domácich je poľnohospodárstvo jedinou istotou. To sú stále spomienky na Slovensko.
- Alfons Mucha so svojou Slovanskou epopejou a svojím štýlom, ktorým jedinečne formoval secesiu, stal sa uznávanou umeleckou veličinou vo Francúzku aj za morom. Ty si propagátorom „slovenskej epopeje“ v Číne, Japonsku, Spojených štátoch, a samozrejme v celej Európe...
Musím sa priznať, že k mnohým podnetom prichádzam spontánne. Do našej obce Kovačica, ktorá sa stala metropolou naivného maliarstva, prichádzajú novinky pomalšie. Možno aj to zdržanie o pár hodín spôsobuje presadzovanie vlastných nápadov. Vyhýbam sa kopírovaniu a nenechám sa nahovoriť na ľúbivé motívy. Ostávam pevne na zemi pri ľudových motívoch, veď celý deň pracujeme na poli. Práve vďaka určitému informačnému odstupu sme aj po dvesto rokoch stále súpútnikmi našich predkov. Vyhýbam sa informačnému odpadu, a to mi umožňuje byť nielen svedkom, ale aj autorom ľudsky nekomplikovaného umenia. Moje umenie je prirodzenou súčasťou každodennej práce na poliach. Vnútorné pocity hromadiace sa v lopote potom vylejem na plátna. Nepotrebujem akademické rámcovanie, ale poradiť si vždy nechám. Potom aj človečenská farebnosť prerysuje detaily všedného dňa do sviatočného. Asi tento môj prístup zaujal aj organizátorov Taipei Art Revolution. Čínski organizátori oslovili vyše štyritisíc umelcov z celého sveta s tým, aby každý dodal výhradne po jednom diele – to bola podmienka účasti. Vybrali tisícosemsto autorov, ale len mňa požiadali o umiestnenie dvoch obrazov. Verím, že kovačické impresie cez môj pohľad a moju tvorbu zanechali veľký dojem. Do Japonska ma pozvali opätovne a v odstupe jedného roka. Japonci mimoriadne vnímavo pristupujú k farebnosti a detailu. Nemajú radi umelecký klam. Možno ich očarovali vône údenej klobásy za pecou v mojich obrazoch...
- Na Ministerstve zahraničných vecí SR je umiestnený tvoj obraz – dar Slovensku – 1 150 rokov príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Žiaľ, je skrytý pred očami návštevníkov Slovenska aj pred Bratislavčanmi. Podobný obraz máš doma – Dvesto rokov príchodu Slovákov na Dolnú zem. Dvesto postavičiek nás vťahuje do strastiplnej cesty za obživou do miernejších krajov a lepších podmienok pre roľníkov.
Príchod Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu je opus s rozmermi 4,8 x 2,5 metra. Je to skutočne veľký obraz. Pracoval som na ňom osemnásť mesiacov. Každý deň. Každý deň som bol s našimi vierozvestcami. S ich myšlienkami, so stretnutiami na ceste so Slovanmi v Srbsku, Chorvátsku až po územie dnešného Slovenska a Čiech. Každý deň som sa oboznamoval s miestami, kadiaľ prechádzali, kde sa zastavili, aby som pravdivo kládol aj postavy, aj farby na plátno. Pri tvorbe obrazu Dvesto rokov príchodu Slovákov na Dolnú zem som volil spádový koncept. Vľavo hore vidieť Bratislavu, potom sa následne rozbehnem cez Dunaj, pokračujem príbehmi z púte a končím až v Kovačici. Tá je v pravom dolnom rohu. V centre obrazu je kováč. Ten dal našej obci jej meno. Dejom obrazu 1 150 rokov príchodu Cyrila a Metoda sú samotní vierozvestcovia so svojou púťou. Obraz má mohutný dejový základ. Vložil som do obrazu, ktorý je môj dar Slovensku, entuziazmus a odkaz našich byzantských učiteľov. Nadšenie prameniace zo sily vo vieru. Takej vnútornej sily a jednoty, ako vložili Kovačičania do stavby svojho cirkevného stánku alebo našej galérie. Verím, že nadšenie a viera sa stali aj pohnútkou, prečo ma minister zahraničných vecí Slovenskej republiky M. Lajčák ocenil a vyznamenal.
- Čo by si odkázal tým, ktorí nie sú až takí zbehlí vo svete výtvarného umenia, aby insitu nepokladali za jednoduché až primitívne umenie? Sám si najlepšou ukážkou pravého insitného umelca. Z čoho konkrétne čerpáš inšpirácie? Ako by si im otvoril oči?
To je veľmi ťažko povedať. Každé umenie má svojich fanúšikov. Vždy sú i hlasy proti. Niekto naše umenie možno naozaj považuje za menejcenné, ale my máme veci, ktoré sa veľmi draho predávajú. Ľudí vraciame do detstva, do ich nežnej minulosti. Naše obrazy sú len pomôckou pri tej ceste do detstva, ale veľmi názorné. Aj keď dnes verejnosť miluje viac abstraktné umenie a všakovaké moderné výtvarné smery, naše diela sú lákavé pre oči a hladia dušu. Vidíte naozajstnú lúku, pšenicu, tekvice, počujete brechať psíka, cítite čerstvosť chleba. Čerpám zo všetkého okolo seba hneď, ako vyjdem na dvor. Každý jeden pohľad na okolitý svet, každá smietka sa môže pretvoriť do obrazu. Robíme aj spoločné diela s ďalšími výtvarníkmi. Vieme sa viacerí zladiť tak, aby vznikol požadovaný výsledok. Dôkazom je obraz na Slovenskom veľvyslanectve v Belehrade. Je to veľmi pekný obraz. Mohol by aj putovať.
- V niektorých našich médiách sa objavili správy o zatlačovaní slovenskej menšiny v Srbsku. Sú opodstatnené?
My Kovačičania a vôbec Slováci vo Vojvodine sa cítime v Srbsku bezpečne. Ty sám si s nami prežil najťažšie obdobie bombardovania silami NATO. Bol si s nami najdlhšie zo všetkých Slovákov, takmer deväť rokov. Videl si nejaké potlačovanie v tých časoch? Nie. Nikdy neboli žiadne problémy v spolunažívaní domáceho etnika a nás. Dokonca by som povedal, že sme výkladnou skriňou Srbska. Pokiaľ sa vyskytne nejaký problém, je to vždy len a len politikárčenie. Alebo si niekto prihrieva svoju polievočku a zbiera politické body. Všetky správy o nejakých násilnostiach sú výmyslami a nemajú racionálny základ ani oporu medzi oficiálnymi vládnymi kruhmi.
Zhováral sa Tibor B. HAČKO – Foto: archív SNN