Nesmierne prínosy k slovenskému národnému životu. Roman Kaliský, rodák zo Slovenskej Ľupče (23. septembra 1922 – 8. novembra 2015), sa zaslúžil o štát, o Slovenskú republiku, zaslúžil sa o národ, slovenský národ, zaslúžil sa o Maticu slovenskú, a to slovom, ktoré bolo činom. Patrí medzi najvýraznejšie postavy slovenskej publicistiky druhej polovice XX. storočia, je najvýraznejším slovenským disidentom rôznych režimov a výrazným občianskym aktivistom.
Ako matičiar sa zaslúžil o zvolanie najmasovejších matičných zhromaždení v Bratislave v roku 1992 – zhromaždení, ktoré zásadne zmenili smerovanie politiky na Slovensku. Prvý formuloval verejne pred matičnými masami výzvu k Česku: Rozíďme sa v pokoji, dosť bolo, dajme zbohom federácii! Odznelo to na matičnom zhromaždení v marci 1992. A malo rozhodujúce pokračovanie v prijatí Deklarácie o zvrchovanosti na pôde Slovenskej národnej rady v júli. V tom politickom akte, čo viedol k rezignácii federálneho prezidenta V. Havla. A k usporiadaniu Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch, inteligencie národnej, v prevažnej väčšine matičnej, a prijatiu otvorenej podpisovej výzvy. Tam Roman Kaliský, podobne ako kedysi Andrej Hlinka, hovoril o nevyhnutnosti rozchodu s vierolomným, tentoraz českým partnerom.
■ KĽÚČOVÉ ROKY
Trvalo to až do roku 2008, keď si prebral vrcholnú matičnú Cenu Štefana Moysesa udelenú „za prínosy k slovenskému národnému životu“. Vtedy v laudáciu odznelo: „Tohtoročná Moysesova cena, udeľovaná práve v roku deväťdesiateho výročia oživotvorenia Matice slovenskej, má osobitný lesk, lebo predstavuje i návrat muža, ktorý bol v svojom živote neraz odídený, ale sa vždy vracal. Vracal sa ani nie tak na výslnie a do žiary funkcií, ale do práce a tvorby, najmä ako reportér a publicista najvyššieho rangu a ako národný pracovník, ba harcovník, ako sa kedysi hovorilo ‚rytier bez bázne a hany‘ – taký je Roman Kaliský. Jeho ocenenie je späté mnohými nitkami s dôležitým štvorročím z najnovších slovenských dejín, s rokmi 1989 – 1993, so štvorročnou etapou, ktorá stojí za to, aby bola pripomínaná, aby sme si ju pamätali a aby sme nasledovali činy a úsilia z oných štyroch dôležitých, ba kľúčových slovenských rokov.“
■ SLOVO NA ČASE
Ťažko to povedať presnejšie – kľúčové štyri slovenské roky, neodmysliteľné od Romana Kaliského, ktorý vždy ako prvý vedel povedať rozhodujúce slovo. Kaliský sa nebál dôsledku svojich slov, lebo k nim dospel chápaním zmyslu slovenských dejín. Hovoril, že je jedným z generácie, ktorá za rok svojho zrodu považuje rok protifašistického povstania, rok 1944. Vždy hovoril o protifašistickom povstaní, o boji proti nemeckej okupačnej moci, to bolo preňho povstanie. A je úplne prirodzené, že on ako brilantný laik a prvý analytik pápežských encyklík, stál za prelomovou udalosťou. Keď sa až po roku 1990 po prvý raz, a to vo federálnom televíznom prenose zo Šaštína, celá federácia naplno dozvedela, že od roku 1977 jestvuje slovenská cirkevná provincia, že odvtedy už nepatríme pod Ostrihom, hranice Slovenskej republiky rešpektuje aj Vatikán, sú zhodné s cirkevnými hranicami.
■ VÝNIMOČNÝ ÚDEL
Matičné ocenenie v roku 2008 dostal po dlhých rokoch, od roku 1994 bol na penzii, na slovenskej penzii. Lebo až vtedy, takmer po poldruha desaťročí (!), sa usadil prach jeho Jóbových zvestí o krachu matičných fondov, peňazí, o „absolútnom krachu zakladateľov a organizátorov Matičného investičného fondu“. Začiatok v úplne inej podobe, ale takmer s tými istými osobami dodnes nedokončeného príbehu. Tieto noviny to musia pripomínať! O očistu Matice sa usiloval v onom roku 1994 Roman Kaliský na ich stránkach, ale neuspel. Kritické úsilie o očiste Matice musel preniesť na stránky Literárneho týždenníka či denníka Pravda. Roman Kaliský rezignoval na vysoké matičné posty a ocitol sa na penzii práve v onom roku 1994. Roman Kaliský – výnimočný slovenský osud.
Dušan D. KERNÝ - Foto: archív (jč)
Tri úseky plodnej púte veľkého novinára Romana KALISKÉHO. Za deväť búrlivých desaťročí bolo úsekov, aj dramatických, veľa: poslucháč chémie SVŠT ide do povstania, novinár, ktorý bráni zvyšky demokracie v pofebruárovej tlači, kniha Obžalovaný, vstaňte! dvihla latku našej žurnalistiky, jeho publicistika v Kultúrnom živote, čo na poldruha desaťročia poznačila úroveň legendárneho periodika šesťdesiatych rokov, vypovedanec vo svojej vlasti do novembra 1989, chvíľu riaditeľ Slovenskej televízie – abdikuje zhnusený politickými tlakmi, rozvážny tribún slovenskej štátnosti, obnoviteľ Slovenských národných novín, aj prvý kritik hospodárenia v Matici slovenskej, zástupca šéfredaktora Republiky, sklamaný politikou odchádza, autor knihy Na poslednom úseku – na poslednom úseku života a tvorby...
Netrúfam si obsiahnuť Romanov život, na to je málo času od neočakávaného odchodu, a Štúrove noviny, ktoré jeho zásluhou zasa vychádzajú, malý priestor. Skúsim spomenúť aspoň tri úseky z množstva, ktoré mu život nahral, alebo si – človek nepokojný ‒ projektoval sám. Nebude to uhladená spomienka. Píšem ju niekoľko hodín po smutnej správe. Nesústredene. Pred očami mám častejšie jeho úsmev ako písmenká na klávesnici. Strávili sme veľa hodín, dní i rokov v jednej pracovni, stôl oproti stolu, a v nejednom kúte, slovo proti slovu, najmä však v zhode, aká medzi mužmi málokedy býva.
■ PRVOLEZCI
Chodieval do kaviarne Krym, pár krokov od redakcie Kultúrneho života – a keďže to bolo len krížom cez Šafárikovo námestie, kde bola redakcia Smeny, chodili sme tam aj my mladíci z tých novín. Zďaleka sme poznali vysokú rovnú postavu s mierne naklonenou hlavou, akoby plnou ťarchami spoločnosti – a keď si k nám prisadol na kus reči, bolo to pre nás najväčšou cťou. Nemohol som tušiť, že o pár desaťročí budem môcť zblízka obdivovať jeho rozhľadenosť a kaligrafický rukopis, ktorým opravoval články do tlače alebo dopisoval slovko-dve, na ktoré autor v náhlivosti zabudol. Pokorný sluha slova. Štedrý majiteľ myšlienok.
Vtedy, pred takmer šesťdesiatimi rokmi, keď sme sa pokúšali vniknúť do komnát reportáže, a azda aj literatúry, prialo nám šťastie. Dvaja muži nám nasadili latku. A kto z nás chcel, mohol počuť aj ich nevypovedaný odkaz: Latka sa nepodlieza! Ladislav Mňačko a Roman Kaliský. Prvý z nich prešplhal na vtedy o čosi menej nebezpečnú strminu literatúry, ale tam sa nezaprel: bol prvolezcom na nejednom riskantnom výšvihu. Roman zostal verný novinám a literatúre faktu. Nikto mu však už nevezme, že bol prvolezcom. A že tie dve knihy – Mňačkova Kde sa končia prašné cesty a Kaliského Obžalovaný, vstaňte! ‒ určili mieru pre slovenskú beletristickú publicistiku, a vlastne aj pre literatúru faktu. Možno si niekto povie, čas letí, čas priniesol veľa iných mien, diel, úspechov. Istotne. Ale prvolezci zostávajú prvolezcami.
■ PROMÓCIE
Okupácia a nečas, ktorý po nej prišiel, znamenal zákaz Kultúrneho života a znemožnenie jeho tvorcov. Roman si nevedel nájsť prácu. Zostalo len miesto robotníka v chemických závodoch. Vyrábali tam metathion a také podobné postrekové svinstvá. Dostal z toho prudký zápal spojiviek – lekár mu prácu zakázal. Inú preňho nemali, musel odísť. Pomohli architekti, ako nejednému z nás: riaditeľ Zdravoprojektu Ing. arch. Uhliarik ho vzal za dokumentaristu. Doma rodina, tri dievky, plat maličký, po roku-dvoch hľadal chlap lepšie platenú prácu. Raz išiel po Radlinského ulici a tam kamarát, vyhodený zo Smeny, Oto Fülöp tesnil okná. Slovo dalo slovo. Oto vravel, že im celkom dobre sype. Nech ide k nim. Prehovoril ho. O tesnenie okien bol nečakaný záujem. Ceny tepla stúpali a staré okenice tesnili čoraz menej, na panelákoch už vôbec nie. Tesnili sa okná kasární, internátov, úradov, hotelov, celé sídliská... Kým režim nezatrhol podobné pridružené výroby: roľnícke družstvá sa majú starať o to, aby národ mal čo jesť, a nie naháňať kšefty všelijakými výrobami! – hlásala strana. A naši novinári zas prišli o chlebík.
Vynaliezavý Oto zavelil: ideme k murárom. Aj tým sype! Roman váhal, ale... rodina, tri dievky... Nastúpili do Pamiatkostavu. Sypalo. Viac však na fuškách ako v robote. Na fušky ich však starí majstri nebrali. Boli z vidieka, väčšina z južných dedín, tam v sobotu a nedeľu stavali celé uličky rodinných domov, na pomocné práce si brali ľudí z okolia, načo by vláčili z Bratislavy akýchsi dvoch vyhodených novinárov! Ak sa teda chceli tí dvaja v remesle uchytiť, museli sa vyučiť.
Pamiatkostav nemal učilište, tak im vybavil učenie v Pozemných stavbách v Žiline. Nemali tam prísne reguly. Kto mal tri roky praxe v stavebníctve – a naši chlapci to aj s tesnením okien akurát dosiahli – mohol si učňovku spraviť za pol roka. Dva razy do mesiaca chodili do Žiliny na teoretické predmety, len nemurovali. Opravovali letný kaštieľ Márie Terézie v Holíči, samá plentáž, oprava hradieb nad priekopou – len nemurovali. Vedeli, čo je behúň, pätnásťcentimetrová rovná stena, čo je väzák, aj polkrížová väzba, pilier tridsať na tridsať, ako sa viaže stĺp štyridsaťpäť na šesťdesiat – len nemurovali. Až ktosi z nich prišiel na myšlienku: narezali z dosák drobné kúsky, presné zmenšeniny tehál – a všetky spôsoby cvičili po večeroch na stole, v teple, bez námahy.
Urobili skúšky. Potom si prišli prevziať vysvedčenia ‒ v oblekoch, ako sa patrilo. V kultúrnom dome Stavbár v Žiline to vyzeralo ako na promócii, plno ľudí, kytice, fotografi... Keď naši chlapci vchádzali do budovy, usporiadatelia ich ťahali do miestnosti, kde popíjali rodičia... Kto mohol tušiť, že tí dvaja práve končia učňovku a o chvíľu ich budú „promovať“? Oto mal štyridsaťpäť rokov, Roman o desať viac.
■ BOD ZLOMU
V rozhodujúcich chvíľach budúcnosti národa, po novembri 1989, usilovali o slovenskú štátnosť len Matica slovenská, Slovenská národná strana a niekoľko výrazných slovenských osobností. HZDS bolo vtedy za konfederáciu. Dokonca už aj česká vláda takto uvažovala, jej premiér hovoril o dvojdomku s jednou strechou.
Iniciátori slovenskej samostatnosti zvolali v decembri 1991 stretnutie v symbolickom „strede Európy“ nad historickou Kremnicou. Profesor Matúš Kučera, jeden z účastníkov a rečníkov tohto historického stretnutia, mi ho nedávno pripomenul. Spomenul veľa skvelých vystúpení, ale nezabudnuteľným preňho zostal Roman Kaliský. On rozhodol o tóne stretnutia. On sa zapísal do pamäti. Keď mi to opisoval, mal som Romana pred očami. Nikdy neplieskal heslami, nikdy nepoužíval silné slová, nebol táborový rečník. Jeho prejav, ako si ho prof. Kučera pamätá – a bude si ho pamätať navždy, bol pokojný, ale rozhodný. Mal argumenty, presvedčivosť a silu. Zážitok. Ak stretnutie potom určilo nasledujúci vývoj, bolo historickým okamihom.
●●
Romanov blízky priateľ Imrich Kružliak musí byť v tejto chvíli nielen smutný, ale aj nahnevaný. Akoby som počul toho stojedenročného Detvana: Roman, veď to sa nerobí, takto sa predbiehať! Mal si len pekne čakať v rade!...
Čítajte aj krátky rozhovor o R. Kaliskom s jeho spolupracovníkom a priateľom Jánom SMOLCOM.