Rovnosť šancí je nevyhnutný princíp štátnej školy

thumbnail

Riaditeľka Etela HESSOVÁ o unikátnej škole Milana Hodžu, ktorú úspešne vedie. V Bratislave sa nachádza ojedinelá slovenská základná škola, unikátna v celoslovenskom meradle. Je pomenovaná po jednej z najvýraznejších postáv našej politiky Milanovi Hodžovi, ktorého meno sa desaťročia nesmelo vyslovovať. Pri osemdesiatom výročí školy sme požiadali o rozhovor jej dlhoročnú úspešnú riaditeľku Etelu HESSOVÚ, aby sme aspoň trochu priblížili túto výnimočnú vzdelávaciu inštitúciu.

  • Základná škola, ktorú vediete, má osemdesiat rokov, čo je vek niekoľkých generácií a čas, ktorý slovenskú históriu poznačil mnohými zlomovými udalosťami. Určite sa premietli aj do školských dejín. Aké medzníky má vo svojej kronike?

Vyučovanie v nej sa začalo po slávnostnom otvorení 30. mája 1937. Vznikla ako Štátna ľudová škola Dr. Milana Hodžu. Hodža ju zakladal,  takže od prvopočiatku sme spojení s menom tohto významného slovenského politika a, čo chcem zdôrazniť – štátnika. Sám Hodža, ktorý bol vtedy predsedom česko-slovenskej vlády (a predtým istý čas aj čs. minister školstva a čs. minister zahraničných vecí), školu otváral. Je to pre nás dôležité aj ako súčasť dnešného prístupu k vyučovaniu, k vytváraniu sebavedomia našich žiakov aj učiteľov, lebo Milan Hodža je spojený s vrcholnou politikou a so zápasom Slovákov za rovnoprávnosť. Už v časoch pred prvou svetovou vojnou, ešte za monarchie, sa podieľal na vypracovaní projektu s cieľom federalizovať monarchiu a vytvoriť jednu osobitnú časť vtedajšieho Horného Uhorska – Slovensko – ako hrádzu proti maďarizácii, ktorý sa vrátane máp zachoval dodnes.  Ale nejde len o dávne dejiny. Milan Hodža, rodák zo Sučian,  je autorom projektu federalizácie strednej Európy. Ale takej federalizácie, aby si jednotlivé národy plne zachovali svoju identitu, aby  z nej nič nestratili, ba naopak, aby každý národ ňou obohatil spoločnú Európu, priniesol si ju do Európy tak, ako nevesta prináša svoju výbavu...

  • To aj dnes v roku 2017 nie sú len dejiny, ale živá súčasnosť...

Isteže, veď ak uvážime, že Hodža zomrel v júni 1944 a dva roky predtým uverejnil v Londýne knihu Federácia v strednej Európe ( Federation in Central Europe), vidíme predvídavosť autora,  vskutku historický rozmer jeho vizionárstva. A to boli roky prudkého konfliktu s Eduardom Benešom. A ak uvážime, že jeho dielo sa v slovenčine zjavilo až v roku 1997,  je zrejmé, že je o čom hovoriť. Je to téma pre školu,  jej žiakov a učiteľský zbor stále aktuálna. Boli sme napríklad  svedkami slávnostného prevozu pozostatkov Hodžu  z USA na Národný cintorín v Martine už v ére vznikajúcej slovenskej štátnosti v roku 2002. To všetko sa nás nemôže nedotýkať.  Okrem toho je to spojené s priamymi kontaktmi s potomkami, s rodinou Milana Hodžu.

  • Z názvu vašej školy sa takto vlastne dajú čítať dejiny; pripomeňme to čitateľom, veď z toho výrečne vidno, čím prechádzali dnešní seniori, ale aj to, čím všetkým muselo prejsť školstvo na Slovensku.

Škola za osem desaťročí mala viac názvov. Premenovali ju na Vzornú školu ľudovú a meštiansku. Po roku 1948 na III. národnú a strednú školu, potom na Národnú školu Petra Jilemnického a oddelili strednú školu pod názvom III. stredná škola P. Jilemnického. Od roku 1953 bola  III. jedenásťročná stredná škola; v roku 1961 sa rozdelila na Základnú deväťročnú školu a na Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu, potom sa to zasa zmenilo, až napokon zlúčili ZDŠ na Podjavorinskej a ZDŠ Petra Jilemnického, aby od roku 1980 škola pôsobila pod názvom ZŠ Petra Jilemnického. V roku 1991 sa stala ZŠ Palisády. Až po šesťdesiatich piatich rokoch od prvého pomenovania škole slávnostne prinavrátili pôvodný názov a v súčasnosti sme Základnou školou s materskou školou Milana Hodžu.

  • Ten návrat k pôvodnému pomenovaniu má pre vás stále hlboký symbolický význam. Napokon, od roku 1991 ste doteraz riaditeľkou...

Samozrejme. Hodža, rodák zo sučianskej evanjelickej fary, videl budúcnosť národa vo výchove vzdelanej a konkurencieschopnej mládeže, kládol dôraz na rovnaké mravné zákony pre každého, bol nielen hlásateľom spolupráce medzi národmi, ale súčasne požadoval zachovanie národnej identity a kultúrneho bohatstva,  a to nielen v našej škole. V  každej vzdelávacej inštitúcii by sa mali žiaci učiť spolupracovať a udržať si svoju vlastnú tvár – čo možno dnes chcieť viac?

  • Tento princíp je aj jedným z desatora absolventov vašej školy...
Etela Hessová.

Áno, usilujeme sa o zdravo sebavedomé vystupovanie, ale spojené s čestnosťou, so sebakritickosťou,  so slušnosťou... Jedno z nášho školského desatora hovorí nielen o primeranom ovládaní dvoch cudzích jazykov, ale aj dobrom ovládaní štátneho jazyka slovom a písmom...

  • Desatoro školy vedie vlastne aj k tomu, že žiak hravo zvládne praktické používanie počítača, internetu, komunikácie a prezentácie...

Napohľad je to samozrejmosť doby, ale keď sme v roku 2003 otvorili prvú počítačovú triedu, vyzerala celkom inak ako dnes; celý svet IT bol úplne iný, a tu musíme zdôrazniť pomoc rodičov, združenia rodičov. Vracia sa nám aj to, čo sme vložili do žiakov. Povedzme učiteľ chémie pán Homola bol žiakom, teraz je v učiteľskom zbore a oceňuje, ako sa zmenili pomery, že dnes v škole vládne otvorená komunikácia, partnerstvo a priateľstvo, dobrá atmosféra vo vzťahu učiteľ – žiak. Do školy sa ako učitelia vrátili aj bývalé žiačky školy pani Krajčová, Kúdelová, Töröková,  Krištofičová. Peter Harum, tvorca nášho IT systému,  poukazuje trebárs na to, že dnes máme nielen štyri IT triedy, ale aj multimediálne učebne, všetky učebne v obidvoch budovách sú pripojené na vysokorýchlostný internet, sú vybavené dataprojektormi, plátnami, zariadením Apple TV, každý učiteľ má kedykoľvek na ne prístup zo svojho prenosného Mac Booku.

  • Treba asi tiež povedať, že normatívne financovanie nepočíta s prevádzkovaním dvoch samostatných budov a škola, okrem iného, zápasí aj s tým, že už druhý rok nemôže využívať krásny školský dvor vinou stavu oporného múra zo Zámockej ulice, čo je iste len jeden z mnohých riaditeľských problémov... Ale SNN sa chcú osobitne pýtať na unikátnu súťaž Hodžov novinový článok, ktorú organizujete.

V tomto roku je to už desiaty ročník. Súťaž organizujeme v spolupráci s Národným osvetovým centrom a s Ústavom politických vied Slovenskej akadémie vied. Pri zrode súťaže sme boli štyria – Miroslav Pekník, riaditeľ Ústavu politických vied SAV, Ján Tazberík, generálny riaditeľ riaditeľ NOC, neodmysliteľne energický novinár a spisovateľ Drahoslav Machala a ja. Menovaní páni navštívili našu školu pri príležitosti sto tridsiateho výročia narodenia Milana Hodžu spolu s bývalým ministrom školstva a poslancom NR SR Dušanom Čaplovičom a pripravili  besedu o Milanovi Hodžovi. Od začiatku sme v úzkom spojení s rodinou Milana Hodžu a aj  tohtoročné vyhodnotenie súťaže pozdravil zo Seattlu vnuk M. Hodžu profesor Ján Pálka. Keďže Hodža bol aj v žurnalistike osobnosťou prinajmenšom európskeho formátu –  jeden príklad za všetky: vo svojom Slovenskom týždenníku  už  pri vypuknutí prvej svetovej vojny predvídal možnosť zániku habsburskej monarchie  súťaž sme na jeho počesť nazvali Hodžov novinový článok.

  • Počas doterajších ročníkov súťaže vždy išlo o defilé veľkých osobností nášho národa a citáty z ich diel alebo o deje z ich života, ktorými sa žiaci inšpirovali pri písaní prác. Aký je stručný náčrt  týchto podnetov?

V prvom ročníku to bola téma Ako sa z človeka stáva vlastenec, ktorá vychádzala z citátu Milana Hodžu. Téma Ako sa v človeku rodí sloboda sa v inom ročníku zasa inšpirovala odkazom básnika Milana Rúfusa. V tohtoročnej súťaži to bola téma Ako zostať sám sebou a zachovať korene, ktorá sa opierala o slová choreografa a zakladateľa Lúčnice Štefana Nosáľa. Najlepšie spracované články poskytujeme verejnosti, môžu ich využiť aj SNN, aby priblížili čitateľom, ako zrelo o témach uvažuje mladá generácia. Každý rok porota vyberá okolo tridsať prác na ocenenie, ktoré NOC vydáva v zborníkoch. Tento rok prišlo do súťaže stodvadsaťsedem prác. V zlatom, striebornom a bronzovom pásme sme ocenili tri desiatky prác, päť autorov dostalo čestné uznanie. Sme radi, že súťaž nadobudla medzinárodný rozmer a porota mohla oceniť popri prácach žiakov a študentov z celého Slovenska aj práce zo srbského Báčskeho Petrovca a z Kovačice či z  rumunského Nadlaku.

          Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: školský archív



Pridaj komentár