Pôvodný svet najstarších národov prežil len vďaka mýtom, legendám a obradovej mágii. V našej modernej spoločnosti považujeme rozprávky a mýty za niečo falošné a zavádzajúce, za výplod fantázie, ale pôvodný svet najstarších národov prežil len vďaka týmto rozprávkam, mýtom a mágiám. Mýty a rozprávky opisujú usporiadanosť sveta, mágia riadi kolobeh každodenného života. To, že sme dnes stratili toto historické vedomie, je podmienené naším roztriešteným životom, ktorý sa už neodohráva v harmónii so zákonmi prírody. Vidím pravekých lovcov sedieť pred jaskyňou nepohnute v kruhu. Tváre im osvetľuje oheň, ktorý na skalnú stenu za nimi kreslí tajomné magické obrazy. Uprostred hlúčka na najväčšom kameni sedí staršina a rozpráva súkmeňovcom príbeh, ktorý sa nestal, pretože len tie príbehy, ktoré sa nestali, sa môžu stať mýtmi...
■ DUŠA ROZPRÁVKY
Rozprávky sú relikty prastarého sveta a čias, keď ešte bohovia chodili po zemi a mali podobu ľudí. Sú návratom k úplnému začiatku ľudstva, keď tráva, stromy a zvieratá mali dušu ako človek. Človek sa ocitol vo svete, ktorému nerozumel, a preto sa ho pokúšal vyložiť. Nepotreboval vedieť pravdu, ale túžil ju zakúsiť a zažiť, lebo podľa neho svet vzniká až vtedy, keď ho človek objavuje, keď sa človek zlepšuje skrze lásku a zhoršuje skrze nenávisť, pretože čo dávame – nestrácame, ale naopak: na čom ľpieme, sa stráca. Taká je elementárna filozofia a úžasný humanizmus rozprávky.
Každá rozprávka je vlastne archetyp. Archetypy sú prvopočiatočné, prastaré, obecné obrazy uložené hlboko na dne našej duše. Tieto archetypy sa vyskytujú v rozprávkach a mýtoch v dejinách všetkých národov. Ktoré archetypy sú v našich ľudových rozprávkach najčastejšie?
■ RAJSKÉ JABLKO
Biblický mýtus o vyhnaní z raja pozná každý z nás. Hovorí o tom, že prvý akt, ktorý človek vykonal, bol hriešny. Ale tento prvý akt voľby bol zároveň prvým prejavom jeho slobody. Naši prarodičia mali zakázané jesť zo stromu poznania dobra a zla. Oni však toto tabu porušili a zároveň touto neposlušnosťou narušili stav existujúcej harmónie medzi človekom a prírodou. To, že človek ochutnal jablko zo stromu poznania, že konal proti Božiemu príkazu, znamenalo oslobodiť sa od priamej autority. V očiach samotného Boha sa naši prarodičia dopustili hriechu, ktorý cirkev nazvala „dedičný hriech“. Ale pre našich prarodičov to bol aj prvý akt slobody.
■ PARIDOVO JABLKO
Problém s jablkom mal aj trójsky princ Paris, syn kráľa Priama a kráľovnej Hekaby. Bohyne Héra, Palas Aténa a Afrodita sa hádali, ktorá je najkrajšia. Najkrajšia mala dostať zlaté jablko, ktoré medzi ne hodila bohyňa sváru Eridom na svadbe kráľa Pelea. Bohyne Paridovi dovolili, aby uzrel celú ich krásu, pričom ho lákali rôznymi sľubmi, keď im vloží zlaté jablko do rúk. Héra mu sľúbila, že bude kráľom Ázie. Aténa, že bude nesmrteľným hrdinom, ale len Afrodita vytušila, že Paris miluje krásne ženy, a preto mu sľúbila najkrajšiu ženu sveta...A to zabralo.
Tento mýtus priam evokuje našu rozprávku o Snehulienke, v ktorej sa egocentrická kráľovná až príliš často pýta svojho zrkadla, ktorá žena je najkrajšia na svete?
■ ZLATO HESPERIDIEK
Hesperidky boli dcéry bohyne Noci, ktoré mali na ďalekom západe, blízko Atlantovho sídla strom so zlatými jablkami, ktoré dostala Héra od bohyne Gaie ako svadobný dar. Tie strážil trojhlavý drak Ladón. Kráľ Eurystheus uložil Heraklovi ako jedenástu úlohu, aby mu priniesol tri zlaté jablká z tejto záhrady. Heraklovi sa to podarilo. Hesperidky, ktoré zlaté jablká strážili, sa volali Hesperethúsa, Aiglé, Erychtheia a Arthehúsa...
Granátové jablká sú zas nerozlučne spojené s asýrskou kráľovnou Semiramis. V Babylone dala postaviť visuté záhrady (na stupňovitých terasách), ktoré sa stali divom sveta. Rozvoniavali v nich pomaranče, citróny, figy..., ale najviac bolo granátových jabĺk. Aspoň tak sa o nich zmieňuje Filón z Byzantia, grécky mechanik, vo svojej knihe Peri tón heptatheámatón (O siedmich divoch sveta).
■ JABLKÁ U SLOVANOV
Na svadbe našich predkov nevesta aj ženích dostávali dary. Najvýznamnejším darom bolo vzájomné si podarovanie jabĺk. Tento obrad obsahoval v sebe akt plodnosti a predstavu afrodiziaka. Svadobné jablká boli ozdobené tak, že sa do nich zastrčili malé sviečky alebo peniaze. Niekedy si ich nevesta dala za záňadrie. V Dalmácii a v Slavónii bolo darovanie jablka také dôležité, že po nich dostali pomenovanie celé zásnuby ‒ jabuka. Prijatie jablka bolo znakom obojstrannej dohody a znakom lásky. Darované ozdobené jablko bolo ešte v minulom storočí na Slovensku symbolom ľúbostného vzťahu ‒ Červenô jabĺčko v oblôčku mám, koho ja milujem, tomu ho dám... V Perzii a v starom Grécku musel zjesť ženích pred pohlavným aktom jablko. Hádzanie jabĺk na svadbe bolo u starých Slovanov symbolom lásky a trvanlivosti. Nevesta rozkrojila jablko a podala polovicu ženíchovi predtým, ako si ľahli do postele. Pred pohlavným aktom každý zjedol svoj diel.
Nezabudnime na portrétovaných kráľov. Každý z nich má odznaky svojej moci: kráľovské insígnie – regálie – korunu, žezlo a v pravej ruke zlaté jablko.
■ SYMOBOL KOLESA
Zvykneme hovorievať: Krúti sa koleso času. Tým vlastne vyjadrujeme prastarú predstavu o čase, ktorý naši predkovia chápali ako kruh, teda koleso. Slnečné koleso je starý mytologický motív, možno najstaršia náboženská predstava vôbec. Jej stopy možno hľadať už v paleolite. Naši pradávni predkovia delili koleso na štyri alebo osem dielov. Tento obraz takto deleného kruhu je symbolom, ktorý nachádzame veľmi často vo všetkých etapách histórie ľudstva. Je pravdepodobné, že práve toto slnečné koleso bolo inšpiráciou pre neznámeho „vynálezcu“, ktorý v bronzovej dobe vytvoril skutočné reálne koleso. A práve toto skutočné reálne koleso prudko zmenilo ľudské dejiny.
■ VITALITA VODY
„Duch boží sa vznášal nad vodami... Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami... I urobil oblohu a oddelil vody, ktoré boli oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou.“ (Genezis,1,1-11,26). V Mithrovom kulte, z ktorého pochádzajú mnohé prvky ranej kresťanskej cirkvi, hrá voda dôležitú úlohu. Zarathustra, zakladateľ perzského náboženstva, venoval Mithrovi jaskyňu s viacerými prameňmi. Vo Francúzsku v Provence je prekrásne mithraneum, ktoré má veľkú piscinu (krstiteľnicu) s krištáľovo čistou vodou. Voda v hlbinách symbolizuje nevedomie. V hlbinách je spravidla poklad strážený hadom alebo drakom. Čistota a čírosť vody dostáva zmysel pri očistných rituáloch. Kristus bol pokrstený vodou z Jordánu, naši rozprávkoví hrdinovia sú kropení „živou vodou“ , na Veľkú noc sú dievčatá polievané vodou...
Prastaré venuše alebo veľké matky, ktoré uctievali v pôvodných agrárnych spoločenstvách, boli vždy spojené s vodou. Je to magické spojenie ženského princípu a vody. Veľká matka vládne životodarnou silou vody. Predstava o prvotnosti vody, z ktorej vzniká alebo je stvorená zem, má univerzálny charakter a nachádzame ju vo všetkých mytológiách a v rozprávkach všetkých národov. Predstava o vodnom chaose tvorí základ mýtu o potope sveta. Voda je duch dolín, lebo vždy tečie dole.
■ VZNIK ŽIVOTA
Vznik kozmu sa v mýtoch veľmi často zobrazuje ako zrodenie sa z vajca. Vznik z vajca sa veľmi často spájal s motívom potápača – vodného vtáka. V egyptských mýtoch sa vajce pokladalo za symbol života. Prahus vzniesla do bahna vajce, z vajca sa vyliahlo slnko a jeho objavením začal jestvovať usporiadaný svet.
V egyptských mýtoch vychádzajú z vajca prví ľudia – prvopredkovia. Z vajca potom vytvárajú bohovia rôzne časti vesmíru. Zo spodnej časti zem, z vrchnej nebo. Veľmi pôsobivý poetický obraz stvorenia sveta z vajca nám podávajú karelofínske epické runy, ktoré sú súčasťou Kalevaly.
Vajce za symbol života považovali aj naši predkovia – starí Slováci. Ešte aj dnes na Slovensku dávame polievačom na Veľkú noc maľované vajce. Ornamentika na našich krasliciach je najkrajšia na svete. Staroindický mýtus o stvorení sveta nás poučuje, že „vznešená bytosť stvorila vodu a vložila do nej svoje semeno. Semeno narástlo do jagavého zlatého vajca ako slnko“.
Miroslav PIUS ‒ Ilustrácie: archív