Hodnotenie umeleckých diel sa v ostatnom čase zneužíva na propagandu. Keď sa do povinného čítania dostala kniha Petra Pišťanka a Dušana Taragela Sekerou a nožom, vyvolalo to ex post rozruch, keď sa časť učiteľov, a to nielen z cirkevných škôl, postavila proti zaradeniu tejto knihy do okruhu literatúry, ktorá by mala našim stredoškolákom sprítomňovať naše a svetové literárne dedičstvo. Keď župan Banskobystrického samosprávneho kraja prerušil predstavenie divadelnej hry breznianskych ochotníkov, tiež sa strhla mediálna búrka. Zdá sa, že umenie je čoraz vďačnejším prostriedkom na politikárčenie a s tým spojené intrigy. Po novembri 1989 všetci vtedy tvoriví ľudia verili, že časy, keď po nevhodnej poviedke, básni, pesničke či výtvarnom diele nasledovali viac či menej sofistikované postihy, sú preč. Očakávali však nielen slobodu tvorby, ale aj slobodu názoru. No a samozrejme spoločenský konsenzus, ktorý by to všetko držal v zmysluplnom celku.
■ POVINNÉ ČITANIE
Spomínaná kniha P. Pišťanka a D. Tarageľa nikdy nemala lepšiu reklamu ako v uplynulých týždňoch, keď ju „ktosi“ zaradil do povinného čítania pre stredoškolákov a vzápätí sa objavila petícia na jej vyradenie z tohto zoznamu. Musím na tomto mieste povedať, že v druhej polovici deväťdesiatych rokov som spolupracoval s vydavateľstvom Ars Litera, ktoré si danú knihu u autorov objednalo, no pre intrigy istého mocného podnikateľa, dnes spájaného najmä s Národným futbalovým štadiónom, zaniklo skôr, ako ju stihlo vydať. Tvorcovia aj vydavateľ vtedy vnímali rukopis ako zbierku provokatívnych, satirických a občas blasfemických poviedok, ktorých tvorcovia si uťahovali zo šablónovitých diel takzvaného socialistického realizmu. Podať ich mladému čitateľovi bez dobového kontextu je (pritiahnuté za vlasy) asi to isté, ako mu ponúknuť Sionské protokoly bez vysvetľujúcich poznámok na čiu objednávku a ako vznikli. Potom k cynizmu komerčnými médiami programovo vedená generácia skutočne vezme za svoj názor, že sex je len taká kratochvíľa a dospelí, ktorí ju občas vykonávajú, sú trápni.
■ NÁHUBOK KOREKTNOSTI
Ďalším mediálne mimoriadne živeným prípadom bola kauza, keď župan Banskobystrického samosprávneho kraja Marián Kotleba, teraz už aj poslanec nášho zákonodarného zhromaždenia, zastavil predstavenie hry Miloša Nikoliča Kováči v podaní Divadelného súboru Jána Chalupku z Brezna. Dôvodom boli v hre použité vulgárne výrazy. Podľa hovorkyne BBSK: „Frekvencia týchto výrazov sa stupňovala až do stavu, keď sa začalo hovoriť o ‚srbských hovnách‘ a ‚slovanských lajnách‘. Iste, bolo to nešťastné, neštandardné a určite nedemokratické riešenie. Objednávateľ má vedieť, či si objednal detskú besiedku, alebo striptíz. Mediálne orgie proti menovanému to však rozpútalo spoľahlivo. Ktovie, ako by však dopadol autor, ktorý by dej svojej hry situoval do Nemecka tridsiatych rokov a hojne tam citoval materiály z vtedajších novín Der Stürmer, vrátane ich motta v záhlaví: Die Juden sind unser Unglück! (Židia sú naše nešťastie). Hra by jednoducho neuzrela, pre každý prípad, svetlo javiskových reflektorov. Anonymný bloger to na internete okomentoval nasledovne: „Problém je v tom, že ‚slniečkári‘ a kvázi humanisti nám vnucujú, aby sa nám, väčšine, páčilo to, čo sa páči im. Inak zanedbateľná, v demokracii mikroskopická skupina narazila. Narazila na našu slobodu. Kotleba bol prvý, kto ako politik na Slovensku verejne povedal, že na Srbov a Slovanov sa tak trápne nadávať nebude. Ak tu je tá demokracia, tak nech nám nikto nezakazuje nadávať na iné národy pod hrozbou väzenia...“ Koniec citátu.
■ DOBŠINSKÉHO HORORY
Macocha zabije nevlastného syna, nechá ho zjesť otcovi a zo zasadených kostí vyrastie krík, na tom sedí vtáčik, ktorý potom zhodeným kameňom zabije macochu. Televízny horor z dvadsiateho prvého storočia? Nie. Jedna z Dobšinského rozprávok. Pôvodné príbehy, ktoré autor zozbieral, nie sú práve to, čo by ste chceli hovoriť svojim deťom pred spaním. Ale to Dobšinský ani nechcel. Milan Rúfus raz povedal, že rozprávka nevznikla preto, aby sa ňou uspávali deti, ale preto, aby prebúdzala dospelých. Dobšinský teda nechal v rozprávkach aj množstvo nie práve najveselších motívov.
„Bez hororových scén by nemohla rozprávka existovať. Preto ju štúrovci ani Dobšinský nikdy neadresovali deťom.“ A sme zasa pri jadre veci. Umenie môže byť nežné, útočné, tajomné i vulgárne, pokiaľ si to tvorca ako spôsob vyjadrenia zvolí a vie svoj zámer pretaviť do originálneho a umelecky nosného výsledku. Lenže používať umenie ako zámienku na politikárčenie je úbohé. Toľko proklamovaná sexuálna výchova pomaly už od prvého stupňa vzdelávania by mala byť prednostne nahradená výchovou mediálnou. Lebo ako píše Doris Lessingová v knihe Zlaté poznámky: „V ideálnom prípade by sme mali každé dieťa vo veku školskej dochádzky opakovane poučiť približne v tom zmysle: Prechádzaš procesom indoktrinácie. Zatiaľ sa nám nepodarilo vypracovať systém vzdelávania, ktorý by nebol systémom indoktrinácie... Tých z vás, ktorí budú odolnejší a individualistickejšie založení ako ostatní, požiadame, aby odišli a budú sa vzdelávať sami.“
Alexander GOCZ – Foto: archív autora