Sloboda po ôsmich týždňoch skrývania sa

thumbnail

Z denníka počas SNP odvlečeného gymnazistu Ondreja Ďureja. Ondrej Ďurej bol v čase Slovenského národného povstania sedemnásťročný gymnazista. S oduševnením a  mladíckym zápalom sa zapojil do plnenia úloh, ktoré mu zveroval miestny Revolučný národný výbor, partizánsky oddiel Chryzanténa či iné odbojové orgány, a to aj po potlačení SNP. V polovici januára 1945 ho spolu s niekoľkými ďalšími občanmi z obce Muránska Dlhá Lúka chytili, uväznili a odvliekli do Banskej Bystrice, odkiaľ mal byť deportovaný do koncentračného tábora. O tom, ako sa mu podarilo ujsť, podáva výpoveď vo svojom denníku z roku 1945.

 

Pondelok, 22. 1. 1945

O ôsmej sme odchádzali s batohmi. Išli s nami asi päťdesiati poľní žandári nemeckí.

Snehu bolo po kolená. V Muráni nám dali voz a tam sme si vyložili batohy. Z Muráňa k nám pripojili desať chlapov. O pol druhej začali strieľať asi partizáni, lebo Nemci rozložili hliadky, ale nič z toho nebolo. Ideme ďalej slimačím tempom. Na Hutu (Muránska Huta – doplnil P. I.) sme došli až o pol tretej. Tu nás nechali do pol siedmej večer. Kladieme si oheň a hrejeme sa, ale Nemci nás odháňajú od ohňa. Zima je neznesiteľná. Tu sa podarilo šiestim chlapcom ujsť do hory.

Utorok, 23. 1. 1945

Nadránom prišli sme do Červenej Skaly. Tu sme stáli pred dedinou viac ako dve hodiny. Zima bola hrozná. Všetkých nás triaslo ako osiky. Päta na nohe mi celkom odmrzla. Žandári chodili okolo nás a nedovolili nám klásť oheň. Konečne sme sa pohli. Unavení, nevyspatí vlečieme nohy automaticky za sebou. Držím sa za voz, kráčam a spím. Len keď sa potknem, prebudím sa. Po namáhavom pochode sme sa dostali do dediny Valkovňa. Tu sme spali v obecnej škole na zemi pol hodiny a zasa ideme ďalej. Napoludnie sme sa dostali do Závadky. Odtiaľto mali sme ísť vlakom do Brezna, ale náklaďák bol až v Polomke, tak sme museli ísť tam. Z Polomky sme išli v odkrytých vagónoch do Gašparova. Strašná zima. Bodaj by podochli, tí Nemci! V Gašparove sme spali na slame v humne u gazdov.

Streda, 24. 1. 1945

Zavčas rána šli sme na stanicu. Nastúpili sme do osobného nevykúreného vlaku. Náš vagón bol pred rušňom. Aj sa bojím, lebo partizáni môžu vyhodiť vlak do vzduchu. Za stanicou musíme čakať viac ako dve hodiny, kým opravia trať, čo partizáni v noci zničili. K obedu nám doniesli za vedro čiernej kávy. V Brezne sme boli asi o tretej poobede, odviedli nás na veliteľstvo, tam nás prehľadali, zobrali slaninku, čo sme mali z domu, a dali nám po kúsku chleba, konskej salámy a dve maďarské cigarety. Nocovali sme v hospodárskej škole. Tam bolo plno honvédov.

Štvrtok, 25. 1. 1945

Hoci nám včera sľúbili Nemci, že sa vyspíme do obeda, už o piatej prišiel do izby jeden poľný žandár, ktorý začal kričať a za päť minút sme museli nastúpiť. Takí neumytí, nevyspatí sme zas pochodovali. Napoludnie sme prišli do Nemeckej, kde sme prvý raz dostali teplú stravu, trošku mrkvovej polievky. Z Nemeckej nás zas vrátili nazad do Dubovej. Tu sme čakali na vlak do Banskej Bystrice. Keby tak prišli teraz partizáni...

V Dubovej nás chceli Maďari – železničiari vziať na vlak do Brezna a odtiaľ by sme ušli cez vrchy. Ale zbadali to Nemci a začali nás biť. Zo stanice sme sa pohli o jednej po polnoci. Ešte poobede sa k nám pridal akýsi Laco, ten išiel sám dobrovoľne s Nemcami a mal aj lístok. Myslím, že je Nemec, lebo sa stále rozprával s vojakmi. Toho by sme mali zabiť...

Piatok, 26. 1. 1945

Konečne po týždňovom putovaní sme prišli do Bystrice. Na námestí sme boli ráno asi o druhej. Tu mali Nemci zhromaždených aj Klenovčanov. Rozprávali sme sa s nimi. Nevedeli, kde ich vedú. Nás odvliekli do kaviarne u Wagnerov. Zobudili čašníkov a dostali sme po jednej čiernej káve (samozrejme za naše peniaze). Potom asi pred siedmou nás pustili po piatich s jedným vojakom do mesta kúpiť si veci. Domáci obyvatelia sa o nás veľmi zaujímali a doniesli nám až pred kaviareň chleba, slaninku aj klobásku. Tu Nemci nebrali nikoho. Ja a Jano Rohárik sme šli s troma Muránčanmi (a nemeckým vojakom) do Steinera. Kúpili sme si pol litra koňaku. Jano Rohárik sa tu náhodou stretol so spolužiačkou z meštianky slečnou Máriou Kučerákovou. Niečo medzi sebou hovorili. Keď sme sa vrátili do kaviarne, už bola zavretá. Nemci už nikoho von nepúšťali a pri vchode stáli dvaja poľní žandári. Dnu v kaviarni sedel nemecký dôstojník s troma slovenskými poručíkmi od letectva a dačo sa vyprávali. Asi za pol hodiny jeden dôstojník vstal a začal nám rečniť, že vyjednali s Nemcami, aby od Bystrice ďalej nás nesprevádzali Nemci, ale Slováci. Povedali nám, že nás teraz preberie veliteľstvo Hlinkovej mládeže a že nás odvedú do kasární, kde nám dajú jedlo a nacistickú uniformu. Chlapci sa veľmi zľakli, aby nás nedali na front. Potom ma zavolal do kúta Rohárik a potichu mi povedal, aby som sa usiloval dostať zadným vchodom na ulicu, že nás tá Mária Kučeráková do príchodu Rusov ukryje v pivnici. Dal mi jej adresu, kde sa stretneme. Ja som išiel na WC, odtiaľ do kuchyne a na dvor a záhradou ma vyprevadila jedna žena na Rázusovu ulicu, a tak som sa dostal na Dolnú ulicu číslo 23. Tam už bol Jano Rohárik a na moje prekvapenie aj Paľo Majling.

Bez dátumu, ale Ondrej Ďurej sa už skrýva v pivnici u slečny Márie Kučerákovej

Často počuť streľbu z guľometov. To partizáni prepadávajú nemecké kolóny. Počuli sme, že Rusi dobyli Brezno nad Hronom. Nemáme čo robiť, môžeme sa teda voľne oddať myšlienkam. Často prichádza mi na myseľ  domov. Či mi ešte osud dopraje vrátiť sa?

Sobota, 10. 2. 1945

Zasa uplynul nový týždeň. V nedeľu bola bombardovaná Zvolenská Slatina. V stredu boli na návšteve pri slečne Márii dve jej kolegyne – Zlatica a Mária. Vo štvrtok ráno zobudili sme sa na prudký výbuch. Neskôr sme sa dozvedeli, že v Národnom dome vyhodili nemeckú rádiotelegrafickú centrálu. Nemci odmontúvajú v meste továrne (na zápalky, ocot...) a berú z obchodov látky...

Sobota, 17. 2. 1945

SNP_1_300x200Tento týždeň bol trochu bohatší na udalosti ako minulé. V utorok boli sme sa prihlásiť ako evakuanti na policajnom úrade a dostali sme odberné lístky na stravu. V stredu a štvrtok bombardovali Angličania stanicu vo Zvolene. V dedine Priechod pridalo sa tristo Maďarov k partizánom a spolu s nimi zaútočili na Nemcov. Títo zato vypálili dedinu, niekoľko civilov odstrelili, statok pobrali a všetkých chlapov odvliekli. To isté s chlapmi urobili v dedinách Selce a Nemce.

Tu v Bystrici očakávame tiež každú chvíľu, že budú brať chlapov. Sme preto dosť vzrušení, aby nás zasa nevzali a my by sme sa boli nadarmo skrývali celé tri týždne. Urobili sme si akúsi skrýšu v drevárni. Poplachy sú temer nepretržite. Včera sme mali až trinásť poplachov. Dnes tu bombardovalo sedem lietadiel veľkú stanicu a protilietadlové delá. Zabití boli niekoľkí maďarskí vojaci. Nálet bol len krátky. Kým sme zišli do pivnice, bolo po bombardovaní, no okná striaslo riadne...

Streda, 21. 2. 1945

V posledných dňoch prešiel nám čas trochu skôr. V nedeľu bol som sa prejsť po meste. V pondelok bombardovali Angličania veľkú stanicu. V utorok bombardovali nemocnicu, ženské oddelenie. Nemocnica sa musela presťahovať do kláštora na Dolnej ulici. Z lietadiel vyzývali obyvateľstvo, aby sa vysťahovalo dvesto metrov od stanice. V utorok bol v Bystrici Alexander Mach, ktorý vraj sľúbil, že v Bystrici chlapov nebudú brať. Dnes bolo počuť hlasnú streľbu od Zvolena. Bratislava vraj hlásila, že Rusi podnikli východne od Zvolena útok smerom na Sliač. Včera boli u nás dvaja z Jelšavy, ktorí tiež ušli Nemcom.

Nedeľa, 25. 2. 1945

Dni idú ďalej ako voda, no vyslobodenie ešte neprichádza. Toto stále očakávanie ženie ma skoro do zúfalstva. V niektorých momentoch vzdávam sa i nádeje, že by som sa mal niekedy vrátiť. V minulých dňoch bola bombardovaná Bratislava, pričom prišlo o život mnoho civilov. V nedeľu ráno asi o pol siedmej nás zobudila prudká bubnová paľba smerom juhozápad, ktorá trvala asi hodinu. Už sme sa tešili, že Rusi podnikli nejakú ofenzívu, no potom bolo ticho celý deň.

snp_ilustracia

 

Prechádzky po meste podnikám každý deň bez výnimky od obedu do večera do štvrtej. Blúdim bezmyšlienkovite tmavými ulicami Bystrice, ktorá má vzhľad ako ten, kto je už na smrteľnej posteli. Namiesto výkladov vidíš len doskami zadebnené okná. Po uliciach prechádzajú sa na každom kroku maďarskí a nemeckí vojaci. Maďari vyzerajú ako tuláci. Otrhaní, bosí, so vzhľadom úbožiakov.

Nedeľa, 4. 3. 1945 

Už päť týždňov je to, čo sme prišli do Bystrice a odvtedy sa tu stravujeme a čakáme na Rusov. V pondelok sa Jano Rohárik stretol s Ninou Balážovou. V utorok popoludní sme ju boli navštíviť v nemocnici. Ninu vzali Nemci v januári z domu, keď práve bola prišla od partizánov. Bola zosobášená s jedným ruským kapitánom. Nemci ju odvliekli do Bystrice. Tu bola zavretá, a keď väzňov zo žalára vypustili, musela do nemocnice. Má pomrznuté nohy. Bola veľmi rada, že sme ju prišli pozrieť.

Štvrtok, 8. 3. 1945

Sneží každý deň, obyčajne zrána. Počasie je studené, hoci kedy-tedy zasvieti i slniečko. Nemci berú z obchodov látky a lieky z lekární. V utorok ráno Bystricu opäť bombardovali. Jedna bomba padla na cestu pred obchodom Bartko a Čáni. Spôsobila značnú škodu. Niekoľko domov sa zrútilo. Pritom usmrtení boli štyria a sedem ľudí bolo ranených. Večer hlásila Moskva, že padla Krupina, Pliešovce a Liptovský Svätý Mikuláš. Po meste sa vypráva, že Nemci povedali, že o osem až desať dní sú tu Rusi. My už sme navyknutí na takéto správy, a preto im neveríme.

Dnes sme boli navštíviť Ninu v nemocnici, no museli sme o niekoľko minút odísť, lebo chodilo po izbách gestapo vyšetrovať pacientov. Nina mala strach, aby ju nepoznali.

Pondelok, 19. 3. 1945

Zasa nič nové, len kedy-tedy príde nejaká potešujúca správa. Vo štvrtok bol som sa prejsť po meste. Tu som zrazu spozoroval, že na každých päťdesiat metrov stojí jeden policajt, zastavuje chlapov a odvádza ich na mestský úrad. Ako som to zbadal, hneď som sa poberal kade ľahšie. Potom som sa dozvedel, že to brali chlapov opravovať trať. V piatok boli sme na medokýš. V sobotu bola u nás na návšteve Nina. Večer sme boli na správach pri pani B. Bratislava hlásila, že Liptovský Svätý Mikuláš dobyli Nemci naspäť. Od piatku počuť ťažkú streľbu z mínometov. Míny dopadajú na veľkú stanicu, no vystrelia ich len občas, niekoľko rán za hodinu.

Včera pobrali chlapov už aj z Radvane. Všetkých chlapov z okolitých dedín naložili na stanici do vlaku a odviezli ďalej. Bolo ich asi tisíc mužov... Minulej noci spali sme v úkryte. Boli sme tam Jano Rohárik, ja a dvaja ďalší. Je to akási skrýša pod schodmi, rozmerov asi 1m krát 2,5 m. Máme tu strčený aj žezlón (pohovka – doplnil P. I.). Ja som spal na zemi zakrytý dekou. Dvere sú zatarasené skriňou a zakaždým, keď vojdeme, ju zatisneme. Ak do Veľkej noci neprídu Rusi, musíme sa poberať cez hory domov.

Nedeľa, 25. 3. 1945

snp_ilustracia_1Slobodní! Sloboda! Ó, aké to vzácne a milé slovo! Po ôsmich týždňoch utrpenia a skrývania sme konečne voľní!

Celý predošlý týždeň sme prežívali v hroznom napätí. Boli sme v úkryte, o ktorom som už bol písal. Za celý týždeň boli sme z neho vonku iba tri razy, i to len na niekoľko minút. Nemci stále sliedili po domoch za chlapmi. V utorok bola Bystrica posledný raz bombardovaná. V piatok Rusi dobyli Kremničku, v sobotu Radvaň, poslednú dedinu pred Bystricou. Videli sme už, že v krátkom čase sa čosi stane. Strely v posledných dňoch dopadali na Bystricu neprestajne. Dnes ráno o trištvrte na osem boli sme prebudení neobyčajne silnou streľbou. To Rusi spustili bubnovú paľbu na Bystricu, ktorá trvala do ôsmej. Potom zrazu prestala a bolo počuť už len guľomety, automaty a pušky. Bolo osem hodín dvadsať minút, keď sme počuli krik, akoby niekto umieral. Iba po niekoľkých minútach sme rozoznali výkriky: „Hurrá!“ a „Živió!“

Utorok, 27. 3. 1945

Včera ráno šli sme vo Zvolene priamo na ruské veliteľstvo pýtať si povolenie na cestu. Tu nám však vraveli, že povolenie je nám nepotrebné, že osobné legitimácie úplne stačia. Ani sme však nestihli prísť k malej stanici, už nás zastavili dvaja ruskí poľní žandári. Títo nám hneď začali prehliadať batohy a šaty, potom nás odvliekli na ruské veliteľstvo. Tu sme museli sedieť až do tretej popoludní. Potom nás opäť prehľadali a vzali nám pálenku. Až potom nás prepustili. Do večera sme došli do Zvolenskej Slatiny, kde sme nocovali.

Dnes ráno vstali sme v Slatine o pol siedmej (spali sme v komore) a hneď sme sa vybrali na cestu. Vo Vígľaši sme zastavili  jedno rumunské auto, na ktorom sme sa viezli cez Kriváň, Hriňovú a Čierny Balog až do Brezna. Z Brezna sme šli opäť peši až za Polhoru, tu nás zasa vzalo jedno auto do Tisovca. V Tisovci na námestí sme sa stretli so spolužiakom Rudom Andrášom, od ktorého sme sa dozvedeli, že tu už chodia do gymnázia. Na Muránskej ulici sme dobehli tetu Albínku od nás, ktorá nám cestou porozprávala všetko, čo sa u nás za našej neprítomnosti prihodilo. Naša radosť bola nesmierna, keď sme sa dozvedeli, že dedina ostala neporušená.

Domov sme prišli cez Lehotu večer o pol štvrtej. Teraz sme konečne doma (V Muránskej Dlhej Lúke – doplnil P. I.). Len ten vie poznať význam tohto milého slova, kto okúsil i trpké odvlečenie.

Naše trápenie sa skončilo dňa 27. 3. 1945 o pol štvrtej popoludní.

Trvalo plných deväť týždňov.

Záverečná poznámka

Nemcami väznené osoby, ktorým sa nepodarilo ujsť v Banskej Bystrici, boli transportované do jedného z koncentračných táborov táborového komplexu Mauthausen pri rakúskom meste Linz a oslobodené americkou armádou.

      

Na základe zachovaného denníka doktora Ondreja Ďureja pripravil Mgr. Pavol IČO.



Pridaj komentár