Slovenčinu držia aj základy prvých slovenských gymnázií

thumbnail

 Slovenská reč na Prvom slovenskom ev. a. v. patronátnom gymnáziu v Revúcej  (1862 – 1874). V jazykovo-literárnej výučbe sa pri koncipovaní nových pedagogických modelov zanedbáva kritická analýza vývinových tendencií vyučovania jazykovej a literárnej výchovy na slovenských školách. Pritom sa často len mechanicky preberajú niektoré modely z iných kultúrnych prostredí a málo sa vychádza z reálnych výsledkov vyučovania slovenského jazyka a literatúry v predchádzajúcich historických obdobiach v slovenských podmienkach. Pritom živá komunikatívna situácia, spájajúca minulé s prítomným, môže vytvoriť dialóg súčasných učiteľov s tvorivými snahami predchádzajúcich generácií. V uvedenej súvislosti sa takmer úplne zabúda na prvé slovenské gymnáziá (Revúca, Martin a Kláštor pod Znievom) v matičnom období (1862 – 1875), na ktorých sa formovali aj základy predmetu slovenský jazyk a literatúra ako špecifického predmetu.

Na Prvom slovenskom evanjelickom a. v. patronátnom gymnáziu v Revúcej nadobudlo vyučovanie slovenčiny úplne nový rozmer vzhľadom na skutočnosť, že vo všetkých vyučovacích predmetoch prebiehala komunikácia v slovenskom jazyku. Na tomto gymnáziu zaznamenávame v predmete „slovenská reč“ už sprístupňovanie spisovnej slovenčiny kodifikovanej štúrovcami (1843) a stabilizovanej hodžovsko-hattalovskou reformou (1852). Viaceré zistenia o vtedajšom vyučovaní nás oprávňujú konštatovať, že hľadaním a uplatňovaním odbornej, výchovno-pedagogickej a odborno-metodickej práce vtedajších profesorov na vyučovacích hodinách slovenskej reči nachádzame viaceré impulzy aj pre súčasný výchovno-vzdelávací proces tohto kľúčového predmetu v základnom a stredoškolskom vzdelávaní.

POKROKOVÉ OSNOVY

Pri hodnotení vyučovania slovenskej reči na revúckom gymnáziu možno uviesť, že zásluhou vtedajších profesorov („učbárov“) – evanjelického kňaza, pedagóga, folkloristu a národného buditeľa Augusta Horislava Škultétyho (1819 – 1892); pedagóga, básnika, publicistu, ľudovýchovného pracovníka a divadelníka Gustáva Lojku, pseudonym Tisovský (1843 – 1871), a evanjelického kňaza, pedagóga a spisovateľa Mieroslava Ladislava Kovalevského (1838 – 1916) – sa kládli základy teórie vyučovania slovenského jazyka a literatúry na osnove vtedajších pokrokových pedagogických teórií, najmä odkazu pedagogického diela Jana Amosa Komenského. Vtedajšie vyučovanie tohto centrálneho predmetu bolo jednoznačne zamerané humanisticky s výrazným rozvíjaním nielen rozumovej, ale aj mravnej, estetickej a vlasteneckej výchovy, pričom ťažiskom bola snaha o výchovu správneho myslenia a usudzovania. Výchova a vzdelávanie sa zároveň uskutočňovali v demokratickom a národnom duchu, čo zdôraznil aj A. H. Škultéty v inauguračnej reči 16. septembra 1862 výzvou pre „mlaď slovenskú“, aby „tu pod správou láskavých a verných vodcov kochaj ducha svojho po zdravých a rozkošných pastvách vedy a umenia! Tu z čistého prameňa ľudskosti, rodoľubstva, vlastenectva, a zneprebranej studnice vody živej náboženstva napájaj srdce svoje krásnymi šľachetnými zbožnými citátmi! – Tak vystrojená silou ducha, pôjdeš tvoriť život vyšší, ľudskejší, kresťanskejší, blaženejší!“.

Pre jazykové vzdelávanie mala osobitný význam učebnica Slovenská mluvnica pre gymnasia, reálky, praeparandia a vyššie oddelenia hlavných škôl, ktorú „vypracoval a vydal Fraňo Mráz, prof. na kat. kr. b. bystrickom gymn.“ už podľa hodžovsko-hattalovskej opravenej slovenčiny. Prvé vydanie tejto učebnice vyšlo vo Viedni r. 1864, druhé opravené vydanie v Pešti 1872. Mrázova gramatika vychádzala v ústrety dobovým aktuálnym školským potrebám a na svoje časy pomerne dobre spĺňala poslanie vytýčené v úvode – učiť slovenskú spisovnú reč.

PEDAGOGICKÁ PRAX

Na vyučovacích hodinách literárnej výchovy žiaci získavali čitateľskú a literárnu kompetenciu prostredníctvom dvoch zväzkov Slovenskej čítanky pre gymnáziá (1864, 1865), ktoré zostavil banskobystrický profesor Emil Černý. Išlo primárne o prierez dejinami slovenskej literatúry, zameraný na konkrétnu pedagogickú prax. Vtedajšia slovenská literárna tvorba z predchádzajúceho polstoročia (prvá polovica 19. stor.) obsiahnutá v čítankách u žiakov rozvíjala istú mieru samostatnosti myslenia a tvorivosti pri vnímaní úryvku z literárneho diela. Výber textov splnil aj významnú pedagogickú a kultúrnu funkciu, pretože sa zároveň utvárali predpoklady na zafixovanie hodnôt slovenskej literatúry vo vedomí žiakov ako ich trvalá hodnota. Pri výchove kultivovaného čitateľa sa takto podporovala orientácia žiaka v národnej literatúre.

Významným doplnením obsahu vyučovania literárnej výchovy bola veľmi bohatá mimoškolská činnosť študentov vo „vzdelávacích spolkoch“. V nich sa študenti zdokonaľovali v slovenskej reči a literatúre, o literatúre diskutovali a prezentovali sa aj vlastnými prácami uverejňovanými v rukopisných časopisoch (Svit, Zore, Včela, Lancuško, Bubon) – najlepšie z nich sa zapisovali do Pamätnice. Všetkými aktivitami sa podľa A. H. Škultétyho napĺňal základný cieľ vzdelávacieho spolku „vzájomné vzdelávanie sa mládeže slovenskej pestovaním reči materinskej, ducha národnieho a šľachetných mravov“

TVORIVOSŤ ŽIAKOV

Vytvorením takéhoto tvorivého ovzdušia sa podnecovali literárne ambície žiakov priaznivo ovplyvňujúce ich literárno-umelecké pokusy. Do prostredia revúckeho gymnázia spadajú literárne začiatky niektorých básnikov, prozaikov, literárnych historikov a kritikov: napr. básnika, spisovateľa a publicistu Kolomana Banšella (1850 – 1887), spisovateľa a publicistu Michala Bodického (1852 – 1935), literárneho kritika, redaktora, kultúrneho a verejného pracovníka Jura Janošku (1856 – 1930), prozaika, literárneho kritika a historika, jazykovedca, publicistu Jozefa Škultétyho (1853 – 1948) a iných. Okrem toho v Revúcej, ale i okolitých dedinkách úspešne pôsobil študentský divadelný súbor, ktorý okrem šírenia kultúrneho bohatstva prostredníctvom divadelných hier pôsobil aj inšpirujúco na vznik mnohých ochotníckych divadiel v okolí.

Táto práca študentov predstavovala tvorivo-humanistické vyučovanie, pretože žiaci aj za pomoci učiteľov rozvíjali produkčné spôsobilosti – kultivovaný hovorený prejav a pisateľské schopnosti.

Na základe zachovaných dokumentov sa dá predpokladať, že sa prakticky u žiakov upevňovala kultúrna a kultivovaná komunikačná kompetencia vo vtedajšom slovenskom spisovnom jazyku. Na ilustráciu možno uviesť aktivity v rečníckom krúžku, ktorého hlavnou činnosťou bol nácvik rétorických zručností. Spočívali vo vystúpení študenta na určenú tému bez písomnej prípravy a následné zhodnotenie jeho rečníckeho výkonu ostatnými členmi. V tomto sa prakticky preukázal vplyv nových pedagogických teórií – žiaci boli aktívni a umožňovalo sa um zdokonaľovať v stavaní slov a štylizovaní. V rámci takto koncipovaného rečníckeho fóra učili sa verejne vystupovať, vyjadrovať vlastné názory, argumentovať.

RÉTORICKÉ CVIČENIA

Rečnícke cvičenia tak zohrali významnú úlohu v príprave žiakov na ich neskoršie verejné pôsobenie, najmä v právnickom, teologickom a učiteľskom povolaní. Zaujímavú činnosť pre rozvíjanie komunikačných zručností predstavovala študentská aktivita počas prázdnin (vakácií). Vtedy väčšinou každý, najmä z literárne tvorivých, dostal zoznam niekoľkých dedín, aby tam chodiac z domu do domu vyberal na svoje gymnázium a alumneum po grošíku, po dvoch a každý dar zapísal aj s darcom do suplikačnej knižočky (zbierkam sa hovorilo „grajciarové“). Uvedenú činnosť možno vnímať ako výborný marketing na propagáciu školy v jednotlivých regiónoch Slovenska, pri ktorej museli študenti vedieť potenciálnych darcov primerane pozdraviť, osloviť a tvorivou komunikáciou získať pre uvedené dary. Bolo to vynikajúce využitie získaných teoretických poznatkov zo slovenskej reči v uplatňovaní praktickej komunikácie.

Na vytvorení efektívnej komunikačnej koncepcie vyučovania slovenskej reči mal najväčšiu zásluhu A. H. Škultéty, čím vlastne položil základy v didaktike slovenského jazyka a literatúry pre zdokonaľovanie jazykových a komunikačných spôsobilostí, ktoré úzko súvisia s rozvojom poznávania u žiaka. Žiada sa poznamenať, že Škultétym takto prakticky uskutočňovaná pedagogická koncepcia sa v súčasných pedagogických dokumentoch neustále zdôrazňuje, pričom paradoxne v jej praktickej realizácii sa vo viacerých materiáloch, štúdiách, publikáciách poukazuje na jej nedostatočné napĺňanie v rozvoji intelektuálnych schopností žiakov. Preto odkaz Prvého slovenského evanjelického a. v. patronátneho gymnázia v Revúcej je aj po sto päťdesiatich piatich rokoch aktuálny a inšpiračný aj pre súčasné reformné snahy v našom školstvo.

Július LOMENČÍK – Foto: internet-zdroj: majgemer.sk, bystricoviny.sk



Pridaj komentár