Slovenská inteligencia na čele zápasov svojho národa  

thumbnail

Akademický maliar Viliam HORNÁČEK: Čas rozhodnutí opäť dozrel – konajme! V ateliéri akademického maliara Viliama HORNÁČKA vidno mnohé, len nie maliarsku paletu. Od  jeho rozhodnutia bojovať za práva slovenského národa nenamaľoval ani čiarku. Svoj ateliér premenil na centrum stretávania sa významných dejinotvorných osobností, na miesto, kde sa obnovovala slovenská štátnosť. Encyklopédia Beliana ho charakterizuje ako „predsedu združení slovenskej inteligencie a autora dokumentov s cieľom zjednotiť slovenskú inteligenciu za obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti, zvrchovanosti, plnú rovnoprávnosť slovenského národa a jeho kultúrne pozdvihnutie, poslanca NR SR v rokoch 1994 – 1998 a nositeľa Radu Andreja Hlinku I. triedy Za mimoriadne osobné zásluhy o vznik SR“.  Je presvedčený, že práve slovenská inteligencia dlhuje svojmu národu najviac, a preto sa ujal povinnosti splatiť tento dlh. Aj o tom je náš rozhovor.            

  • Aké stanovisko k právu Slovákov na sebaurčenie zaujala vami vedená slovenská inteligencia?

Výzva čias na prelome druhého a tretieho tisícročia znela pre všetky neslobodné a nerovnoprávne národy v Európe rovnako. Nie každý ju však rovnako pochopil. Jedni sa chopili zbraní, iní rozumu. My sme založili Korene, aby sme naplnili snahy minulých generácií slovenských vlastencov aj vlastný program.  Rozhodli sme sa prevziať na seba príslušný podiel odbornej a morálnej zodpovednosti, vtlačiť dobe pečať vlastných rozhodnutí a dať im vlastné meno  a tvár. Najdôležitejšie a rozhodujúce však bolo, že naliehavú výzvu doby ako svoju neopakovateľnú historickú príležitosť správne pochopil  slovenský národ. Jeho sebavedomá a zodpovedná časť spolu s nami, čo sme sa rozhodli konať v jeho mene a presadzovať jeho životné záujmy a prirodzené práva, vytvorili priebojný dejinotvorný prúd, ktorý legitímnym, kultúrnym a ústavným spôsobom zavŕšil národno-emancipačný zápas Slovákov a naplnil zmysel slovenských dejín. Od začiatku ním bol a  je slobodný národný život, rovnoprávnosť a zvrchované rozhodovanie o vlastnom osude.           

  • Čo bolo v tom čase prvoradé?

Predovšetkým bolo treba urobiť zásadné rozhodnutie, ktoré vyplývalo z odpovede na osudovú otázku: Chcete o sebe zvrchovane rozhodovať  alebo chcete, aby o vás naďalej rozhodovali cudzí?  Korene si dali  jasný cieľ – pripraviť Slovákov ako zvrchovaný, o svojich veciach a vzťahoch samostatne rozhodujúci národ

  • Ako a s kým ste uskutočňovali tento náročný cieľ?

Spoločne so SNS, ktorej vedúci predstavitelia boli aj našimi členmi, sme sa postavili na čelo národných síl a v lete 1990 k nám pribudla Matica slovenská.  Tento triumvirát hneď na jeseň  zorganizoval prvé celonárodné vystúpenie na námestiach Bratislavy. Presadzovali sme  slovenčinu ako „jediný štátny jazyk SR – bez výnimky!“. Aj keď išlo o tzv. matičný návrh, museli sme jedenásťkrát rokovať, aby sme presvedčili predsedu Jozefa Markuša, že musíme vyjsť na námestia a vytvoriť občiansky tlak na politikov. Spočiatku to  odmietal slovami, „ja si to nemyslím – stačí vyhlásenie...“ Napokon naše argumenty prijal. Presvedčiť o spoločnom postupe  však bolo treba aj vedenie SNS, pretože ona už mala magistrátom povolené zhromaždenie na 5. októbra na Námestí SNP. Ako parlamentára Koreňov aj Matice ma vyslali rokovať s Ústrednou radou SNS. Po búrlivom priebehu napokon došlo k dohode. To viedlo k prvému spoločnému vystúpeniu vtedajších  hlavných predstaviteľov národných síl, ktoré po kollárovcoch, pánisovcoch a Štúrovej spoločnosti  prevzali iniciatívu na čele zápasov v službe národu a vlasti. Scenár aj réžiu celonárodných zhromaždení  5. a 25. októbra 1990 aj 19. septembra 1991 som robil ja a  spolu so Stanom Bajaníkom sme ich viedli aj moderovali. Bol to náš celonárodný „bojový krst“.

  • Ste predsedom troch združení slovenskej inteligencie. V čom sú rozdielne a čo ich spája?
Bojovník za slovenskú vec - Vilo Hornáček.

Korene vznikli v marci 1990 s hlavným cieľom: pripraviť Slovákov ako zvrchovaný, o svojich veciach samostatne rozhodujúci národ, čo sa prvého januára 1993 stalo skutočnosťou.  Stála konferencia slovenskej inteligencie Slovakia plus má hlavné úlohy integrovať a aktivizovať tvorivý intelektuálny potenciál slovenskej spoločnosti a zapájať ho do vytvárania – konečne už vlastnej – koncepcie národnoštátneho života Slovákov  a vlastným príkladom slovenskej inteligencie realizovať ideu národného zmierenia, porozumenia a spolupráce. Vznikla v roku 1992 ako dar obnovenej Slovenskej republike.

Vedením našich združení vytvorená Slobodná rada slovenského národa „v deň vstupu EÚ na výsostné územie SR“ prvého mája 2004 obnovila pôvodnú SNR z roku 1848 ako „parlament cti a svedomia národne uvedomelej slovenskej inteligencie“, čo stoosemdesiattri osobností potvrdilo devínskou prísahou. Spájajú ich nielen spoločné heslá „Múdrosť – Svornosť – Vytrvalosť“ a „Náročnosť – Kritickosť – Tvorivosť“, ale najmä spoločná nepretržitá, obetavá, nezištná a cieľavedomá práca na prospech Slovenska.

  • Aký spoločenský vplyv mali vaše združenia v prelomových rokoch zavŕšenia zápasu o národnú slobodu a rovnoprávnosť Slovákov?

Jedným z našich  hlavných predsavzatí bolo vytvoriť novú tradíciu partnerských vzťahov medzi štátom a inteligenciou, aby sme sa zúčastňovali na pozitívnom ovplyvňovaní spoločnosti, ktorej sme organickou a prirodzenou súčasťou.  Na našich zasadnutiach sa pravidelne zúčastňovali predseda a podpredsedovia NR SR, predseda a ministri slovenskej vlády aj prezidenti. V zmysle našich stanov sme iniciovali a podporovali projekty zosúladené  s národno-štátnymi záujmami. Napríklad aj impulz na odčlenenie národného krídla od  KDH vzišiel z Koreňov a odohralo sa to za ich aktívnej pomoci. Výsledkom bol vznik SKDH a neskôr KSÚ, ktoré spolu so SNS mali byť vládnymi partnermi HZDS po voľbách v roku 1992. Doslova kľúčovú úlohu zohrali Korene pri odmietnutí Mílovskej zmluvy. Jej ponuka tzv. dvojdomku  bola síce lákavá, ale krajne nebezpečná pasca! Prostredníctvom nášho člena Bartolomeja Kunca sa nám podarilo presvedčiť člena VPN  Milana Zemka, aby pri hlasovaní Predsedníctva SNR návrh zmluvy nepodporil. A bol to práve jeho zamietavý hlas, ktorý  napokon rozhodol o pomere hlasovania 10 : 10, čo znamenalo, že nielen zmluvu, ale aj federatívne usporiadanie spoločného štátu slovenská reprezentácia odmietla!

  • Ako ste vnímali slovensko-české vzťahy v spoločnom štáte, ale aj v historickom kontexte?

Spolužitie Slovákov a Čechov v spoločnom štáte bolo od začiatku nerovnoprávne, zdeformované  masarykovskou ideológiou či skôr fikciou tzv. čechoslovakizmu. Tá bola v príkrom rozpore s faktom, že ide o dva svojbytné národy s rozdielnou historickou skúsenosťou, vývojom aj charakterom. Masaryk a jeho pohrobok Beneš dokonca Slovákov ako svojbytný  národ nikdy neuznali! Navyše centralistická pražská vládnuca garnitúra zásadne nedodržiavala dohody s predstaviteľmi Slovákov a správala sa k nám v zmysle smutne známeho  – „Slovensko bude naší koloniální zemí...“ Kruto trestala všetky snahy o rovnoprávnosť Slovákov v spoločnom štáte. Dokazujú to osudy M. R. Štefánika, J. Tisa aj V. Clementisa či dodnes dôveryhodne neobjasnená smrť A. Dubčeka v Česku. Tieto tragédie nielen rámcujú slovensko-české vzťahy, ale sú aj začiatkom konca spoločného štátu. Po „nevydarenom manželstve“ s Uhorskom  to bola ďalšia historická  skúsenosť, ktorú by sme mali rešpektovať a konečne sa z nej aj poučiť. Z toho jednoznačne vyplýva, že s dôverou sa môžeme spoliehať iba na seba.

  • Ako ste prežívali rozdelenie federácie a vznik dvoch samostatných štátov?

Ako prirodzený a zákonitý proces. Praha síce mala v rukách (aj v rukávoch) všetky žolíky, nemala však všetky esá. A tak jej podcenenie Slovákov opäť nevyšlo. Keď videla naše odhodlanie aj národnú zrelosť, pripravila si tzv. katastrofický scenár. Dokonca slovami jej  prominentov veštila, že Slováci „už v březnu přijedou po kolenou s prosíkem“. Rovnako nebratsky, bez účasti Slovákov  privatizovala spoločné čs. loďstvo, aerolínie, Čedok...  Zrušila aj – výhradne iba na Slovensku! – špeciálnu vojenskú výrobu, čím nám spôsobila vysokú nezamestnanosť.  Nezastrašil a neodradil nás ani pražský propagandistický telepaškvil  Den po...,  kuvikajúci pílenie koľajníc a strihanie drôtov na rieke Morave. Vykľuli sa aj iné vierolomnosti. Na schvaľovacích projektoch „českých celnic“ boli dátumy dávno spred rozdelenia federácie... Napriek všetkému sme svoju slovenskú cestu k rovnoprávnosti absolvovali so cťou. Aj keď okradnutí, ale bez nenávisti k iným. Podľa vlastného scenára, vo vlastnej réžii a za svoje. Nikomu nie sme dlžní, nič cudzie nežiadame. Nedajme sa oklamať ani si vnútiť, že nám slobodu, zvrchovanosť a rovnoprávnosť niekto daroval!

  • Čoraz viac sa žiada potreba zásadnej mravnej obrody ľudstva. Ako túto skutočnosť chápu vaše združenia inteligencie?

S presvedčením, že naša najzásadnejšia premena na slobodný subjekt môže byť úspešná, iba ak si vytvoríme vlastnú, z našej prirodzenosti vyplývajúcu hodnotovú hierarchiu. Usporiadali sme hneď v roku 1993 dvojdňové sympózium Systém hodnôt v podmienkach vlastného demokratického štátu s podtitulom Rodina, škola, masmédiá. To je základná podmienka kvality nášho života, úspechu aj perspektívy. 

  • Ktorú z vašich celonárodných aktivít považujete za najvýznamnejšiu?

Určite to bolo zjednotenie národných síl pred voľbami v roku 1992. Výzva iniciatívy Za zvrchované Slovensko, ktorú v sídle Koreňov 11. septembra 1991 podpísali  predstavitelia budúcich víťazov týchto volieb, národných inštitúcií aj občianskych združení a mienkotvorné osobnosti, sa stala programovým manifestom národných síl. V texte sme vyzývali občanov aj politickú reprezentáciu SR, že nastal čas rozhodnutí a náš národ má teraz historickú a neopakovateľnú príležitosť, aby na základe sebaurčovacieho práva národov obnovil svoju štátnu zvrchovanosť. Zároveň sme vyzvali občanov, aby podporili myšlienku zvrchovanej SR ako subjektu medzinárodného práva a politickú reprezentáciu, aby zasadla za stôl národnej dohody. Poslancov SNR sme vyzvali, aby vyhlásili v čo najkratšom čase zvrchovanosť Slovenska a v nadväznosti na ňu prijali Ústavu SR, lebo len takto sa môže SR ako rovnocenný partner zaradiť do spoločenstva európskych štátov. Doslova mobilizujúci účinok na celý slovenský národ malo nami organizované celoslovenské zhromaždenie Za zvrchovanosť Slovenska 19. septembra 1991 v Bratislave, kde si predstavitelia národných politických síl podali nad hlavami zdvihnuté ruky ako symbol  jednoty v službe národu a vlasti. Tá si  však vyžaduje  plné nasadenie a celého človeka. Preto som za tých  vyše dvadsaťosem rokov nenamaľoval ani jeden obraz, nevytvoril ani jednu kresbu. Na činnosť slovenskej inteligencie bolo predsa treba poskytnúť aj priestor – môj ateliér. Samozrejme, zadarmo. Tak ako aj moju prácu predsedu. Bez obetavej podpory rodiny by to však možné nebolo. Preto som pri štvrťstoročnici činnosti Slovakie plus požiadal plénum, či by pre moju mamu a ženu neodsúhlasili aspoň symbolickú odmenu – čestnú poctu Za zásluhy o slovenský národ a jeho štát. Odsúhlasili – a jednomyseľne! Diplom, ktorý podpísal Július Binder, si zaslúžili a aj odpracovali. Keby však tá tzv. slovenská kapitálotvorná vrstva nám zabezpečila aspoň priestory a prostriedky na činnosť, urobili by sme toho ešte oveľa viac. Napriek tomu  sme uskutočnili tridsaťtri aj medzinárodných  konferencií a sympózií, vydali vyše päťdesiat odborných publikácií a zborníkov, dlhoročne organizovali celonárodné Devíny, Myjavy, Bradlá a pod., podporovali detské súbory a FS v Detve, naša „Trojkráľová iniciatíva“ zachránila nové SND pre slovenskú kultúru, získali sme HZDS pre spoluprácu národných síl, pomohli sme odvrátiť „mílovskú pascu“, neprestajne – aj súčasnou iniciatívou dobrej vôle a nádeje Za zdravé Slovensko – zjednocujeme a motivujeme národné sily...

  • V akom stave je podľa vás Slovenská republika v súčasnosti a ako vidíte budúcnosť nášho štátu?

            Štát je vždy výrazom stavu národa, ktorý ho tvorí. O charakter SR sa stále tvrdo bojuje. Nakoľko a či vôbec bude suverénnym štátom a kto bude zvrchovane rozhodovať. Bratislava či Brusel? Alebo iné centrum moci?! Obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti nebolo cieľom, ale prostriedkom, ako znovu získať národnú slobodu a právo zvrchovane rozhodovať o sebe a našich záujmoch. Prvého  januára 1993 sme mali plnú suverenitu vo vlastných rukách. Ako sa k týmto hodnotám správame? Zvrátene! Stávame sa stále viac závislými od cudzích. A nielen od ich tovarov. Ustúpili sme natoľko, že nám už diktujú a hrozia sankciami. Tento trend musíme neodkladne zastaviť! A motivácia do ďalších zápasov? Tú nám vždy poskytovali  vlastné deti. Aj budúcnosť nám zabezpečia iba ony. Len  si ich musíme správne vychovať v úcte k hodnotám slovenského dedičstva. Také priaznivé podmienky na uskutočnenie snov a plánov doma, v slobodnej vlasti sme dosiaľ nemali. Na čo čakáme? Znova prevezmime iniciatívu a pokračujme v našej slovenskej ceste. Znova tvorme dejiny nášho času. Ten čas opäť dozrel na zásadné rozhodnutia. Konajme!

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív SNN



Pridaj komentár