Zámer síce nevyšiel, ukázal však húževnatosť kollárovských ryžiarov. V polovici minulého storočia boli toho plné noviny. Ešte aj taká vážna publikácia, akou bol Matičný kalendár na rok 1950, venovala téme tri a pol strany. Takmer senzácia sa dala zhrnúť do niekoľkých slov: na poliach okolo dolného toku Váhu sa urodila prvá slovenská ryža. O pestovaní tejto obilniny na Slovensku sa údajne hovorilo už v 18. storočí za panovania Márie Terézie. Boli aj pokusy, no skončili sa bez úspechu. Dorábanie tejto požívatiny sa posunulo o dve storočia neskôr, keď ho oprášili kolárovskí Slováci – povojnoví navrátilci z južného Maďarska. V roku 1947 sa poprechádzali po šíro-šírom chotári tejto žitnoostrovskej usadlosti a zistili, že sa v ňom nachádza veľa zamokrenej, neúrodnej pôdy, priam vyzývajúcej na dajaký pôdohospodársky experiment – aj na pestovanie ryže.
■ PRVÉ SKÚSENOSTI
Čabania – takto totiž navrátilcov nazývali, aj keď nepochádzali z Čaby, ale z blízkeho Poľného Berinčoka – mali s pestovaním ryže prvé skúsenosti. K tomu pristúpila oveľa väčšia dávka húževnatého odhodlania vyskúšať aj u nás čosi nové, dovtedy nevídané. Domáci ich zavše odhovárali, iní sa im posmievali, no oni sa nedali. Hneď začerstva si založili Ľudové družstvo na pestovanie ryže s dvadsiatimi štyrmi členmi a začali kopať prvé zavodňovacie kanály.
Pravdaže, bez peňazí to ani vtedy nešlo. Na Povereníctve pôdohospodárstva však natrafili na ochotných ľudí, ktorí im na rozbeh vybavili finančnú injekciu – najprv tridsaťtisíc, neskoršie ďalších stotisíc československých korún. Potom im pridelili traktor na prečerpávanie vody z kanálov na polia a napokon vybavili šesťsto kilogramov osiva z dovozu.
Dvanásteho mája 1948 Kolárovčania zasiali ryžu na dvanástich hektároch a s obavami sledovali, čo sa bude s ňou diať. Rastlinky síce vzišli, no hneď ich objavili prví nepriatelia. Boli to divé husi a kačice, ktoré nad ryžoviskami krúžili v obrovských kŕdľoch a útle rastlinky vytrhávali aj s koreňmi. Agresívne, no nielen vtedy, ale aj neskoršie, boli najmä kačice, takže ich museli strieľať poľovníci z celého okresu.
■ SO ZAŤATÝMI ZUBAMI
Pri Váhu bolo vody na zavlažovanie nadostač, veď na hektár ryže treba za rok dodať neuveriteľných desaťtisíc kubických metrov životodarnej tekutiny. Horšie však bolo s teplom, lebo ryža na svoj vývoj aj to potrebuje. Rok 1948 bol nebývalo chladný, takže žatvu mohli začať až v októbri. Zatiaľ sa so zaťatými zubami brodili v gumákoch po zatopených roliach a skrehnutými rukami vyťahovali agresívnu burinu, po domácky nazývanú mušec.
Žatva – tvrdá to bola robota. Rastliny skosili ručne malými kosákmi, potom ich zviazali do snopov postavených zrnom nahor. Po vyschnutí ich vymlátili na obyčajnej mláťačke, zrno na špeciálnom, vlastnými rukami zhotovenom stroji zbavili šupiek a napokon mu pekný vzhľad dodali v leštičke.
V prvom roku vymlátili vyše dvadsať ton ryže, ktorá ako nedostatkový tovar poputovala do nemocníc a sociálnych ústavov. K rekordu to bolo ďaleko, no aspoň ich námaha nevyšla nazmar.
Po vzore Kolárovčanov – presídlencov – túto náročnú plodinu začali neskoršie pestovať aj v susednej Dedine Mládeže na Štátnom majetku Lándor pri Komárne a na malej výmere povedľa Tisy na východnom Slovensku. Najvyššiu výmeru 15,7 hektára dosiahli na Slovensku v roku 1956. Úrody veľmi kolísali – od dvoch do ôsmich ton z hektára. Ryžové plantáže chodili obdivovať odborníci aj praktici z blízka i z ďaleka. Ešte aj veľvyslanec Číny – pripomeňme, že táto krajina je jednou z kolísok siatej ryže – sa úprimne začudoval nad výsledkami Slovákov a nefalšovane ocenil ich zručnosť a vytrvalosť.
■ ZMRÁKANIE NAD RYŽOU
Nad slovenskou ryžou sa však začalo zmrákať. Ekonómovia prišli na to, že dorábanie tejto potraviny je v našich podmienkach energeticky veľmi náročné, navyše vyžaduje mnoho ručnej práce. Ide teda o nerentabilnú činnosť, na ktorú musí štát značne doplácať. Verdikt bol jasný – od pestovania ryže v našich podmienkach treba upustiť a lacnejšiu ryžu dovážať zo štátov ležiacich od nás na juh.
Pestovaniu tejto plodiny na Slovensku potichu odtrúbili na konci päťdesiatych rokov minulého storočia. Aj keď tento pokus skončil ináč, ako si to jeho odhodlaní aktéri predstavovali, pred slovenskými ryžiarmi hodno sňať klobúk. Veď napriek početným ťažkostiam úspešne zvládli náročnú technológiu pestovania tejto rastliny a dokázali, že naši ľudia sú v záujme dobrej veci ochotní a schopní zmobilizovať srdce, rozum aj ruky. Ostatne, história nás poúča, že nie každý hľadačský počin sa končieva medailami či čestnými uznaniami. Pritom však zámer ako taký nenačim zatracovať.
Text a foto: František BUDA