Disident, publicista, filmár Anton SELECKÝ pre Slovenské národné noviny. Anton Selecký sa narodil v rodine hudobného skladateľa 17. júna 1950 v Trenčíne. V roku 1969 maturoval na Stavebnej priemyslovke v Bratislave. Po maturite sa prihlásil na scenáristiku na VŠMU. Keď ho neprijali, študoval geológiu na PFUK. Neskôr pracoval ako asistent réžie v STV a hranom filme Bratislava Koliba u skvelého slovenského režiséra Martina Hollého. Napísal viacero scenárov a venoval sa poézii. V roku 1977 eštebáci zavraždili jeho priateľa kňaza Jaroslava Rusnáka, čo rozhodlo o tom, že začal bojovať proti režimu. Podieľal sa na distribuovaní pašovanej náboženskej literatúry. Po stretnutí s otcom Antonom Hlinkom sa venoval spravodajskej činnosti pre Rádio Slobodná Európa. V rokoch 1979 – 1980 bol vo vyšetrovacej väzbe v Prahe-Ruzyni a v bratislavskom Justičnom paláci. Po prepustení monitoroval kauzy prenasledovania katolíckych aktivistov a odporcov režimu. ŠTB urobila v jeho byte niekoľko domových prehliadok. Viackrát ho zatkli a vypočúvali. V rokoch 1987 – 1989 pracoval pre Slobodnú Európu a Hlas Ameriky. V októbri 1988 sa stal spoluzakladateľom Hnutia za občiansku slobodu. Od augusta 1989 až do prevratu ho stíhali za protištátnu činnosť v procese s tzv. „bratislavskou päťkou“ (Dr. Ján Čarnogurský, prof. Miroslav Kusý, spisovateľka Hana Ponická, Dr. Vladimír Maňák, Anton Selecký). Po prevrate pracoval v Slovenskom denníku. V roku 1993 založil mariánsky časopis M ROSA a združenie Magnificat so zameraním na šírenie misie Panny Márie. V ďalších rokoch sa aktivizoval vo vydavateľskej činnosti, tiež v charite a pomoci pre vojnou či inak postihnutými oblasťami vo východnej Európe. Je autorom viacerých publikácií: Diaľnica do pekla, s reportážno-analytickým obsahom pôsobenia New najmä vo východnej Európe, knihy svedectiev Čakám vás v Nebi I. a II. a i.). Magnificat Slovakia monitoruje viaceré miesta zjavení Panny Márie v súčasnom svete. Na tento cieľ využíva aj internet, a to stránkou www.magnificat.sk. Počas tejto činnosti sa Anton Selecký podieľal ako režisér a spolutvorca aj na výrobe mnohých dokumentárnych filmov s mariánskou tematikou: Ohnisko mieru, Jediná nádej, Čas rozhodnutia, Cesta na horu Zvir.
- Za minulého režimu si sa postavil proti politike, ktorá potláčala vieru a vyrábala čiernobiele dejiny, prečo?
Moja generácia sa narodila do najtvrdšieho komunizmu. Otec bol hudobný skladateľ a zároveň organista. Za Slovenského štátu bol činný na kultúrnom poli. Mama pochádzala zo statkárskej rodiny, ktorej komunisti zhabali majetok. Vyrastal som v Trenčíne, kde boli a sú komunisti vo veľmi silnom postavení. Dôsledky „svetlých zajtrajškov“ som dostal do kolísky. V roku 1963 sme sa museli odsťahovať do Bratislavy. Napriek tomu nás rodičia nevychovávali k revanšu voči režimu. Dostal som skôr katolícku a intelektuálnu výchovu.
- Čo ťa potom priviedlo k revolte?
Tvár komunizmu, ktorú som v jej nahej podobe naplno prežil 21. augusta 1968.
- Pre komunistických ideológov bolo otváranie niektorých historických tém trestným činom. Nemyslíš si, že to pretrváva dodnes? Prečo?
Asi myslíš dejiny Slovenského štátu, keď si komunisti užívali celkom slušnú slobodu. Gustáv Husák a spol. sa stretávali s vládnymi činiteľmi v kaviarňach. Šaňo Mach prežil aj vďaka tomu, že za neho orodoval Ladislav Novomeský. Bodaj by aj nie, keď ho bývalý minister vnútra osobne poslal na povstalecké územie, aby ho v Bratislave nezatklo gestapo. Komunisti sa na Slovenský štát nemali prečo sťažovať. V pozadí očierňovania boli iné sily, najmä z Česka, a potom tu bola ešte akási pomsta za to, že katolíci riadili túto krajinu na čele s katolíckym kňazom – prezidentom. Obdobie Slovenského štátu a druhej svetovej vojny skrýva mnoho neprebádaného.
- Chceš povedať, že tabuizovaním diania okolo Slovenského štátu chce niekto dodnes zastrašiť súčasníkov – aby sa v tomto období príliš nevŕtali?
Aj konštruktérov „nežnej revolúcie“ strašila možnosť, že by sa disidentská katolícka cirkev opäť stala na Slovensku vedúcou silou. Stalinisti ju bili najviac – a zachovala si svoju silu. To museli „pravdoláskari“ – ako sa im dnes hovorí – za každú cenu „upratať.“ Nesmel sa opakovať rok 1938. Preto v predvečer novembra 1989 vznikla rýchlo upečená liberálno-občianska platforma, tzv. Verejnosť proti násiliu, a začala strašiť „čiernou totalitou“, ktorá hrozila – samozrejme katolíkmi. No a bolo „vymaľované.“ Následný cirkus so zakladaním KDH už mali bezpečne „pod palcom“.
- Niektorí súčasní historici znovu prerábajú dejiny. Vyznamenávajú sa osoby, ktoré boli proti vzniku samostatného štátu, a na okraj odsúvajú tí, čo sa zaň zasadili. Najkrikľavejší je prípad otca Antona Hlinku.
Otec Anton Hlinka zohráva v dejinách slovenského disentu významnú úlohu. Prvé informácie o ňom som dostával v roku 1977, keď som preberal pašovanú literatúru skupín OST MISION, ktoré aj on využíval na pašovanie do bývalej ČSSR. Keď sa už kontakty upevnili, podarilo sa mi na devízový prísľub dostať do Mníchova a tam sme dohodli našu spoluprácu. Heslá, sklady, spôsoby dopravovania správ. Okruh prísne konšpirujúcich spolupracovníkov sa rýchlo rozšíril. Otec Hlinka súčasne zbieral informácie o dianí v tzv. „podzemnej cirkvi“ a o politických perzekúciách a cez rozhlas ich vysielal späť. V Mníchove nemal veľa blízkych spolupracovníkov. Je obdivuhodné, ako s niekoľkými oddanými dušami zvládal celú náročnú činnosť.
- Keď sa vrátil na Slovensko, na nejaký čas dostal priestor v rozhlase a v televízii, a potom ho vygumovali celkom. Prečo?
„Veľká novembrová dohoda“ bola jasná. Žiadny samostatný štát, žiadny Hlinka, nijaká celá pravda o Tisovi. Je zarážajúce, ako to mohli dopustiť Jano Čarnogurský a Fero Mikloško. Nuž, to sa spýtaj sa ich... Prečo bol Korec „odvelený“ na cirkevnú funkciu, prečo Ivan Polanský, ktorý vydával samizdaty o Slovenskom štáte pod názvom Historický zápisník, „musel“ drať lavice federálneho parlamentu atď. A otec Anton Hlinka? Namiesto toho, aby sa stal šéfom štátnej televízie, či vytvoril veľké katolícke médium, stihol založiť „iba“ základ Lux comunication, z ktorého sa vyvinula dnešná TV LUX. Zomrel takmer v zabudnutí. Len porozmýšľajme prečo a čiou vinou...
- Viazala sa činnosť pátra Antona na odkaz otca národa Andreja Hlinku či na Slovenský štát?
Otec národa Andrej Hlinka nemal nič s druhou svetovou vojnou ani so Slovenským štátom. Hodili ho do jedného vreca s „klérofašistami“. Prečo? Veď začínal v hlbokej maďarskej ére Slovenska. Ostrohy si vydobyl obetavým zápasom o svojbytnosť Slovákov. Nedožil sa Slovenského štátu, preto ho nemôžu nazvať „klérofašistom“. Aj tak je velikán nášho národa mimoriadne ignorovaný. S bratom Petrom som sa v roku 1968 pri upravovaní krýpt pod Dómom sv. Martina v Bratislave dostal do akéhosi „kontaktu“ s jeho osobou. Našli sme rakvu, ktorú identifikoval osobný zubný lekár Andreja Hlinku MUDr. Juraj Malinský. Neskôr som sa zúčastnil v Černovej na spomienke na Hlinku spolu s historikom Jozefom Jablonickým a Jánom Čarnogurským. Bohužiaľ, po novembri 1989 aj túto „aktivitu“ rýchle zmietli zo stola.
- Mohol by si spomenúť zopár ľudí, ktorí ťa poznačili a rozšírili tvoje poznanie?
Žiaľ, väčšina už nie je medzi nami. Mojich známych – kňaza Jaroslava Rusnáka či jednu z ústredných postáv tajnej cirkvi Přemysla Coufala – zavraždila ŠTB. O ďalších sa nehovorí, aj keď každodenným riskovaním slobody boli pre mňa veľkým darom. Viliam Masaryk, Jozef Mužila, Hana Ponická aj tí, čo ešte žijú, ale na počudovanie si akosi na nich nikto nespomenie. Otec Kardinál Korec bol veľkým človekom, ale obávam sa, že my Slováci sme mu nevedeli a nevieme dať patričnú úctu a miesto v našej histórii. Spomenul by som MUDr. Gabriela Hoffmana, spoluautora knihy Zamlčaná pravda o Slovensku. Skvelý človek, skvelý lekár, skvelý katolík. Prenasledovaný Židmi ako konvertita, prenasledovaný ako bývalý Žid, prenasledovaný Štátnou bezpečnosťou (jeho dcéru mu doslova zabili pred očami) a prenasledovaný komunistami. Bol to mučeník, mal čisté a obetavé srdce, málo je takých na svete.
- Po prevrate v roku 1989 by sa dalo čakať, že vstúpiš do politiky. Neurobil si to. Prečo?
Bol som príliš samostatne pôsobiaci a mysliaci. Nedostali ma do svojich „zasvätených“ kruhov. Delenie, ktoré nastalo, mi je dnes už jasné. Kto šiel hore, ako sa preferovali bývalí komunisti a eštebáci pred nezasvätenými disidentmi. Dnes už vieme, že prebehli „dohody“, ako aj spoločná výroba „scenára“ novembra 1989. Keď ma po úpornom obliehaní nášho bytu ŠTB zatklo v Petržalke, spýtal sa ma opitý kapitán ŠTB: „Pán Selecký, a keď bude ten Čarnogurský vo vláde, že nás bude potrebovať?“ Neskôr som počul od Fera Mikloška: „Teraz musíme ísť s komunistami, bude sa rozdeľovať moc...“ A to sa písal august 1989! A ešte jedna perlička, na jeseň 1979, desať rokov pred novembrom, mi povedal spoluväzeň v pražskej Ruzyni o Charte 77, ktorá tam vtedy tiež komplet sedela: „Tu pod nami sedí budúca vláda...“ Takéto vety si proste zapamätáš do smrti! Ako ma teda mohol niekto „pozvať“ do takej politiky? Dnes si hovorím: našťastie ma to obišlo...
- Čo by sa malo urobiť pre mladú generáciu, ktorá spolupatričnosť k národu nachádza len pri hokejovom alebo futbalovom fandení?
Mládež je ako tráva, ktorú zadupávajú, posýpajú popolom a sadia do nej burinu. Istý čas sa im to bude dariť. Ale raz tráva vyrazí a nezastaví ju nič... To by museli vymazať gény nenarodenému človeku, aby ho úplne ovládli. Otázkou je, do akej miery a aké percento mládeže sa podarí odkloniť od zdravého rozumu. Už sme mali všelijakú mládež, vrátane komunistickej. Kde je dnes? Dejiny sa nedajú vykoreniť. A tobôž nie kresťanstvo. Jeho úlohou je napokon mučeníctvo, a to sú už devízy večnosti, nie nejakého konca. To by museli vyvraždiť celý národ... Treba vykoreniť vplyv liberálnych a globalizačných janičiarov a nenechať ich len tak si pôsobiť. Najmä nie pri výchove a vedení mladých generácií.
- Akú v tomto marazme zohrávajú úlohu médiá?
Už dávno sa hovorí – čo sa nenapísalo, to sa nestalo, ale novinársky klasik Stanislaw Jerzy Lec povedal: „Okno do sveta sa dá zalepiť novinami.“ Dnes by som dodal – aj televíziou. Za komunizmu sme vedeli, že nám nehovoria pravdu, ale nejako sme sa k nej dopátrali. Dnes máme tisíc „právd“ a o tej skutočnej nevieme. Našťastie sa to dosť zlepšilo, najmä internetom. Ale bežný človek si pozrie Markízu, prečíta si SME, Nový Čas a iné táraniny, ktoré mu podsúvajú duchovnú narkózu. Tu sme mimoriadne zaspali, resp. podcenili situáciu.
- Čo si myslíš o cieľoch a dôsledkoch utečeneckej krízy?
Európa je dedičom Rímskej ríše či helénskej kultúry, na troskách ktorej sa rozvinulo kresťanstvo až do štátoprávnych rozmerov. Opomeniem ľudské chyby, ktoré sa udiali, ale kresťanstvo bolo podstatou európskych kráľovstiev, života, umenia a duchovného rozvoja. Určovalo vývoj sveta. Je presne 333 rokov od víťaznej bitky pri Viedni proti Turkom. Poliaci s Talianmi nakrútili veľkofilm, o ktorom nevieme nič! Dnes sa považuje spomínanie na víťazstvá nad islamskou agresiou za „xenofóbiu“! Čo sa im nepodarilo ohňom a mečom – darí sa im – podľa ich vlastného vyjadrenia – maternicami moslimiek. V Európe už majú bohatú „piatu kolónu“. „Imigranti“ sú len urýchľovačom tohto stavu. Vylodia sa v Európe, kde ich víta otvorená náruč. Tvária sa ako „chudáci imigranti“, ale čo nám sem nesú a čo zrejme onedlho spustia – na to nechcem ani pomyslieť.
- Mohol by si porovnať historické (národné) povedomie na Slovensku a v okolitých štátoch? V čom vidíš slovenskú nevýhodu?
Všetky okolité národy mali v istej etape dejín svoje kráľovstvá, teda „samostatnosť“ a tomu zodpovedajúce sebavedomie. My – po Veľkej Morave, z ktorej Svätopluk vyhnal žiakov sv. Cyrila a Metoda –, sme vlastne na vyše tisíc rokov „skončili“. Keby sa Veľká Morava ďalej vyvíjala tak ako do príchodu sv. Cyrila a Metoda, boli by sme dnes silným stredoeurópskym štátom. Sme však inde. Druhou vecou sú naše duchovné korene a výbava. V nich máme veľkú prednosť, ktorú naši neprajníci prehliadajú. Je to vnútorná pevnosť, ktorá navonok nie je viditeľná. Je to pečať sv. Cyrila a Metoda, ono „dedičstvo otcov“, ktoré si odovzdávame z generácie na generácie ako nezmazateľný krst. Naša krajina je duchovne veľmi vyznamenaná – zjaveniami Panny Márie, a to je to najväčšie predurčenie do týchto čias, aj keď sa tomu mnohí smejú, resp. považujú za nejaký okrajový a málo dôležitý fenomén. Ale raz ich smiech prejde.
- Čo sme prepásli a čo je pred nami?
November 1989 zmaril slovenskú šancu byť naplno štátnicky aj duchovne integrovaným silným národom. Ešte veľa sa musíme dozvedieť! Aj to, že slovenský národ bol geneticky určený ako najstarší národ v strednej Európe vôbec, a teda od nepamäti žil na tomto území, aj to je silná káva. Slová pápeža Jána Pavla II. že Slovensko má úlohu doniesť evanjelium do Európy – hovoria za všetko.
Zhováral sa Peter VALO – Foto: archív A. S.