Slovenský armádny veliteľ Turanec

thumbnail

Na hrobe generála Jozefa TURANCA je nápis, aký má len sotvakto: Boh vie prečo... Je verejným tajomstvom, že slovenskú spoločnosť dlhodobo rozdeľuje vzťah k štátnosti. Vidno to aj na historických tradíciách, ktoré štát a spoločnosť pestujú. Z generálov prvej Slovenskej republiky sú politicky uznávaní len tí, čo stáli na čechoslováckych pozíciách, najmä Rudolf Viest. Tí, čo boli národnoštátnej orientácie a ostali verní vojenskej prísahe, sú nežiaduci. Aj generál Jozef TURANEC, ktorý bol vojensky najúspešnejší. Jeho odstavenie po roku 1944 bolo súčasťou likvidácie slovenských elít.  Začiatkom marca si pripomenieme stodvadsaťpäť rokov od jeho narodenia a šesťdesiat rokov od  smrti. Jozef Turanec patril do generácie, ktorá mala smolu, že ju zachytili obe svetové vojny. Jeho rodnou obcou boli Sučany. Otec bol kováčom vo vrútockej továrni, matka pochádzala z rodiny horára. Mal dvoch bratov a tri sestry. Rodina bola vychovávaná v katolíckom a v národnom duchu. Tieto hodnoty nestratil ani na štúdiách. Jeho protimaďarský postoj zas upevnili černovské udalosti v roku 1907, na ktorých sa zúčastnil.

DROTÁRSKY REGIMENT

Po skončení ružomberského gymnázia (1903 – 1911) pracoval vo vrútockých dielňach ako železničný úradník a potom narukoval k 71. pešiemu pluku v Trenčíne, ktorý vošiel do dejín aj  pod pomenovaním Drotársky regiment, známy mnohými bojovými úspechmi aj vzburou vojakov v Kragujevci.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny Jozefa Turanca odvelili na východný front do Haliče. Už vtedy sa ukázal ako mimoriadne schopný vojak a získal viacero vyznamenaní. Pôsobil ako veliteľ guľometnej roty, od novembra 1915 v hodnosti poručíka. V rokoch 1916 – 1917 bol na talianskom fronte. Potom pôsobil ako inštruktor. Na konci vojny mal hodnosť nadporučíka, čo bola na Slováka vysoká hodnosť.

Na jar 1919 sa prihlásil do  formujúcej sa armády nového štátu.  Zaradili ho k jeho pôvodnému útvaru – pešiemu pluku v Trenčíne. Tu svoje schopnosti konečne mohol zúročiť na prospech Slovenska. Koncom mája odišiel s jeho guľometnou rotou na Gemer brániť krajinu pred inváziou maďarských boľševikov. Za úspešnú činnosť jednotky ho vyznamenali Čs. vojnovým krížom  a v roku 1921 povýšili na kapitána, pričom v jeho služobnom hodnotení bola táto charakteristika: „Výborný dôstojník. V boji udatný a spoľahlivý, veľmi dobrý veliteľ, vie udržať prísnu kázeň.“ Skúsenosti z maďarského vpádu v ňom utvrdili aj jednoznačné protiboľševické stanovisko.

V tom čase sa oženil. Jeho manželkou sa stala Johana Linhartová, evanjelička so slovenskými koreňmi zo Sedmohradska. Manželstvo však ostalo bezdetné. K jeho obľúbeným mimopracovným záľubám patrili poľovačky, lyžovanie a turistika.

Je známe, že režim v ČSR nijako zvlášť Slovákov nevyzdvihoval,  preferoval Čechov. Zo 139 generálov v armáde bol iba jediný Slovák, aj to až od roku 1933. Turancova kariéra to tiež potvrdzovala. Napriek frontovej bojovej skúsenosti a výbornej kvalifikácii z vojenských kurzov nedostal sa na významnejšiu pozíciu. Kým v roku 1915 velil guľometnej rote, o pätnásť rokov neskôr, v roku 1930, bol veliteľom len delostreleckej batérie. Jeseň 1938 prežíval ako pobočník veliteľa delostreleckého pluku 110 v Žiline. Keďže mu bola myšlienka samostatného Slovenska blízka, vznik Slovenského štátu v marci 1939 privítal. V júni 1939 nastúpil ako veliteľ slovenského delostrelectva, ktoré musel vybudovať. V máji 1939 bol vymenovaný za podplukovníka a v januári 1940 za plukovníka.

 ■ Z HALIČSKÉHO DENNÍKA

Po vypuknutí protisovietskej vojny ho najprv pridelili k Armádnej skupine – k 1. pešej divízii v Haliči. Krátke, aj keď nebojové nasadenie záložníkov malo však veľký vplyv na ich bojovú morálku. Slovákov tu totiž vítali ako osloboditeľov spod boľševizmu. Odráža sa to aj v Turancovom denníku, kde spomína hrôzy boľševického režimu i nadšenie obyvateľstva.

„Civilné obyvateľstvo plakalo ..., na mestskom a farskom úrade je nashromaždené plno darov pre slovenské a nemecké vojsko,“ poznačil si o náladách v Dobromile 6. júla 1941. Neskôr  26. augusta si v obci Samtajovka do denníka zapísal: „Bolo vidieť mnoho Ukrajincov v kostole, ktorí plakali, keď videli naše pobožnosti.“ Ukrajinské ženy nosili slovenským kňazom deti na krstenie, keďže kňazov tu dvadsať rokov nemali a kostol im zmenili na sklad.

Po rokoch bašovania boľševikov mohol Turanec vidieť rozdiel oproti starému Rusku, ktoré poznal počas prvej svetovej vojny. Zhodnotil to slovami: „Bohatá zem, zlatom by mohla byť pokrytá, ale žobrač na žobrač, bosí, už 25 rokov. Tu nevidíš horšie alebo lepšie oblečeného človeka – všetko rovnako a všetko otrhané.“

Od augusta do novembra 1941 bol veliteľom najelitnejšej armádnej formácie – Rýchlej divízie. Dosiahol s ňou pozoruhodné úspechy pri pomerne malých stratách, čo si všimli aj Nemci. V novembri 1941 mu veliteľ 1. tankovej armády Ewald von Kleist udelil Železný kríž  (Eiserne Kreuz – EK) II. triedy a o tri mesiace ho vyznamenali aj Železným krížom  (EK) I. triedy. Nemci pokladali Turanca za jedného z najschopnejších a najspoľahlivejších dôstojníkov. Dôvera bola obojstranná: Turanec obdivoval Nemcov, najmä ich armádu. V roku 1942 si aj prial jej víťazstvo. No na druhej strane nebol nikdy zaslepeným služobníkom Nemcov. Do svojich právomocí či rozhodnutí si od nich nenechal nikdy zasahovať. Zásadnejšie spory mal naopak s Čatlošom. Ako minister totiž brzdil zásobovanie divízie zo Slovenska a vo veľkom udeľoval výnimky z vojenskej služby, čo oslabovalo armádu i morálku vojakov na fronte. Turanec preto Čatloša pokladal za „rodinkára“. Ako veliteľ divízie sa naopak usiloval udržať prísnu disciplínu a meral „rovnakým metrom“. Podriadených často navštevoval, staral sa o nich. A čo na Slovensku nebýva práve zvykom, svojich podriadených mal v úcte a nedal na nich dopustiť.

■ SMER KAUKAZ

V januári 1942 získal hodnosť generála II. triedy. Životný úspech dosiahol v lete 1942. V apríli sa znova ujal velenia Rýchlej divízie. V rámci nemeckej ofenzívy Fall Blau na Kaukaz s motoricky slabo vybavenou divíziou dosiahol pozoruhodné úspechy. Postup dokázal zorganizovať tak, že predstihol aj nemecké jednotky a do predmestia Rostova na Done – kaukazskej brány – vkročili prví slovenskí vojaci už večer 22. júla. Najväčšie zásluhy pritom pripisoval šoférom. Do zápisníka si vtedy poznačil: „Chvala Bohu, bol som v Rostove predsa len prvý napriek ťažkým bojom a zásluhou mojich obetavých šoférov, ktorí jazdili dňom i nocou...“

Nad Rostovom zaviala slovenská a nemecká zástava. Podmienky boli pritom katastrofálne – teploty okolo 40 stupňov Celzia, všadeprítomný prach, nedostatok vody a mesto premenené na pevnosť. Prestíž Rýchlej divízie i Turanca dosiahla vtedy vrchol.­  Siedmeho augusta dostal od Hitlera Rytiersky kríž EK. Obdiv si získal aj u vojakov divízie, ktorí dobytú obec Generalskoje pri Rostove spontánne premenovali na Turaneckoje.

Od zimných pozícií na rieke Mius postúpili Slováci až osemsto kilometrov. V predhorí Kaukazu však ich napredovanie uviazlo. Namiesto bojov s regulárnou armádou prišli partizánske ataky. Turanec sa i tu ukázal ako energický veliteľ. Po prípadoch, keď partizáni slovenských vojakov usmrtili, ba ich mŕtvoly ostentatívne zohavili, vydal odvetný rozkaz o poprave každého partizána, čo bude prichytený so zbraňou v ruke. Tento rozkaz aj realizoval, čo mu v povojnovom súde ešte priťažilo.

Ako veliteľ divízie s podlomeným zdravím ukončil svoju misiu na východe 23. septembra 1942.

■ GOLIANOV ZÁSTANCA

Po zdravotnej dovolenke ho vymenovali za šéfa Vojenskej správy. Od januára 1944 bol veliteľom pozemného vojska so sídlom v Banskej Bystrici. Za náčelníka štábu si presadil, proti vôli MNO i Nemcov, podplukovníka Jána Goliana. Ostane tak historickým paradoxom, že prípravy povstania sa konali pod ochrannou rukou jeho najväčšieho odporcu. Dôveru svojho nadriadeného napokon Golian využil či zneužil aj na Turancovo odstránenie...

Generál Turanec osobitne dôrazne odmietal diverznú vojnu. Činnosť boľševických partizánov i okupačnú politiku nacistov totiž dôverne poznal zo ZSSR. Usiloval sa preto robiť všetko na udržanie pokoja. Uvedomoval si, že práve záškodnícka činnosť,  iniciovaná sovietskymi výsadkármi, Slovensko ohrozuje a privodí nemeckú okupáciu. A tej chcel všemožne zabrániť. V opačnom prípade hodlal abdikovať. Jeho krédo je asi najlepšie vyjadrené v smernici k asistenčným oddielom z 23. augusta 1944. „Na Slovensku si musí urobiť a udržať poriadok len Slovák a žiaden cudzinec, tobôž nie lupiči a vrahovia.“ Zdôrazňoval, že predísť okupácii je povinnosťou v prvom rade armády, lebo vraj, keď „týmto lotrom nebudeme vedieť sami čeliť, postarajú sa o to cudzie mocnosti a pre nás zostane potom len stratená samostatnosť, hanba, výsmech a prenasledovanie“. Svoje zásady aj dodržal. Keď mu Nemci ponúkali prápory na potlačenie diverzie, odmietol.

■ Z VRCHOLU NA DNO

Generála Jozefa  Turanca vymenovali 25. augusta 1944 za hlavného vojenského veliteľa. Ako podotýka autor Turancovho životopisu historik Peter Jašek, funkciu „prijal skôr ako nevyhnutnú obetu“. Svoje plány už nestihol uskutočniť. Po prílete z Trenčianskych Biskupíc na letisko Tri Duby ráno 29. augusta, kde sa chcel presvedčiť o situácii a rozvinúť opatrenia na ochranu štátu, na Golianov príkaz ho zatkli. Z hrdého generála sa stal zajatec partizánov. Bola to akoby symbolická bodka za existenciou Slovenskej armády, ktorá sa v ten deň rozpadla. Jej menšia časť sa zapojila do odboja, väčšina to odmietla a bola odzbrojená. Z partizánskeho štábu Jegorovovej brigády bol, paradoxne, spolu so svojím rivalom a spolutvorcom povstania Čatlošom prepravený do Moskvy. Armáda tak prišla o dvoch zo šiestich generálov. V noci z 13. na 14. septembra 1944 sa stali prvými v dlhom rade Slovákov odvlečených do ZSSR.

Po návrate zo Sovietskeho zväzu bol Turanec postavený pred retribučný Národný súd. Stíhanie pokladal sprvu za akési nedorozumenie. Podobne ako žandára Ištoka ani vojaka Turanca či iných príslušníkov ozbrojených zložiek nenapadlo, že by ich nejaký súd mal súdiť. Retribučné súdnictvo ako nástroj čechoslováckej politiky však malo vytrestať Slovákov za ich podporu a angažovanie sa v SR bez rozdielu. Turanca súdili v rámci procesu s Čatlošom a spol. Na rozdiel od Čatloša, ktorý dostal päť rokov (a už v januári 1948 bol na slobode), pôvodný rozsudok pre Turanca znel: trest smrti zastrelením! Nesmierne mu priťažil jeho pozitívny vzťah k slovenskému štátu  a výrazne protisovietsky postoj, na ktorom zotrvával. Oficiálne bol odsúdený za „zradu na povstaní a kolaboranstvo“. Napokon mu trest „zmiernili“ na tridsať rokov väzenia. Trvale poznačená ostala i jeho rodina. Jeho príbuzní v Sučanoch už v lete 1944 len tesne unikli postrieľaniu partizánmi ako tzv. „kolaboranti“. Po obnove ČSR v roku 1945 zas rodinu jeho sestry Margity naložili do dobytčích vagónov, vysťahovali z obce a ako „fašistov“ vláčili po takmer sto obciach republiky...

Dve svetové vojny a prežité útrapy sa prejavili aj na generálovom zdraví. Už v roku 1953 bol vážne chorý. Napriek opakovaným žiadostiam ho však neprepustili. Výsledok mohol byť len jediný – najúspešnejší slovenský generál 9. marca 1957, dva dni po svojich šesťdesiatych piatych narodeninách, zomrel. Počas spoločenského odmäku v lete 1968 jeho ostatky príbuzní previezli na cintorín v Trenčíne.

Na jeho hrobe sa podnes čnie nápis, aký má len sotvakto: „Boh vie prečo...“

 

 



Pridaj komentár