Slovenský štát a povstanie – nové pohľady

thumbnail

Pred sedemdesiatimi dvomi rokmi vypuklo ozbrojené Slovenské národné povstanie. Čierno-biele vnímanie minulosti a dejín je absolútne neprípustné, pretože historické udalosti i osobnosti podmieňuje množstvo dobových kontextov a ich odtieňov, vyplývajúcich z celého súboru zložitých vonkajších a vnútorných spoločensko-politických faktorov aj ich rozličných komplikovaných detailov. Pozitíva a negatíva histórie, resp. všeobecná filozofická premisa, že niečo dobré môže v sebe obsahovať i niečo zlé, z čoho sa dá poučiť, a, samozrejme, i  naopak, že zlé je aj na dačo dobré, aspoň v načrtnutom didaktickom zmysle, v plnom rozsahu platí, pochopiteľne, tiež pre moderné slovenské dejiny a ich nositeľov spätých so 14. marcom 1939 a vznikom Slovenského štátu, ako aj s 29. augustom 1944 a vypuknutím Slovenského národného povstania, od ktorého uplynulo sedemdesiatdva rokov. A preto treba s pokorou i úctou rešpektovať negatíva i pozitíva faktov historickej kontinuity, lebo bez prvého dátumu by nebol ani druhý, ktorý si pripomíname ako štátny sviatok. Aj do súčasnej slovenskej historiografie, ktorá na jednej strane trpí mnohými rezíduami marxizmu a na druhej aj vyhranenými postojmi starších i mladších ľudáckych dejepiscov, okrem racionálne objektívneho uvažovania treba viac vniesť biografický rozmer. Jednoducho to znamená, aby sa pred kolektívnym pohľadom na dejiny paralelne reflektoval a uplatňoval individuálny prístup ku každému človekovi zvlášť, pretože ľudský jedinec by mal byť i v dejinnom procese priamo zodpovedný za svoje správanie, činy a konanie, za ktoré nesie za všetkých okolností osobnú aj trestnú i morálnu zodpovednosť z minulosti pred prítomnosťou i budúcnosťou. Nedá sa pritom odvolávať ani na dobovú časovosť, hoci neobyčajne ťažkú vojnovú či povstaleckú situáciu.

FENOMÉN OSOBNOSTI

Osobnosť človeka predstavuje mimoriadne zložitý mechanizmus psychologických, filozofických, resp. svetonázorových, historických a národných (nacionalistických) aspektov, pričom nikto sa nemôže vymaniť ani spod konkrétnej doby svojho dejstvovania, je ňou determinovaný a limitovaný.  Aj napriek tomu konečne by sa mal odstrániť akýsi všeobecný kolektivizmus národa a štátu, neposudzovať jeho vojnové i povstalecké viny a neviny, pretože za všetkými udalosťami a inštitúciami stoja v konečnom dôsledku konkrétni ľudia. Súčasne národný aspekt dejín, čo dokumentuje i prvá Slovenská republika a povstanie, nemožno seriózne vykladať bez poznania súvislosti so svetovými a s najmä európskymi dejinami  (aj osobnosťami), ktorých je slovenská história imanentnou súčasťou.

Pokiaľ ide o historické javy a postavy, treba mať na zreteli, že sa neustále viac aj menej staticky alebo dynamicky vyvíjajú. Najmä počas vojen a povstaní sa v krátkych časových horizontoch charaktery ľudí aj rysy národov zásadne a dramaticky menia, čím neraz nadobúdajú zvláštne a svojsky paradoxné spoločenské i osobnostné metamorfózy a majú vlastné vývojové zákonitosti či etapy, resp. periodicitu. Tak je to i v prípade Slovenského štátu a jeho politických elít, kde týmito medzníkmi popri tradičnom marci 1939 (vznik štátu), auguste 1944 (povstanie), apríli – máji 1945 (koniec vojny a obnovenie Česko-Slovenska) sú jednoznačne aj júl 1940 a október 1942.

VLÁDNE OPRATY

tiso a hitler 1Čo sa týka roka1940, bol spojený s nacistickým direktívnym zásahom do vnútropolitických pomerov na Slovensku v rámci naoktrojovaných záverov vyplývajúcich z nemecko-slovenských rokovaní v Salzburgu. Po tomto nariadení Adolfa Hitlera skončili na medzinárodnej i domácej politickej scéne neskúsení a naivní politici typu Ferdinanda Ďurčanského a jeho početní stúpenci z radov nástupistov, pričom pri tomto pokuse  akoby o „palácový prevrat“ zahraničnopolitické aj vnútropolitické vládne liace sa potom na Slovensku snažila prevziať radikálna klika okolo Vojtecha Tuku a Alexandra  Macha. Činila tak a šancu mala až do októbra 1942, keď sa podarilo v rámci účelového zákona presadiť v slovenskom parlamente vodcovský princíp a prezident Jozef Tiso vďaka nemu získal na úkor pronemeckých radikálov širšie právomoci, na základe ktorých bola napríklad zastavená aj prvá vlna deportácií židovského obyvateľstva zo Slovenska (marec – október 1942, išlo o päťdesiatšesťtisíc Židov odvlečených do vyhladzovacích táborov smrti v okupovanom Poľsku z celkového počtu – podľa Eichmannových zoznamov – žijúcich osemdesiatosemtisíc v Slovenskej republike, a nie deväťdesiattritisíc,  ako sa uvádza v oficiálnych štatistikách).

IDEY A REALITA

Myšlienka slovenskej štátnosti obsahuje ušľachtilosť sama v sebe a v celej svojej podstate, ktorú sa prvý slovenský štát fakticky snažil reprezentovať, pričom táto idea sa čiastočne zakorenila a ostala vo vedomí i v podvedomí aspoň časti slovenskej verejnosti, v ktorej akoby driemala až do roku 1993, odkedy sa demokratická Slovenská republika stala každodennou realitou, aj keď v nijakom prípade nemožno v ničom porovnávať tieto štátne útvary Slovákov ani okolnosti ich vzniku či, nebodaj, pokladať ich za nejaký historický kontinuálny jav. Aj štátnosť a jej vznik i samotná existencia totiž musela v minulom 20. storočí  súčasne v sebe zahrňovať určité parametre najmä v súvislosti s demokratickými princípmi, a nie vznikať a trvať pod cudzím, tobôž nacistickým zahraničnopolitickým nátlakom. Ale na druhej strane nemožno tvrdiť, že by sa Slovenský štát konštituoval protiústavne a nezákonne, aj bez vôle širších ľudových vrstiev, o čom svedčilo, až na výnimky, i jeho prijatie domácou  verejnosťou, ale tiež začiatočné nadšenie a elán väčšiny obyvateľstva. Tieto pocity a nálady však skoro vyprchávali s budovaním ľudáckeho totalitného režimu i jeho jednostrannou zahraničnopolitickou orientáciou, ktorá ho čoraz viac vháňala do slepej uličky.

Inak to nebolo ani na medzinárodnej scéne, kde slovenskú štátnosť sprvu diplomaticky de jure alebo aspoň de facto uznalo viacero veľmocí (Nemecko, ZSSR, Veľká Británia, Francúzsko, nie však USA aj napriek lobovaniu amerických Slovákov) a rešpektovala ju prevažná väčšina štátov (diplomatického uznania sa dočkala od zhruba štyridsiatich z celkového počtu päťdesiatich dvoch krajín súvekého medzinárodného spoločenstva, napríklad v Európe i od akože neutrálneho Švajčiarska, kde sa v bankovom sektore kumulovali kontá nacistických pohlavárov, pochádzajúce z kriminálnej činnosti, najmä lúpežníctva z holokaustu, a Švédska, od ktorého dodávok železnej rudy závisela nemecká vojenská mašinéria). Ale aj tu na diplomatickom poli sa situácia rýchlo menila a Slovenská republika sa postupne dostávala do izolácie.

HOSPODÁRSKY ROZMACH

Hospodársky rozmach prvej Slovenskej republiky, zabezpečený predprevratovou a poprevratovou národne orientovanou slovenskou inteligenciou, osobitne vďaka národohospodárskej elite na čele s Imrichom Karvašom, Petrom Zaťkom, Mikulášom Pružinským a Gejzom Medrickým, nie je mýtom, ale skutočnosťou. Rozkvet hospodárstva na Slovensku však nevznikol presne 14. marca 1939, ale podmienili ho už predvojnové strategické investície silného českého kapitálu späté s budovaním ťažkého zbrojárskeho a strojárskeho, ďalej chemického, drevárskeho i ľahkého spotrebného priemyslu ako základne postavenej na kvalite ľudských pracovných i prírodných zdrojov, no s militaristickým zameraním. Takto vznikala perspektíva budúcej česko-slovenskej karpatskej pevnosti na Slovensku v prípade nemeckej vojenskej agresie. Tieto pozitívne ekonomické rozvojové trendy následne umocňovala vojnová konjunktúra, od roku 1939 dobrovoľné i nútené práce Slovákov na územiach ovládaných Veľkonemeckou ríšou, žiaľ, aj arizácia a v roku 1942 riešenie sociálneho problému  transportmi Židov zo Slovenska. Tým sa aj za takúto vysokú cenu takmer zlikvidovala nezamestnanosť a vytváral sa dojem akéhosi blahobytu a sociálnej idyly nadobudnutím dovtedy najvyššej životnej úrovne slovenského národa, ktorý do roku 1918 iba živoril v uhorskom polofeudálnom politickom i hospodárskom systéme, na čo si väčšina obyvateľstva ešte sama veľmi dobre pamätala.

KULTÚRNA REVOLÚCIA

V duchovnej oblasti sa zasa akoby na zelenej lúke počas existencie prvej slovenskej štátnosti odohrával nevídane intenzívny proces inštitucionalizácie národnej kultúry rozvojom tradičných a vznikom nového  uceleného systému vrcholových kultúrnych, vedeckých i umeleckých inštitúcií a vysokého školstva na Slovensku. Nevídaný bom modernizmu zažila Matica slovenská od roku 1940 spravovaná naozaj prvým kultúrnym manažérom, geniálnym Jozefom Cígerom Hronským. Už v roku 1939 sa konečne v Bratislave etablovala Slovenská vysoká škola technická, v roku 1940 sa dobudovala Slovenská univerzita vrátane Prírodovedeckej fakulty a činnosť začala Vysoká škola obchodná. V Turčianskom Svätom Martine v roku 1941 vznikli Slovenská národná knižnica, Slovenská bibliografická spoločnosť a Štátny archeologický ústav. V roku 1942 bola založená Slovenská akadémia vied a umení so sídlom v Bratislave s tromi sekciami. Napredovali Slovenský rozhlas, Slovenské národné múzeum, Slovenské národné divadlo, pričom najmä v oblasti divadelníctva sa v procese profesionalizácie utvorili ďalšie tri stále scény – v roku 1941 Slovenské ľudové divadlo v Nitre, v roku 1944 Slovenské divadlo v Prešove a Slovenské komorné divadlo v Turčianskom Svätom Martine. Nie všetky kultúrne inštitúcie finančne zastrešoval Slovenský štát, ale vo viacerých vlastnil akcie alebo ich aspoň čiastočne finančne dotoval. Duchovný rozmer kultúry zabezpečovali i početné náboženské ustanovizne oboch hlavných konfesií, vedené na katolíckej strane Spolkom sv. Vojtecha a na evanjelickej spolkom Tranoscius.

VPLYV NEMECKA

hitlerHospodársky a kultúrny rozvoj z rokov 1939 –1944 sú nepopierateľné aktíva a tá pozitívna stránka v odkaze prvého slovenského štátu, ale pritom nesmieme stále zabúdať ani na ten rozhodujúci fakt, že vznikol z vôle Hitlera a nacistického Nemecka a pod jeho priamym  vplyvom (od augusta 1944 priamej okupácie) ostal až do konca vojny. Nemecký vplyv a prítomnosť sa na Slovensku, žiaľ, prejavovala nielen v hospodárstve kontrolovanom nemeckými berátermi, nevýhodnými zmluvami a menovým vydieraním kurzu slovenskej koruny k ríšskej marke, ale aj v takej citlivej oblasti, akú predstavovala kultúra, veda a umenie. Pramenilo to z mocensko-politického postavenia Tuku a aj ním vedenej Slovensko-nemeckej spoločnosti, ktorá sa s vervou usilovala vnášať národnosocialistické elementy do slovenských pomerov, nášho hospodárskeho i duchovného a kultúrneho života pri hodnotovo pomýlenom budovaní základov tzv. „novej Európy, novej civilizácie, novej kultúry a nového poriadku“ na hitlerovský spôsob, aj prostredníctvom ideového usmerňovania všemocného strážcu v podobe na nemecký spôsob zriadeného Úradu propagandy. Hoci aj oblasť kultúry a umenia mala oficiálny režimový, dokonca neraz výrazne tukovský ráz, no súčasne v nej existoval  i neoficiálny charakter odporu a rezistencie, ale tiež tu boli predstavitelia mlčania, neaktivity a vyčkávania, napríklad v slovenskej literatúre zodpovedajúci nanajvýš  autorom tzv. priečnikovej tvorby.

 

Pozitíva a negatíva histórie, resp. všeobecná filozofická premisa, že niečo dobré môže v sebe obsahovať i niečo zlé, z čoho sa dá poučiť, a, samozrejme, i  naopak, že zlé je aj na dačo dobré, aspoň v načrtnutom didaktickom zmysle, platí, pochopiteľne, tiež pre moderné slovenské dejiny a ich nositeľov spätých so 14. marcom 1939 a vznikom Slovenského štátu, ako i s 29. augustom 1944 aj s vypuknutím SNP, od ktorého uplynulo sedemdesiatdva rokov. A preto treba s pokorou i úctou rešpektovať negatíva i pozitíva faktov historickej kontinuity, pretože bez prvého dátumu by nebol ani druhý, ktorý si pripomíname ako štátny sviatok.

NACISTI O SLOVANSTVE

Nemecký nacionalizmus a militarizmus 19. a začiatku 20. storočia ovládla oživená tradícia myšlienok a činov povestného Drang nach Osten, čo vyvrcholilo počas prvej svetovej vojny. Z týchto ideových tradícií vychádzali i rodiace sa medzivojnové tézy nacistickej ideológie, vyjadrené v hľadaní Lebensraumu im Osten. Tieto staré geopolitické snahy masívne nanovo aktualizoval Hitler a ťažiskovo prezentoval vo svojej práci Mein Kampf (1924), ktorou militaristicky, nacionalisticky a rasisticky nainfikoval drvivú väčšinu nemeckého národa ako nadľudí predurčených na ovládnutie sveta. V duchu tejto štátnej doktríny Hitlera, Goebbelsa, Himmlera a Heydricha a ich nacistickej strany (NSADP) sa nebezpečne rozmáhali zvrátené ideologické koncepcie o svetovláde a propaganda nemeckého národného socializmu slávila úspech. Tak sa vlastne začalo veľké ťaženie proti Židom, Rómom, ale i proti slovanským národom vo sférach svojho súčasného aj budúceho vplyvu. V prípade Slovanov, ktorí sa tiež z pohľadu nacistickej ideológie považovali za podradnú rasu, Hitler a jeho pomáhači plánovali tretinu povraždiť, tretinu ponemčiť a tretinu vysťahovať. Na túto protislovanskú stránku knihy Mein Kampf vo svojom preklade tejto Hitlerovej práce poukázal  spisovateľ a prekladateľ, matičiar Ján Bodenek, ale ľudácka cenzúra nepovolila publikovať jeho prekladové práce v dobovej slovenskej tlači.

NACIZMUS V PRAXI

Čím viac silnel nemecký nacizmus, tým viac jeho ideologické zámery s nevídanou surovosťou policajné a bezpečnostné zložky prepracovávali do metódy systematického priemyselného zabíjania  a uvádzali ju do praktického života vrátane koncentračných táborov. O tejto nacistickej politike brutality sa od roku 1938 po Mníchove začalo na vlastnej koži presviedčať slovanské obyvateľstvo pohraničných oblastí Česko-Slovenska, od roku 1939 Protektorátu Čechy a Morava a z okupovaného Poľska vzniknuvšieho Generálneho gubernátu, od roku 1941 aj slovanské národy Juhoslávie a Sovietskeho zväzu.

V začiatočnom období oslnivých bleskových nemeckých víťazstiev  nacistické špičky pod ich dojmom stále intenzívnejšie pripravovali svoje konečné riešenia – aj slovanskej otázky. A že v roku 1939 vznikol satelitný Slovenský štát a v roku 1941 Nezávislá chorvátska dŕžava so slovanským obyvateľstvom, to vyplývalo iba z pragmatizmu hitlerovskej politiky. V prvom prípade slovenskou nárazníkovou štátnou zónou sa zabránilo vzniku poľsko-maďarskej spojeneckej aliancie a vznikla možnosť na vytvorenie jedného zo smerov nemeckého úderu proti Poľsku v roku 1939, v druhom chorvátska hrádza zasa znemožnila prenikanie konkurenčného talianskeho fašizmu na Balkán, kde nemecká vojnová a priemyselná mašinéria bola životne závislá od zásob rumunskej ropy.  Takže v prípade Slovenska a Chorvátska išlo zo strany nacistického Nemecka nielen o akési propagandistické dočasné výkladné skrine, gesto a pozérstvo pre európsku i svetovú verejnosť, ale najmä o naplnenie svojich strategických záujmov v duchu zreálňovania životného priestoru na Východe. Navyše, na Slovensku pôsobila silná skupina početnej nemeckej národnosti vedená Franzom Karmasinom, dodnes málo poznanou postavou, ktorému sa v krátkodobom horizonte podarilo z karpatských Nemcov vytvoriť privilegovanú vrstvu poverenú aj úlohami budúcej piatej kolóny v Slovenskej republike.

■ DOKTRÍNA ODBOJA

Odbojové hnutie nadobúda mimoriadnu vážnosť ihneď po vypuknutí druhej svetovej vojny v roku 1939, keď sa postupne nemecká agresia menila na dlhodobé okupácie rozľahlých území Poľska, Nórska, no najmä Francúzska, neskôr Juhoslávie, Albánska a Grécka. Novodobé formy politického a hlavne ozbrojeného odboja v Nemeckom okupovaných krajinách Európy inicioval už v roku 1940 v súvislosti s pripravovaným útokom nacistických síl na Veľkú Britániu Winston Churchill. V obsadených krajinách všemožne napomáhal rozvoj domáceho diverzného a partizánskeho hnutia, aby nadobúdalo širšie a intenzívnejšie rozmery, najmä v na to príhodných prírodných podmienkach škandinávskych, alpských a balkánskych horských oblastí, ale paradoxne aj v aglomeráciách väčších miest a metropol, najmä francúzskych a belgických (Paríž, Lyon, Brusel, Antverpy a iné).

Od začiatku Veľkej vlasteneckej vojny v roku 1941 partizánsky spôsob boja po britskom príklade vehementne podporoval aj sovietsky vodca Josif Vissarionovič Stalin, pričom pri generálnom štábe Červenej armády bol zriadený 29. júla 1942 aj ústredný štáb partizánskeho hnutia (UŠHP v Moskve, od roku 1944 mal ukrajinskú pobočku v Kyjeve, do ktorej operačného pôsobenia spadalo aj územie Slovenska), samozrejme, taktiež kontrolovaný všemocnou tajnou políciou NKVD, a to v rámci všetkých svojich štruktúr až po aj tie najmenšie vojenské a partizánske oddiely.

POZLÁTENÁ TOTALITA

Aj vládnuca ľudácka politická reprezentácia na Slovensku pod nemeckým patronátom budovala totalitný režim vlády jednej strany, v ktorom však vzájomne súperili predstavitelia umierneného oportunistického ľudáctva na čele s prezidentom Tisom, niekedy nazývaní aj konzervatívci, proti radikálom vedeným premiérom Tukom a dostávali sa s nimi do ostrých konfliktov. Tento vnútrostranícky zápas bránil ešte výraznejšej národnosocialistickej orientácii Slovenska na nacistické Nemecko, protežovanej Tukom a Machom. Vďaka tomu režim Slovenského štátu po začiatočnom temer všeľudovom prijatí postupne vinou čoraz tuhšej zviazanosti s Nemeckom a od roku 1940 s ďalšími štátmi mocností Osi a ich vojnovými ťaženiami v Poľsku a najmä proti Sovietskemu zväzu, ako aj ďalšími doslova grotesknými dobrodružstvami, keď napríklad Slovenská republika 12. decembra 1941 vyhlásila vojnu Spojeným štátom americkým, strácal podporu obyvateľstva. Ľudácky režim sa napriek tomu stále snažil vyvolávať pozitívne podmanivú a bezstarostnú atmosféru akoby v báječnom rytme populárneho kaviarenského slovenského tanga a operetných šlágrov (v Protektoráte sa to počas týchto najtragickejších vojnových a okupačných rokov v existencii českého národa vôbec riešilo filmovým priemyslom s explozívnym nástupom českých komédií na čele s „kráľom komikov“ Vlastom Burianom, pričom niekedy rovno z kina sa išlo pred popravnú čatu). Za týmto pozlátením sa však skrývala krutá vojnová realita, hoci slovenským reáliám sprvu akoby zdanlivo bola na hony vzdialená.

PERZEKVOVANIE ODPORCOV

SNN 34_SVEDECTVO_SNP__mapa - wikipedia.org.skKto nejako nekorešpondoval s ľudáckym režimom, bol perzekvovaný, hrozila mu strata zamestnania najmä v totalitnom systéme rozvetvenej štátnej službe a po zásahoch štátu aj v hospodárskych štruktúrach. Ďalej sa v prípadoch „občianskej neposlušnosti“ politickí odporcovia vystavovali záujmu zo strany štátnej bezpečnosti, čo platilo i pre rodinných príslušníkov, väzeniu, aj to hrozilo tiež členom rodiny, v lepšom prípade od roku 1941 narukovaniu do Slovenskej armády a odchodu na východný front do poľných zborov Rýchlej a Zaisťovacej divízie, aspoň do určitého veku, času a konfesie. O represiách a žalároch ľudáckeho režimu sa mnohí občania Slovenskej republiky presvedčili na vlastnej koži. Nespokojnosť v spoločnosti s vnútropolitickým a najmä so zahraničnopolitickým vývojom Slovenskej republiky priamoúmerne rástla s obratom situácie na frontoch druhej svetovej vojny. V priebehu roka 1943 po bitkách pri Stalingrade a Kursku, po vyhnaní vojsk Osi na čele s nemeckým Afrikakorpsom zo severnej Afriky a po následnom vylodení sa Spojencov v Taliansku bolo viac než jasné, že porážka hitlerovského Nemecka i jeho spojencov a satelitov je iba neodvratnou otázkou času.

PÁD ŠTÁTNOSTI

O vojnových i povojnových osudoch krajín východnej, strednej a južnej Európy sa už na prelome novembra a decembra 1943 rozhodlo za zeleným stolom na konferencii spojeneckých veľmocí v Teheráne, kde si Sovietsky zväz, Veľká Británia a USA rozparcelovali svoje geopolitické záujmové sféry vplyvu. V tejto súvislosti budúcej sovietskej zóny  iba o pár dní neskoršie, 12. decembra 1943, bola v Moskve nedomyslene podpísaná Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi Sovietskym zväzom a vtedy neexistujúcou Československou republikou, ktorá mala platiť a nakoniec, žiaľ, aj platila dlhé dve decéniá do roku 1963, keď bola predĺžená o ďalších sedem rokov. Preto tento krok vtedy exilového česko-slovenského prezidenta Edvarda Beneša hodnotí vo všeobecnosti dnešná slovenská i česká historiografia zhodne ako zradcovský na našich národoch. Tieto medzinárodné i bilaterálne zmluvné záväzky v danej situácii znemožňovali akékoľvek možnosti pokračovania existencie slovenskej štátnosti v povojnovom období a znamenali koniec i pre jej politickú reprezentáciu.

ZÁSADNÝ OBRAT

Rok 1943, ako sme už spomenuli, bol prelomovým rokom druhej svetovej vojny a znamenal jej zásadný obrat, pričom na tento zmenený mocenský pomer síl v neprospech štátov Osi nadviazali zvýšené spojenecké politické, diplomatické, a predovšetkým vojenské aktivity. V roku 1944 sa vykryštalizovali  aj hlavné úderné postupy Červenej armády, ktoré sa mali na severnej vetve odvíjať po priamke Minsk – Varšava – Berlín a na juhu v smere Bukurešť – Belehrad – Budapešť – Viedeň – Mníchov, teda absolútne mimo územia Slovenska, bokom od pomyselného stredu či srdca Európy. Hlavné vojnové udalosti a fronty teda reálne obchádzali Slovensko akoby nedobytnú hornatú križovatku, karpatskú pevnosť z čias prvej svetovej vojny a iných dávnejších vojen, na ktorej horských priesmykoch stroskotali všetky ofenzívy. No mohlo byť aj inak, ak by sa uskutočnil prevrat v intenciách Čatlošovho memoranda alebo v druhom prípade nebyť vojenského zlyhania povstania, pričom maršal Konev sa pomaly videl už pod Viedňou, ale v septembri – októbri 1944 vytriezvel už na prvom karpatskom priesmyku – Duklianskom.

ODBOJ NA SLOVENSKU

Na Slovensku sa až po udalostiach v roku 1943 širšie formuje druhý česko-slovenský domáci odboj, orientovaný na centrály v Londýne a v Moskve, a preto rozčesnutý na občiansku a komunistickú zložku. Odbojové hnutie u nás však spočiatku ostávalo iba v politickej rovine, pričom na konci roka 1943 sa stupňoval tlak z Moskvy i z Londýna, aby sa zintenzívnila rezistencia a zároveň uskutočnil akt zjednotenia komunistických i občianskych ilegálnych skupín. Tie vytvorili vrcholný politický odbojový orgán – ilegálnu Slovenskú národnú radu, ktorá v decembri 1943 v Bratislave prijala programovú deklaráciu známu ako Vianočná dohoda. Rezistencia na Slovensku však nemala do leta roku 1944 ani zlomok z intenzity odbojového hnutia vo Francúzsku, v Taliansku, Juhoslávii, Grécku, Ukrajine či v Bielorusku. Tento fakt si uvedomovali i účastníci porady Vojenského ústredia a Slovenskej národnej rady 20. júla 1944 – v deň Stauffenbergovho atentátu na Hitlera – (iné pramene uvádzajú dokonca 27. júl) na chate pri Čremošnom, kde sa  prerokovali prípravy ozbrojeného vystúpenia aj na Slovensku.

 

Čierno-biele vnímanie minulosti a dejín je absolútne neprípustné, pretože historické udalosti i osobnosti podmieňuje množstvo dobových kontextov a ich odtieňov, vyplývajúcich z celého súboru zložitých vonkajších a vnútorných spoločensko-politických faktorov aj ich rozličných komplikovaných detailov. Pozitíva a negatíva histórie, resp. všeobecná filozofická premisa, že niečo dobré môže v sebe obsahovať i niečo zlé, z čoho sa dá poučiť, a, samozrejme, i  naopak, že zlé je aj na dačo dobré, aspoň v načrtnutom didaktickom zmysle, v plnom rozsahu platí, pochopiteľne, tiež pre moderné slovenské dejiny a ich nositeľov spätých so 14. marcom 1939 a vznikom Slovenského štátu, ako aj s 29. augustom 1944 a vypuknutím Slovenského národného povstania, od ktorého uplynulo  sedemdesiatdva rokov. A preto treba s pokorou i úctou rešpektovať negatíva i pozitíva faktov  historickej kontinuity, lebo bez prvého dátumu by nebol ani druhý, ktorý si pripomíname ako štátny sviatok.

Koncom augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie ako nesystematické a nekoordinované vojenské a partizánske hnutie (predtým už  v Sklabini, Martine, Ružomberku, Brezne, vo Vrútkach či v Banskej Bystrici v rozptyle ôsmich-deviatich dní sa preberal mocensko-politický aparát povstaleckými silami). Naše povstanie v ničom nepripomínalo zahraničné ozbrojené vzbury známe ako neúspešné (len vďaka Stalinovej zrade) Varšavské povstanie (1. augusta až 2. októbra 1944) a úspešné Parížske povstanie (19. až 25. augusta 1944), ktoré vyvolali približujúce sa frontové boje a spojenecké armády. Ani štátne prevraty, ako sa odohrali v balkánskych krajinách, známejší 23. augusta 1944 v Rumunsku a neznámejší  9. septembra 1944 v Bulharsku, v slovenských reláciách a ukázalo sa ani v maďarských, vôbec neprichádzali do úvahy, aj keď sa pripravoval v podobe spomínaného Čatlošovho memoranda, údajne s vedomím prezidenta Tisa. O tento druh mocensko-politickej zmeny na Slovensku Sovietsky zväz ani jeho Spojenci neprejavili v duchu medzinárodných i bilaterálnych dohôd nijaký záujem. Vo svojich kalkuláciách rátali len s povstaleckými silami, ktorým však – lebo ležali mimo hlavných úderov Červenej armády – prišli na pomoc neskoro, aj neisto.

PRAVDA O POVSTALCOCH

O partizánskom hnutí na Slovensku do júla 1944 možno hovoriť iba s maximálnou rezervou, hoci jeho akési prvopočiatky v podobe jánošíkovských ozbrojených skupiniek siahajú až do roku 1942. V júli a auguste 1944 po príchode sovietskych partizánskych organizátorských desantov a presunov v súvislosti s približujúcim sa frontom počet partizánov na Slovensku prudko až závratne stúpa. Z niekoľkých desiatok, najmä sovietskych utečencov z nemeckých koncentračných a zajateckých táborov, v júli 1944 stoviek sa ich počet odhaduje na dvanásťtisíc a postupne  sa zvyšuje až na šestnásťtisíc príslušníkov (v septembri 1944), zaradených do diverzných, špeciálnych a spravodajských bojových skupín, oddielov, zväzkov a brigád, čo je však poriadny kvantitatívny rozptyl.

Účasť povstaleckej armády podľa dostupných štatistík zahrňovala aj po dvoch mobilizáciách päťdesiat- až šesťdesiattisícové mužstvo, čo je tiež značný rozpor v číslach. Pritom 1. československá armáda na Slovensku okrem pravidelného pozemného vojska mala k dispozícii i delostrelecké, tankové a letecké jednotky, napokon aj tri obrnené vlaky, a najmä predstavovala troj- až štvornásobok početnosti partizánov. Teda nielen výzbroj, výstroj i výcvik, ale aj bojová sila a celá rozhodujúca ťarcha povstaleckých bojov jednoznačne spočívala na armádnej zložke povstania, pričom partizáni neraz zlyhali, čo mnohokrát vyplývalo najmä z faktu, že neboli podriadení veleniu z Banskej Bystrice, ale počúvali príkazy zo svojho štábu v Kyjeve. Paradoxne jeho pobočka ako Hlavný štáb partizánskeho hnutia na Slovensku vznikla až 16. septembra 1944 pod velením Karola Šmidkeho a neskôr plukovníka Alexeja Nikitiča Asmolova.

HRDINOVIA A ŠKODCOVIA

Živelné, rajónové a s odbojárskym centrom nekoordinované partizánske akcie, najmä v Turci, Liptove a na Horehroní, ktoré odsudzovalo a chcelo im zabrániť dokonca i komunistické vedenie odboja na čele s Gustávom Husákom, v podstate zapríčinili predčasné vypuknutie, nevýhodný obranný variant B a v konečnom dôsledku i vojenskú porážku Slovenského národného povstania. V samotných povstaleckých bojoch partizáni vo väčšine prípadov svoju nedisciplinovanosťou, nepripravenosťou i neskúsenosťou zapríčinili zasa porážky v rozhodujúcich stretoch pri Strečne (veličkovci) i pri  Telgárte (jegorovci). Dnes sa už podrobne vie aj o väčšine zločinov spáchaných príslušníkmi partizánskych jednotiek spred i po 29. auguste 1944 na Slovensku, najmä ich náhlych súdov namierených zväčša proti civilistom z radov slovenských Nemcov a exponentom ľudovej strany (napríklad sovietski a slovenskí partizáni 21. septembra 1944 zavraždili pri Sklenom stoosemdesiatsedem mužov a chlapcov nemeckej národnosti vo veku šestnásť až šesťdesiat rokov, kým – na porovnanie – počas známej tragédie v českých Lidiciach 10. júna 1942 zahynulo stosedemdesiattri obetí mužského pohlavia, teda o štrnásť menej). Ale na margo tohto konštatovania treba na druhej strane poznamenať, že partizánske hnutie našlo sympatie a vo väčšine prípadov aj všestrannú podporu u veľkej časti slovenského obyvateľstva, pretože neboli partizáni ako partizáni, napríklad francúzski sa stali skutočne hrdinskými (ich statočnosť poznáme z pútavých kníh Reného Picarda či Bohuslava Chňoupka). Celkovo však v tejto súvislosti je už dnes neudržateľný mýtus komunistickej historiografie, že partizáni boli rozhodujúcou ozbrojenou zložkou povstania, pretože čo sa týkalo organizovania, početnosti i a údernej sily, pravý opak bol pravdou; rozhodujúcu úlohu zohrala povstalecká 1. československá armáda na Slovensku, jej velitelia a vojaci.

VÝZNAM POVSTANIA

SNP 3Význam povstania má viacero rovín, a to vojenskú a politickú, teda diplomatickú, zahranično-vnútropolitickú aj iné vrátane „malých dejín“ regionalizmu a lokálnych rodinných tradícií. Aj keď vo februári 1945 sa na konferencii  v Jalte už o Česko-Slovensku nerokovalo (na program dňa v sovietskej zóne sa dostala zásluhou Churchilla iba otázka budúcej orientácie Poľska, aj to neúspešne), a preto alternatíva pokračovania existencie slovenskej štátnosti bola nadobro, a ako sa ukázalo aj nadlho stratená. Po Jaltskej konferencii v marci 1945 prichádza Beneš opätovne do Moskvy, kde sa pod jeho vedením grupujú popri exilovej česko-slovenskej vláde aj predstavitelia Slovenskej národnej rady a uskutočňujú sa tzv. moskovské rokovania, pričom potom pod sovietskym vplyvom prichádzajú česko-slovenskí politici na Slovensko s jasnými úlohami obnovenia Československej republiky.

■ KOMUNISTICKÉ MÝTY

V tomto období sa rodí i ďalší mýtus, a to o vedúcej úlohe komunistov v odboji, pričom povstanie je považované za začiatok národnej a demokratickej revolúcie, ktorá údajne vyvrcholila vo februári 1948 komunistickým prevratom. Aj táto premisa komunistickej historiografie je sfalšovaná, pretože v povstaleckých časoch na jeseň v roku 1944 sa ľavicové sily, teda slovenskí komunisti a sociálni demokrati, síce nelegitímne zlúčili do Komunistickej strany Slovenska, ale občianske odbojové hnutie a skupiny celkom legitímne vytvorili Demokratickú stranu, ktorá v povojnových voľbách v roku 1946 v slovenských reláciách jednoznačne zvíťazila s počtom hlasov 61,43 percenta nad  komunistami (30,48 percenta), a v tomto fakte tkvie aj vnútropolitický demokratizmus povstaleckého odkazu. Pritom treba s celou vážnosťou poznamenať, že nie úplne legitímny zjednocovací zjazd slovenských komunistov a sociálnych demokratov, iniciovaný Husákom, sa uskutočnil 17. septembra 1944 v Národnom dome v Banskej Bystrici, pričom medzi delegátmi chýbala väčšina sociálnych demokratov z mimopovstaleckého územia, ktorí sa takto vlastne ex offo stali členmi Komunistickej strany Slovenska vrátane známeho spisovateľa a politika Ivana Horvátha.

ZAMLČIAVANÉ KLADY

Vojenský význam povstania spočíval v tom, že povstalecké ozbrojené sily postupne blokovali 4 – 6 – 8 nemeckých divízií, pričom počty nacistických jednotiek nasadených na Slovensku sa odhadujú na dvadsať- až štyridsaťtisíc mužov. A tu sme opäť pri otázke nezrovnalosti čísel, čo bude treba skutočne konečne vedecky objasniť vojenskými a regionálnymi historikmi. Nutné je však pripomenúť, že na začiatku povstania si nemecké velenie generála SS Gottloba Bergera, bývalého Himmlerovho pobočníka, plánovalo svoju protipovstaleckú akciu ako rutinný policajný zásah proti banditom a teroristom, ktorý vyriešia nemecké jednotky do štyroch dní. Povstalci vedení Jánom Golianom zasa predpokladali, že bez cudzej pomoci vydržia odolávať náporu nemeckých jednotiek asi dva týždne, pričom nakoniec nasledovalo šesťdesiat dní povstaleckej drámy a potom ďalšie mesiace bojov v horách až do prechodu frontov. V tejto súvislosti absolútne neobstojí tvrdenie, že povstanie ani o jeden deň neurýchlilo koniec druhej svetovej vojny. Z vnútropolitickej stránky zasa povstalecká akcia, popri vzniku silného politického demokratického bloku na Slovensku, na ňom zabránila realizovanie Benešových plánov, ktorý tu chcel popraviť a internovať tisíce Slovákov spätých nejakým spôsobom s ľudáckym režimom, na základe zoznamov údajných vojnových zločincov (na ktorý sa dostali aj matičiari na čele s Hronským, uväzneným a skrývajúcim sa už počas povstania), vyhlásiť dlhodobé stanné právo a použiť celý rad ďalších represívnych opatrení proti „porazenému“ slovenskému národu ako „kolektívnemu zradcovi“.

TERMINOLOGICKÉ NEPRESNOSTI

V súčasnosti je neudržateľné, aby sa v odbornej tlači a vôbec verejne používali termíny ako tzv. slovenský štát alebo klérofašistický režim (údajne ho vymyslel a prvý použil Laco Novomeský). Rovnako neoprávnene sa fumiguje štátoprávny status Slovenska, pričom jeho prvý štát i republika sú z tejto stránky relevantné. Reprezentanti ľudáckeho režimu sa zasa nemôžu nazývať slovenskí fašisti alebo nacisti, ale treba používať zaužívané termíny ľudáci a gardisti, z ktorých prví boli rozčlenení na umiernenejšiu prezidentskú skupinu a radikálne pronemecké krídlo vrátane gardistickej odnože aj so zločineckými PO HG.

Analogicky to platí aj o povstaleckých vojakoch a partizánoch, pretože nešlo o banditov a teroristov či pučistov, vzbúrencov a sprisahancov. V týchto prípadoch treba s celou vážnosťou postupovať individuálne a popri hrdinoch za vojnových zločincov rigorózne označovať len tých, ktorí preukázateľne so zbraňou v ruke ako vrahovia a kati (v tejto súvislosti si niektorí popravujúci partizáni vyslúžili prezývku pištoľníci) alebo inými trestnými činmi participovali na zločinoch proti ľudskosti a vojnových zločinoch. To sa týka ľudákov, gardistov aj povstalcov, zvlášť partizánov, stačí, hádam, pripomenúť miesta ako Sklabiňa, Sklabinský Podzámok, Sklené, na druhej strane Kremnička, Nemecká, Bukoviny alebo ďalšiu stovku vyvraždených či vypálených obcí a mnohé masové hroby na Slovensku, najmä obetí nemeckých popráv, ale aj sovietskych partizánskych súdov a „revolučných tribunálov“, ktoré čakajú doteraz na svoje objavenie a objasnenie.

Vášnivé diskusie vyvoláva aj otázka okolo pojmov vojenské potlačenie či porážka povstania alebo jeho druhá etapa ako pokračovanie povstaleckých bojov v partizánskej vojne v zimných mesiacoch na prelome rokov 1944/1945.

PLURALITA NÁZOROV

Dnes, chvalabohu, existuje pluralita názorov, vyvolaná pádom monopolného postavenia komunistickej ideológie a jej rozhodujúceho vplyvu na historiografiu. Ale aj v rámci rozličných názorov by mal však prevládať vedecký, odideologizovaný a objektívny výskum i výklad historickej minulosti, ktorý nám napomáhajú výdatne spoznávať i spracovávať nové  informačné technológie, ako aj proces digitalizácie pramenných materiálov v pamäťových inštitúciách vrátane regionálnych. Keď sa sprístupnia všetky archívy a iné fondy, historická veda založená na úcte k faktografii môže vyrieknuť objektívnejšie závery. Treba sa venovať i regionalizmu a možno aj konfesionalizmu, ale nezaujate, pretože napríklad geograficky čím bližšie k centru povstania, tým väčšmi jeho explikácie viac v pozitívnom zmysle ovplyvňujú aj rodinné tradície a lokálpatriotizmus, so zameraním na posledných pamätníkov, i prostredníctvom populárnej metódy oral history, ktorých svedectvá treba zachytiť a kriticky spracovať. Zhruba o ďalšiu generáciu (bez pamätníkov) budeme môcť vynášať ešte komplexnejšie a zásadnejšie verdikty, aj keď hlavné línie histórie a jej postáv aj v slovenských reláciách sú už teraz jasne dané. A preto s pokorou a úctou treba rešpektovať zlo i dobro faktov našej historickej kontinuity, pokiaľ ide o 14. marec 1939, bez ktorého by sa neudial ani 29. august 1944 ako jeden z najvýznamnejších dní moderných národných dejín a štátny sviatok Slovenskej republiky.

 

Pavol PARENIČKA

Foto: archív SNN, internet



Pridaj komentár