Sľúbili sme si lásku a nevšimli si, že k nám vtrhli démoni a draci

thumbnail

Na Slovensku patrí medzi top lekárov. V roku 1970 bol jedným z dvoch slovenských absolventov lýcea vo francúzskom Dijone. Po skončení medicíny sa zamestnal vo vtedajšom Ústave národného zdravia v Bratislave, kde pracoval „na sanitkách“, na obvode, vo fabrike aj na geriatrii a ako priznal, všetko bolo pre neho neskôr veľmi užitočné. Ešte pred rokom 1989 absolvoval dvojmesačnú stáž vo Vietname. V praxi sa potom venoval aj  orientálnej čínskej medicíne – akupunktúre a fytoterapii.  Pred rokom 1989 nemal možnosť  dostať sa na odbornú konferenciu na Západ. Nielen vinou režimu, ale aj preto, že ak sa niečo podarilo, išli českí kolegovia a tí potom ostatných oboznamovali o novinkách. Ako je na tom slovenské zdravotníctvo dnes, sa zhovárame s jedným z najväčších odborníkov v hepatológii prof. MUDr. Štefanom HRUŠOVSKÝM, CSc.

Po roku 1989 navštívil Slovensko americký kongresman a informoval politikov o americkej reforme zdravotníctva, ktorou Clinton vyhral prezidentské voľby. V tom čase slovenské zdravotníctvo bolo v rukách štátu, americké v súkromných. To americké sa malo sčasti zoštátniť, aby sa  zdravotná starostlivosť stala dostupnou pre všetkých občanov USA. Na Slovensku sa začal opačný proces – nekontrolovaná privatizácia. Kde v tomto procese zostal pacient, ktorý by mal byť prvoradý pri uvažovaní o reformách?                                                                               Slovenské zdravotníctvo bolo v roku 1989 výkonným systémom všeobecne dostupnej starostlivosti o chorých občanov Slovenska. Prispievalo k tomu niekoľko faktorov. Už dve desaťročia sme mali Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Zdravotníctvo v tom čase slávilo úspech direktívneho riadenia: všeobecné očkovanie, prísne hygienické normy, protiepidemiologické opatrenia, systematická starostlivosť o matku a dieťa, geriatrická starostlivosť, národný kardiovaskulárny program, národný onkologický program a iné. Ďalším faktorom bola stabilita spoločnosti – dvadsať rokov bez revolúcie či vojny. Každý občan vedel, kde má praktického lekára, kam má ísť s akou zdravotnou ťažkosťou. Systém bol úsporný, hospodárny, zdravotná starostlivosť bola postupná a dostupná. Využila sa každá koruna, ktorá prišla do zdravotníctva. Pravda, systém fungoval na základe aplikácie tvrdej vládnej moci. Úspechy mal napríklad aj kubánsky systém: na ostrov sa priviezlo povedzme desať sonografov, rozdelili sa po jednom do každého dištriktu a začali s nimi pracovať pôrodníci. Po čase sa nakúpilo ďalších desať prístrojov pre pôrodníkov a prvých desať sonografov dostali röntgenológovia... Aj keď neoficiálne, v Bratislave dodnes platí „socialistická“ rajonizácia nemocníc. Na centrálnych príjmoch a na klinikách si starostlivo uchovávajú staré cyklostylované exempláre z osemdesiatych rokov s rozpisom ulíc a lekári v službách sa škriepia nad pacientom, kam patrí. Aj normatívy počtu pracovníkov na oddeleniach sú z čias socializmu.

USA sú vzorom vo vede a výskume. Ak sa schváli výskumný projekt, realizácia sa začína do týždňa. Podobný projekt sa v európskych podmienkach začína realizovať po niekoľkých mesiacoch a na Slovensku aj po uplynutí niekoľkých rokov. No čo sa týka zdravotnej starostlivosti, v USA sa jedným transplantujú orgány, kým iní zomierajú na ulici. Je zaujímavé, že Clintonove zdravotnícke reformy nehľadali vzor v slovenskom systéme, ale slovenské reformy sa konali podľa západných modelov... Vlastne iba podľa toho, čo ten-ktorý expert pochytil na svojej dvoj- či trojtýždňovej stáži „vonku“ alebo čo nám radili kinderkomandá objednané zo Západu. Lenže hlavným poznatkom zo stáží malo byť, že nikto vo svete si nedá hovoriť do svojho systému zvonka. Každý úspešný model vychádza z potrieb vlastnej krajiny. Rozhľadených Slovákov, ktorí sa vracali z exilu, nikto nepočúval. Ich rady o zachovaní sociálneho charakteru nášho zdravotníctva, podobne ako heslá „kupujte slovenské výrobky“ boli hriechom proti demokracii. Pritom krajiny, ktoré nám radili čo a ako reformovať, samy nereformovali nič. Odkiaľ mali vedieť, čo nám prospeje?

Precitnutie je kruté. Sľúbili sme si lásku, a tak si ľud nevšimol, ako do krajiny vtrhli démoni a draci, ktorých cieľom je odveké a základné pravidlo uchvatiteľov, a to je drancovanie či napojenie miestnych systémov na viac-menej trvalo udržateľné vyciciavanie. Vtrhli vo forme drogových závislostí, cudzej privatizácie, zavalenia konzumentov zahraničným odpadom. Vznikla novodobá slovenská emigrácia kolosálnych rozmerov. Voľný pohyb osôb, tovarov a služieb je podfuk. Keď odíde lekár do Nemecka či sestra do Rakúska, azda si berie so sebou manželku, manžela, deti, rodičov či svojich tisíc pacientov? To by bol voľný pohyb! Odchod talentov, elít, špecialistov a vzdelaných profesionálov sa kruto dotkol práve zdravotníctva a vznikol nesplatiteľný ťažký deficit profesií. Už nevoláme expertov zo Západu na radu?!

Občania v súvislosti so zdravotníctvom počúvajú najmä o zefektívnení práce elektronizáciou. Nezahmlievajú sa tým zásadné problémy rezortu?Elektronizácia zdravotníctva je realita, podstatne skvalitňuje a zjednodušuje zdravotnú starostlivosť, prirodzene, za jediného predpokladu: že sa informačné technológie nezrútia. Pri katastrofe by celý systém zlyhal. Slovensko pred desiatkou rokov získalo veľké finančné prostriedky na elektronizáciu zdravotníctva a postupne ich pomíňalo na často nerealizované zámery, štúdie a projekty. Časť sa však predsa využila, niečo sa vybudovalo. Silným prvkom v elektronizácii je súkromný sektor, ktorý nenecháva nič na náhodu a usiluje sa o maximálnu efektívnosť činností. Informačné technológie sú však iba prostriedok, pracovný nástroj v systéme, v ktorom sa odohráva zdravotná starostlivosť. A tou je odnepamäti  vzťah lekár – pacient. Toto súčasnej spoločnosti uniká. Máme diagnostický či intervenčný supernástroj, ale podstatné je, čo s ním urobíme.

Profesor Š. Hrušovský

Záleží na tom, čo je hlavnou hodnotou: či zdravie,  produktivita, alebo peniaze. Ak sú podstatnou hodnotou výnosy, hlavným cieľom je hromadiť kvantá vyšetrení, ošetrení, liečebných postupov a dobre zarobiť. Zamestnajú sa výkonní lekári, tí naordinujú vyšetrenia, laboratóriá narobia analýzy, lekári potom napredpisujú lieky a poisťovňa všetko preplatí. Stačí mať pod kontrolou celý kruh: diagnostiku, liečbu, poistenie. Príkladom z minulosti sú prvé etapy činnosti niektorých súkromných spoločností. Ak je podstatným cieľom zdravotnej starostlivosti produktivita, systém sa zameriava na udržiavanie práceschopnosti a na rýchly návrat chorých do pracovného procesu. Neproduktívni a neperspektívni pritom ostávajú na chvoste záujmu. I tu možno nájsť príklady z nedávnej slovenskej minulosti. Ak je však podstatou starostlivosti zdravie ľudí, treba sa postarať o predĺženie života a o jeho primeranú kvalitu až do konca.

Dnešné politické reprezentácie majú na výber, v akom hodnotovom systéme sa zaangažujú – či za peniaze,  produktivitu, alebo za zdravie. Zdravotníctvo je rezort, kde najviac záleží na etike, morálke a spolupatričnosti. Za zdravie, ako aj za blaho jednotlivcov a spoločnosti je zodpovedná nielen vláda a legislatívna moc, ale tiež cirkev, ba i Matica slovenská, domáce občianske združenia a ďalšie živé sily spoločnosti. Vládna moc rozdeľuje prostriedky, ale unikajú nám ciele. Slovenským voličom sa vyčíta, že sa dostatočne nevenujú volebným programom strán. No treba povedať, že slovenské politické strany sa v minulosti v prioritách zdravotníctva nepretekali.

Ste špičkový špecialista vo svojom odbore. Máte skúsenosti zo zahraničia. Ste spokojný s podmienkami, v akých pracujete? Prečo naši lekári dávajú prednosť zahraničným pracoviskám, aj keď prichádzajú o svoje rodinné zázemie?                                                                                                               Podporujem, aby sa každý mladý vyštudovaný človek v rámci svojho vzdelávania doškolil v zahraničí, veď tak to bolo po stáročia, keď tovariši všetkých remesiel šli na skusy do sveta, aby získali a doma aplikovali špičkové vzdelanie či zručnosti. No súčasný slovenský profesionálny exodus nie je motivovaný túžbou po poznaní, ale vidinou zárobku,  blahobytu. Na vine je hodnotový systém, ktorý uprednostňuje peniaze a pohodlie. Mladí ľahko podliehajú tejto vidine, lebo pozývanie do cudziny stavia práve na nej. Okrem toho dnes nie je zriedkavosťou, že na vývesných tabuliach priamo v nemocniciach či ubytovniach nájdete lákavé výzvy sprostredkovateľov práce v zahraničí! Pred desiatimi rokmi vyše osemdesiat  percent našich medikov v ankete uvádzalo, že sa chystajú pracovať v zahraničí. V dôvodoch sto percent týchto respondentov uviedlo lepší zárobok, nikto sa nechystal za lepším vzdelaním...! A to je príznačné aj pre súčasnosť. Mladým neprekáža, že strácajú rodinu, priateľov, zázemie, svoju vlasť. Idú za cieľom, ktorým je lepší zárobok. Krajiny slovenského profesionálneho exilu nemajú záujem o pracovníkov s rodinami, ale o produkt ich práce. Prirodzene, Slovensko stráca investíciu do týchto profesionálov.

Podľa názoru odborníkov bolo veľkou chybou, že sa v zdravotníctve sprivatizovali lukratívne prevádzky, ktoré prinášajú vlastníkom nezvyčajne veľké zisky a stratové zostali štátu. Aký dosah to má na pacienta a dá sa to napraviť?                                                                                     Je to presne tak. Veľké centrá ústavnej starostlivosti majú spĺňať viaceré úlohy rezortu. Sú spádovými nemocnicami (district hospitals) a súčasne plnia úlohy koncových nemocníc (referral hospitals), kde sa má poskytovať definitívna, najlepšia diagnostika a liečba. Tam nesmú chýbať moderné diagnostické a liečebné prostriedky, akokoľvek by boli komplexne a finančne náročné. Súkromný sektor si doteraz vyberal čerešničky na torte – lukratívne prevádzky, výkony a pacientov tak, aby jeho činnosť bola čo najvýnosnejšia. Lekár zamestnaný v súkromnom sektore nemusel mať ťažkých pacientov, dôležité bolo, aby bodoval, aby zarábal, koľko vládze, vďaka vysokým počtom pacientov, hoci aj zdravých, alebo aby sa zameral na výnosné úkony. Nevýnosné či stratové výkony pripadli štátnemu sektoru. Situácia sa však mení. Katastrofálne riadenie rezortu, bagatelizovanie alarmujúcich ukazovateľov, zanedbávanie hlasu odborníkov, ba čo viac výmena elít za priemerné kádre, ako aj prudké zmeny v živote spoločnosti spôsobujú, že súkromný sektor začína vo vybratých oblastiach dominovať. Kolosálny presun lukratívnych činností do súkromných rúk v slovenskom zdravotníctve dopadá na zdravotníctvo na úrovni riadenia a financovania. Podmienky štátom riadenej ústavnej starostlivosti napríklad v Bratislave či v iných mestách sú pre samých zdravotníkov zdrojom trápnych pocitov až zahanbenia.

Vie sa o tom, že lekári prvého kontaktu až osemdesiat percent pacientov posielajú na odborné vyšetrenie, pričom v zahraničí je tento pomer opačný. Mnohí pacienti často využívajú pracoviská lekárskej služby prvej pomoci, lebo čakárne u lekárov prvého kontaktu sú preplnené. Ideálny by bol model rodinného lekára. Je na Slovensku dosiahnuteľný?                     Zahraničné modely sú inšpiráciou najmä v tom, že vznikli v zahraničí, a teda patria do zahraničia. Mojím základným poznatkom a životnou skúsenosťou je, že Nemci nekonajú podľa vzoru Slovákov, Holanďania nepotrebujú preberať systém od Talianov, Francúzi nepreberajú systém od Britov a pod. Poznanie systémov spočíva v tom, že porozumieme, z akých podmienok dospeli v tej-ktorej krajine k súčasnému stavu. Bol som svedkom mnohých prešľapov a omylov pri informatizácii zdravotníctva vo Francúzsku. Isteže, treba študovať jednotlivé systémy zdravotnej starostlivosti a mechanizmy ich vývoja. No treba ich študovať tam, kde vznikali, a nie implantovať zahraničné systémy len preto, že fungujú v krajine pôvodu.

Treba povedať niečo aj do vlastných radov.  Zažil som rodinného lekára v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Liečil celú našu početnú rodinu a prišiel hoci v sobotu nadránom k chorému dieťaťu či k nevládnej starkej. Takéto možnosti predsa majú aj dnešní praktickí lekári, no tí sa už roky zariaďujú tak, aby nemali na starosti pohotovostné služby, aby nemuseli navštevovať pacientov doma. Všeobecný praktický lekár má dnes možnosť vykonávať aj viaceré certifikované činnosti, ako napríklad brušnú sonografiu, no mne neprekáža ani lekár  distribútor s lístočkami, ak pacientov rozposiela správne a racionálne. Oceňujem aj to, ak pacient so závažným nálezom vďaka dobrému lekárovi preskočí etapy a príde rovno do špecializovanej nemocnice – získava sa tak užitočný čas na vyliečenie.

A nakoniec rezervy sa niekedy dajú nájsť aj u pacientov. Jedného ľahkého pacienta som ošetroval v službe v centrálnom príjme bratislavskej nemocnice. Prišiel neskoro večer, lebo takto to má rýchlejšie než u praktického lekára, svoje konanie považoval za vysoko racionálne. Bol to – akože inak –  študent manažmentu...

 

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: mediweb

 



Pridaj komentár