Jozef ŠEDOVIČ bol presvedčený, že štátnu samostatnosť Slovensko určite dosiahne. Jozef ŠEDOVIČ sa narodil 1. októbra 1954. Po nežnej revolúcii vstúpil do Slovenskej národnej strany a bol zvolený do Snemovne národov Federálneho zhromaždenia. Stal sa členom hospodárskeho výboru. V roku 1992 ako jeden z mála federálnych poslancov svoj mandát úspešne obhájil a pôsobil do zániku federácie v Snemovni ľudu.
- Slovenská národná strana vznikla spolu s ostatnými politickými subjektmi v roku 1990. Čo vás viedlo k tomu, že ste sa stali jej členom?
V roku 1988 som vstúpil do Štúrovej spoločnosti, pretože sa usilovala obhajovať slovenské záujmy a organizovala tzv. spievanky na Hviezdoslavovom námestí. Keď sa začalo to politické kvasenie, tzv. nežná revolúcia, pri debate v určitom kruhu ľudí sme dospeli k názoru, že bude potrebné vytvoriť politický subjekt, ktorý bude slovenské záujmy obhajovať na parlamentnej úrovni. Rozhodlo sa o vytvorení Slovenskej národnej strany (SNS) a stal som sa jej členom.
- V prvých slobodných voľbách v roku 1990 vás zvolili do Snemovne národov Federálneho zhromaždenia a SNS získala pätnásť poslaneckých mandátov. Rátali ste s takým výsledkom?
Predsedníctvo SNS, v ktorom som nebol, ma oslovilo, či nechcem byť na kandidátke. Po určitom váhaní som súhlasil a bol som na poslednom mieste kandidátnej listiny do Snemovne národov vo volebnom obvode Západoslovenský volebný kraj. Stal som sa poslancom Federálneho zhromaždenia a začala sa moja politická činnosť.
- SNS ako jediný politický subjekt už v roku 1990 podporoval vznik samostatného Slovenska. Ako vnímali ostatné české a slovenské politické strany vo Federálnom zhromaždení program slovenskej samostatnosti?
Po vstupe na pôdu Federálneho zhromaždenia sme boli so svojím postojom osamotení. Ani jeden slovenský politický subjekt nepresadzoval samostatnosť SR. Všetci českí poslanci bez ohľadu na politickú príslušnosť ako jeden muž boli za Česko-Slovensko, ktoré pokladali za český štát. Napriek odstrkovaniu až ponižovaniu sme intenzívne komunikovali aj s českými poslancami, ale najmä so slovenskými, a výsledok sa časom dostavil.
- Ako ste vnímali nezvolenie Alexandra Dubčeka za prezidenta a uprednostnenie Václava Havla?
Možno to prekvapí, ale ja som bol rád, že sa Dubček prezidentom nestal, pretože naším strategickým zámerom bolo vytvorenie samostatnej SR. Ak by bol pán Dubček ako skutočná osobnosť, ktorú si vysoko vážim, prezidentom Česko-Slovenska, vývoj rokovaní o štátoprávnom usporiadaní by mal inú dynamiku a možno iný výsledok. Takže pre nás bolo výhodné, keď pán Dubček nebol prezidentom...
- Ako ste vnímali rokovania o novom štátoprávnom usporiadaní Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky počas prvého volebného obdobia 1990 – 1992?
Veľmi intenzívne a emotívne. Boli veľmi dôležité na formovanie verejnej mienky. Tá postupne smerovala k tomu, že Slovensko musí vytvoriť samostatný štát, pretože sa české politické subjekty rôznymi spôsobmi – cez chytráctvo, zastrašovanie a vyhrážanie, usilovali zachovať čo najvyššie kompetencie federácie. Na začiatku bolo skoro zúfalstvo, že sa nám nepodarí prebudiť dostatočne slovenský národ, aby žiadal svoj samostatný štát, pretože čas, ktorý na to bol možný a vyhradený, veľmi rýchlo plynul. Medzinárodná situácia bola priaznivá. Svet bol uzrozumený s tým, že socialistické ríše ako Sovietsky zväz a Juhoslávia sa rozpadnú. Česko-Slovensko mohlo preto zaniknúť iba v tomto období. V našom poslaneckom klube sme prijali tézu, že musíme Čechov natoľko znechutiť, aby sami trvali na rozdelení spoločného štátu. Naša politika k tomu smerovala a postupne sa k tomu pripájalo viac a viac politických subjektov. Pri Mílovských zmluvách 12. februára 1992 Predsedníctvo SNR neprijalo znenie dohodnutej zmluvy, pretože by boli veľmi zabrzdili štátoprávny vývoj. Na základe toho došlo k rozštiepeniu KDH. Vzniklo HZDS, ktoré bolo potom naším prirodzeným spojencom. Presadzovalo zvýšenie všestranných riadiacich kompetencií pre SR. Vypracoval sa plán na postupné vytvorenie samostatnej SR. Dospeli sme k záveru, že úspechom vo voľbách v roku 1992 bude existencia politického subjektu, ktorý bude mať vo svojom programe viac foriem štátoprávneho riešenia. SNS takto svoj program pozmeniť nemohla, pretože naším cieľom bolo vytvorenie samostatnej SR. Ale politika HZDS ponúkala alternatívy voličovi a vďaka tomu dokázala uspieť vo voľbách. Ďalšie volebné obdobie bolo pre mňa oveľa uvoľnenejšie, dá sa s miernym nadhľadom povedať, že veci boli pod kontrolou, aj keď v spoločnosti napätie gradovalo, intrigy vo Federálnom zhromaždení sa valili zo všetkých strán a najväčším rizikom bolo, ako sa pod obrovským tlakom zachová značná časť slovenskej politickej reprezentácie. Hlasovanie o najdôležitejšom zákone ostalo ako večná nezmazateľná fotografia, kto sa ako zachoval.
- Ako ste vnímali vzťah Václava Havla k Slovákom?
Ako obyčajný občan, ktorý ho zvlášť nepoznal a nezaujímal sa o jeho predchádzajúcu činnosť, nebol pre mňa nijaká osobnosť. Nepochopil správne vývoj štátoprávnych rokovaní a bol tvrdo proti oslabeniu federácie. Svojím spôsobom to bolo výhodné pre náš zámer, pretože to formovalo slovenskú pospolitosť na to, aby podporovala v zápase o čo najväčšie kompetencie Vladimíra Mečiara. Myslím si, že normálna politická reprezentácia – a českú som pokladal za normálnu – pracuje s alternatívami. Preto aj tam pracovali s alternatívou, že sa federácia rozpadne a Česká národná rada sa tým zaoberala na svojom tajnom zasadnutí 22. mája 1991. Určite aj v okruhu prezidenta Havla bolo rokovanie, čo by priniesol variant riešiť tento politický problém na Slovensku silovými zložkami. Informácia o takomto variante prenikla k slovenskej vláde a bola vtedy istým spôsobom aj komunikovaná, ale nejaké priame materiály sa do Federálneho zhromaždenia na prerokovanie nedostali. Myslím si, že najmä vývoj v Juhoslávii pravdepodobne odradil českú stranu od takéhoto riešenia.
- V ďalších voľbách v roku 1992 ste sa ako jeden z mála slovenských poslancov opäť dostali po voľbách do Federálneho zhromaždenia, tentoraz však do Snemovne ľudu. Prečo ste sa rozhodli kandidovať práve tam?
Vôbec som neloboval za to, aby som išiel na kandidátku. Pri zostavovaní kandidátky aj vtedy, aj dnes sa prejavujú rôzne záujmy. Nebol som členom predsedníctva SNS a po jeho rokovaní ma informovali, že ma navrhujú na kandidátku do Snemovne ľudu. Prijal som to, pretože je možné, že tá ich úvaha sa odvíjala od toho, že v Snemovni národov bol zákaz majorizácie. My sme mali dostatok ľudí, na ktorých sa dalo spoľahnúť, že budú hlasovať v Snemovni národov v súlade s predstavou SNS, ale v Snemovni ľudu bolo treba pracovať trochu ináč a presvedčiť českú väčšinu, aby podporila náš záujem. Je možné, že práve preto ma predsedníctvo SNS delegovalo do tejto komory Federálneho zhromaždenia. Ja si myslím, že som si tam svoju úlohu splnil.
- Kedy ste si uvedomili, že spoločný štát zanikne?
Bol som presvedčený od úplného začiatku, že dosiahneme svoj cieľ, ale tie peripetie okolo toho boli naozaj veľké. Po dvoch rokoch bolo vytvorenie nezávislej SR už viac-menej realitou. Voľby júni 1992 dopadli pomerne dobre, pretože zvíťazilo HZDS. Nezvolenie Václava Havla na pôde Federálneho zhromaždenia za prezidenta bol jasný signál na vznik dvoch samostatných štátov. Do poslednej chvíle nič nebolo isté, pretože ak nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič. Stále padali návrhy na ratifikačné referendum, aby sa ústavný zákon o zániku federácie neuplatnil. Všetky tieto návrhy boli v podstate v rozpore s platnou ústavou, pretože nepripúšťala ratifikačné referendum o zániku spoločného štátu. A pokiaľ ide o ústavný zákon o referende, ktorým často operujú rôzni nespokojenci, že sa vytvorila samostatná SR, tak zákon hovoril, že referendum sa musí uskutočniť vtedy, keď by niektorá republika chcela vystúpiť z federácie. Tento stav nenastal, tu prišlo k jasnej ústavnej dohode o zániku federácie. Myslím si, že Česi nám budú časom vďační, že sme im v podstate pomohli vytvoriť samostatný Český štát.
- Po rozhodnutí víťazov volieb Vladimíra Mečiara a Václava Klausa o rozdelení federácie prišlo na rad Federálne zhromaždenie? Ako si pamätáte na ťažké rokovania, ktoré mali smerovať k ústavnému zániku federácie?
Jedno z najdôležitejších a najťažších období, ktoré vygenerovalo dve osobnosti v pravom slova zmysle – Vladimíra Mečiara a Václava Klausa. Pán Klaus si uvedomil, že je zbytočné strácať čas a sily v zápase o národnoštátne usporiadanie. Pochopil, že bude ďaleko efektívnejšie pre ČR vytvoriť samostatný štát a nič nebude brániť či prekážať ďalšej spolupráci dvoch štátov. Pán Mečiar bol zas jediný človek, ktorý bol ochotný zobrať na svoje plecia a aj uniesť zodpovednosť za vytvorenie samostatnej SR ako subjektu medzinárodného práva. Mal našu pevnú podporu a ja som mu dôveroval v tom, že nežiadal hneď samostatnosť, ale vytvoril takú situáciu, že ODS na rokovaní 6. októbra 1992 v Jihlave žiadala od HZDS podpísanie záväzku, že nebude presadzovať úniu, ale bude súhlasiť s úplným rozdelením federácie, teda podľa mňa pseudofederácie...
- Ktorí českí a slovenskí politici najviac vystupovali proti zániku spoločného štátu?
Najviac ma sklamalo KDH, pretože dosiahnuť samostatnú stoličku v EÚ bolo nereálne a vedel to každý, kto sa o politiku len trochu zaujímal. Druhá téza o štátnej zmluve bola tiež chybná, pretože ČR a SR neboli subjektmi medzinárodného práva, ktoré by mohli medzi sebou uzavrieť zmluvu. Najpodstatnejšie bolo, že hlasovali proti zvrchovanosti, Ústave SR a nakoniec aj proti zániku federácie. Pritom tam boli aj ľudia, ktorí mali národné povedomie. Jána Čarnogurského som si vážil vtedy a vážim si ho aj teraz. Dodnes však neviem, či jeho vtedajší postoj vyplýval z nepochopenia dobovej situácie, alebo to bola protinárodná intriga. Túto otázku ťažko zodpovie aj história. Celá česká politická opozícia bola proti rozdeleniu. Jedni to nazývali zradou a niektorí nad vývojom plakali...
- Potrebná ústavná väčšina v oboch komorách Federálneho zhromaždenia sa našla pri hlasovaní ústavného zákona o delení majetku. Prečo sa nedokázala hneď nájsť aj pri ústavnom zákone o zániku federácie?
Pretože ústavný zákon o delení majetku neznamenal pre poslancov KDH a SDĽ takú zodpovednosť ako potom následný ústavný zákon o zániku federácie. Jeden nemenovaný slovenský poslanec nás prirovnal k „barbarom, ktorí rozvrátili Rímsku ríšu“, keď sme ústavne rozhodli o zániku spoločného štátu. Po vytvorení SR však bez problémov prijal najvyššie štátne funkcie.
- Ako hodnotíte príbeh samostatného Slovenska?
Existuje taká pravda, ktorá je overená časom a celou históriou ľudstva, že aj zlá vlastná vláda je lepšia ako dobrá cudzia. Toto sa úplne potvrdilo pri Slovensku. Akákoľvek vláda, ktorá tu bola, bola lepšia ako nejakí federálni byrokrati. Slovensko získalo svoje miesto na medzinárodnej scéne. Je absolútna naivita si myslieť, že niekto bude na Slovákov doplácať. Musíme si uvedomiť, že jedine to bude k dispozícii, čo si tu sami dokážeme vytvoriť, uchrániť a obhájiť. Dvadsaťpäťročný príbeh samostatného Slovenska je po všetkých stránkach úspešný a náš predpoklad, s ktorým sme išli do Federálneho zhromaždenia a ktorý sme tam presadzovali, sa v plnej miere potvrdil. Aj spolupráca českého a slovenského národa je ďaleko na lepšej úrovni, ako bola v spoločnom štáte.
Matej MINDÁR – Foto: archív J. ŠEDOVIČ