Sochár so silným matičným kódom

thumbnail

Frico MOTOŠKA: Bol som ako koncertný pianista hrajúci v hasičskej kapele.“ Bezprostredne po vzniku Česko-Slovenskej republiky (1918) začínali na prestížnej Akadémii výtvarných umení v Prahe  (AVU) študovať aj naši  prví poprevratoví adepti sochárskeho umenia. Konkrétne išlo o Jozefa Pospíšila, Vojtecha Ihriského, Ladislava Majerského a Frica (Miroslava) Motošku, ktorý dlhodobo spolupracoval s Maticou slovenskou. Pripomeňme, s akou osobnou skúsenosťou prišli títo neskorší uznávaní umelci na svoje štúdiá do Prahy. Pospíšil, Ihriský a Majerský mali pôvodne v úmysle stať sa učiteľmi, pretože si uvedomovali, že ich výtvarná, resp. sochárska tvorba neuživí. Najstarší z nich, Frico Motoška – rodák z Banskej Bystrice (nar. 30. 11. 1891) – sa najskôr vyučil v dielni rezbára českého pôvodu J. Krauseho v Banskej Štiavnici, neskôr študoval na umelecko-priemyselnej škole v Budapešti. To sa už však schyľovalo k prvej svetovej vojne, ktorá výrazným spôsobom zamiešala osudmi našich budúcich sochárov. Všetci museli narukovať a nikto z nich nemohol tušiť, čo bude ďalej. Vojnové udalosti najviac postihli Frica Motošku. V roku 1916 utrpel na frontovom bojisku vážne zranenie pravej ruky a od tých čias bol nútený pracovať iba ľavou. Šťastnou zhodou okolností všetci štyria mládenci nakoniec začali študovať na spomínanej AVU v Prahe a už počas študentských liet im investori umožnili vyhotoviť niekoľko pomníkov na rodnom Slovensku.

■ VÝRAZNÁ OSOBNOSŤ

Treba zdôrazniť, že súveká umelecká Praha sa v značnej miere orientovala na dobové trendy západnej Európy. V tomto ohľade tak poskytovala mladým tvorcom vďačnú a lákavú príležitosť na bližšie zoznámenie sa nielen s aktuálnymi módnymi tendenciami, ale aj s umeleckým odkazom klasickej antiky či tradičného českého realistického sochárstva. Čoskoro sa však ukázalo, že z obchodného hľadiska nebude dominantným experiment. Bohatí ľudia a firmy, ktorí si objednávali sochárske diela, požadovali najmä portrétnu vernosť, čomu sa museli zákonite podriadiť aj umelci. Frico Motoška dostáva prvú veľkú ponuku ešte v priebehu štúdií. Na objednávku slovenských korporácií v USA vytvoril monumentálny pamätník generála Milana Rastislava Štefánika, ktorý pompézne odhalili v roku 1922 v Clevelande.

V KRUHU BOHÉMY

O Motoškovom neprehliadnuteľnom talente sa často písalo aj v rôznych periodikách. Napríklad populárny obrazový časopis Slovenský svet už v roku 1922 uverejnil reprodukcie jeho sochárskych diel; z iných známych periodík pripomenieme ružomberskú Vatru alebo Svojeť  –  tlačový orgán slovenských vysokoškolákov študujúcich v Prahe. Texty k reprodukciám v  Slovenskom svete verejnosť  informovali, že námetový potenciál k prvým komorným sochárskym opusom čerpal tvorca zo slovanského bájoslovia (Triglav, Svantovít, Perún, Striga), ako i z tradičných zamestnaní prostého ľudu (pltníctvo a pod.). Už v tejto ranej fáze tvorby bolo možné vystopovať, že v Motoškovej osobe išlo o umelca s priekopníckym prejavom na Slovensku (v súvislosti s vlastným vnímaním obsahu i formy realizovaného diela).

frico-motoska_j-m-hurban-jul-2013Po úspešnom absolvovaní AVU u prof. J. Štursu prichádza mladý sochár do Bratislavy, kde ho prichýlil maliar Ivan Žabota. Keďže Motoška bol veselým a spontánnym typom človeka, neprekvapilo, že sa začal pravidelne stýkať s umelcami, o ktorých sa hovorilo ako o príslušníkoch „slovenskej bohémy“. Do jej okruhu patrili tiež známi spisovatelia Tido J. Gašpar, Emo Bohúň, Jozef Gregor Tajovský, Ján Hrušovský...

DÚŠOK V OVZDUŠÍ

O ich povestných vysedávaniach v bratislavských viechach, krčmičkách a kaviarňach kolovali neustále rozmanité chýry, ba až legendy. A dobrosrdečný Motoška sa medzi touto vyberanou spoločnosťou vôbec nestratil, o čom svedčí i nasledujúca príhoda: V máji 1926 sa spolu s J. Hrušovským prizerali v jednej letnej krčme na Rybnom námestí v Bratislave cvičeniu hasičov. Po chvíli sa hasiči obrátili na prítomných zvedavých divákov, či si niektorý z nich netrúfne na skok do napnutej záchrannej plachty. Ako spomína Hrušovský, vtedy tridsaťpäťročný Motoška, „tento zavalitý, plecnatý chlap s tvárou ako Indián“, jediný z obecenstva mal odvahu skočiť z trojposchodového domu pred očami všetkých divákov – a to ešte s pohárom vína, ktoré vypil počas „letu“, do plachty...!

MEDZI EXULANTMI

Motoškova medzivojnová sochárska produkcia  je rozsiahla a žánrovo pestrá. Prevláda najmä monumentálna tvorba a v jej rámci pomníky (Ľ. Štúr, J. M. Hurban, A. Sládkovič, J. Botto, M. R. Štefánik...), pamätné tabule či dosky (Š. Moyses, K. Kuzmány, M. Hamuljak, Š. M. Daxner, J. Francisci, A. Radlinský, A. Kmeť a iní). Z komorných diel pripomenieme bronzovú jazdeckú sošku Svätopluka (1922), medailón s podobizňou Jozefa Murgaša (1930), bronzový reliéf Krista (1931), sadrový portrét Pavla Országha Hviezdoslava (1934), bronzovú bustu Andreja Sládkoviča (1938)...

Pre autorove monumentálne práce je typické zjednodušenie tvaru spojené s premysleným detailom, v komorných opusoch sa viac prejavil preňho príznačný dynamický výraz s tendenciami dekoratívnej ozdobnosti. Od konca tridsiatych rokov sa Motoška v tichosti vytratil z domáceho umeleckého aj celkového kultúrno-spoločenského života. Neexponoval sa ani politicky, a tak bolo pre mnohých ľudí záhadou, prečo táto významná osobnosť výtvarného diania odišla začiatkom jari 1945 do exilu. (Mimochodom, Motoška  bol súčasťou dobre zorganizovanej matičiarskej skupiny, ktorú tvorili J. C. Hronský, F. Hrušovský, J. Cincík, S. Mečiar, Š. Polakovič, K. K. Geraldini a ďalší). Citlivý umelec s veľkou životnou skúsenosťou pravdepodobne tušil, aká budúcnosť čaká jeho rodné Slovensko...

frico-motoska_svk_sng-p_1828ZMARENÉ ZÁMERY

V emigrácii žil spoločne s manželkou a dcérou postupne v Rakúsku, Bavorsku, Taliansku (Rím) a od roku 1948 v ďalekej Argentíne. Vieme o ňom, že sa neangažoval v krajanskom hnutí, čo v jeho prípade zrejme súviselo s mimoriadne ťažkým existenčným rozpoložením. Rodina Motoškovcov zakotvila v Buenos Aires a špičkového slovenského umelca zamestnal istý nemecký podnik, ktorý vyrábal náboženské sošky a devocionálie. Práve cirkevná tvorba predstavuje ťažisko Motoškovho exulantského diela. Pod vplyvom dôkladného štúdia rímskych reálií vyhotovil plány súsošia slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, Piety do Schenectady (reprodukciu uverejnil prvý zborník emigrantských prác Vo vyhnanstve, 1947) a mal aj iné plány. Ani jeden zo zamýšľaných projektov už však nestihol následkom prudko sa zhoršujúceho zdravotného stavu dotiahnuť do finálnej podoby. Motoškova životná púť sa uzatvorila 21. júna 1956. Posledná rozlúčka so zakladateľskou osobnosťou moderného slovenského sochárstva sa konala na cintoríne Chacarita v Buenos Aires.

PODOBIZNE ČINOVNÍKOV

Podstatná časť umelcovho diela je uložená  v zbierkových fondoch viacerých galerijných a múzejných inštitúcií. V sídelnej budove Matice slovenskej v Martine sa nachádzajú jeho bronzové podobizne prvého predsedu a podpredsedu našej najstaršej národnej kultúrnej a vedeckej ustanovizne – Štefana Moysesa a Karola Kuzmányho. Pripomeňme tiež, že v priebehu dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia bola sochárova tvorba s úspechom prezentovaná na mnohých výstavách doma i v zahraničí. Po odchode do vyhnanstva upadlo jeho meno do krutého zabudnutia, čo, žiaľ, platí stále.  Blížiace sa novembrové sto dvadsiate piate výročie narodenia a nedávne šesťdesiate výročie úmrtia ponúkajú príležitosť  na dôstojnejšie pripomenutie si významu Frica Motošku, ktorý takto zhodnotil  svoje exilové postavenie: „Som ako koncertný pianista, ktorý hrá v hasičskej dychovej kapele...“

Text a foto: Peter CABADAJ

                                                                                                      



Pridaj komentár