Spevácka ikona v kabarete normalizácie

thumbnail

Inscenácie o symbole nežnej revolúcie Marte KUBIŠOVEJ. Marta KUBIŠOVÁ sa svojím nekompromisným postojom v zlomových dejinných udalostiach stala symbolom odvahy a pevného charakteru v očiach Čechov a Slovákov. Objavila sa vždy, keď bolo treba ukázať odvahu, no aj odpor proti zvoli bývalého režimu. Tiene komunizmu na sebe pociťovala už od detstva, veď jej otec lekár bol obvinený zo sabotáže, vraj zámerne poškodil röntgen vo svojej súkromnej ordinácii, len aby ho nemusel dať k dispozícii socialistickému zdravotníctvu. I keď sa jeho obvinenie, za ktoré sa dostal až do väzenia, nezakladalo na pravde, dcére neumožnili študovať na vysokej škole medicínu...  Marta sa zamestnala v sklárňach, ale viac ju bavilo vystupovanie s poděbradskou kapelou. Zúročila nielen jedenásťročné štúdium hry na klavíri, ale aj svoj originálny hlas a výborný spevácky prejav. Túžba po hudbe bola taká silná, že spev sa časom stal jej obživou. Kariéru odštartovala v pardubickom divadle, zoznámila sa tam s Bohuslavom Ondráčkom, jej neskorším dvorným skladateľom, istý čas účinkovala v pražskom divadle Rokoko. Obdiv publika gradoval  počas pôsobenia v úspešnom triu Golden Kids (Zlaté kozľatá), kde sa v tejto formácii stretla s Helenou Vondráčkovou a Václavom Neckářom. Absolvovala aj nemálo sólových vystúpení a speváckych súťaží v zahraničí, trikrát vyhrala divácku anketu Zlatý slávik. V roku 1968, dva mesiace pred okupáciou Česko-Slovenska, vyhrala festival Bratislavská lýra s piesňou Cesta.

BURCUJÚCA MODLITBA

Keďže počas dramatických dní vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska skomponoval skladateľ Jindřich Brabec na text Petra Radu s použitím časti citátu Jana Amosa Komenského fascinujúcu skladbu Modlitba, Kubišová s ňou vystúpila na Staromestskom námestí. Aj keď po tomto demonštratívnom vystúpení skladbu oficiálne zakázali, súkromnými prostriedkami sa šírila naďalej. V decembri 1988 sa ju Kubišová odvážila zaspievať na demonštrácii pri príležitosti štyridsiateho výročia Deklarácie ľudských práv a odznela v jej podaní aj počas mítingov za nežnej revolúcie z balkóna vydavateľstva Melantrich na Václavskom námestí v Prahe pred dvestotisícovým davom, čím sa akoby stala neoficiálnou druhou českou hymnou.

Profesionálny život tejto výnimočnej osobnosti našej nedávnej minulosti inšpiroval dramaturgičky SND Luciu Mihálovú a Miriam Kičiňovú k zmysluplnému počinu – predstaviť Martu Kubišovú, ktorá nedávno oznámila koniec svojej speváckej kariéry divadelnej verejnosti, novou inscenáciou. Názov Kabaret normalizácie síce zvádza k humornosti žánru, no pri zhliadnutí predstavenia na doskách Činohry SND v Bratislave divákom skôr naskakujú zimomriavky, i keď sa sem-tam objaví aj úsmev. Ten je však skôr vo forme trpkého sarkastického úškrnu nad časmi, ktoré stredná a staršia generácia dôverne pozná. Neuškodí, ak si tieto smutno-smiešne normalizačné obdobie pripomenie a vysvetlí aj svojim potomkom, že sloboda, demokracia, voľnosť pohybu a plné obchody zahraničného tovaru nespadli len tak z neba. Ak by nebolo odvážnych jednotlivcov, ku ktorým Kubišová patrí, ťažko by sa čosi v predchádzajúcich zabehaných koľajach zmenilo.

NA TELO HERCA

Novou inscenáciou pokračuje zámer dramaturgie SND v línii hier písaných na telo herca o konkrétnych témach. Isto sa nájdu takí, čo si s nostalgiou spomínajú na staré dobré časy pred nežnou revolúciou. Lenže tí, ktorí výsluchy ŠtB a ďalšie represie zažili na vlastnej koži alebo sa museli bezmocne prizerať na trápenie svojich blízkych, majú iný názor. V spomenutej komornej inscenácii s plným názvom Kabaret normalizácia alebo Modlitba pre Martu, v ktorej vystupujú iba traja herci, sa odráža kus života nielen Marty Kubišovej, ale aj iných ďalších umelcov, ktorí buď nenašli odvahu vzoprieť sa režimu a poslušne sa prispôsobili vtedajším podmienkam, alebo boli na dvadsať rokov z verejnej umeleckej činnosti odstavení. V zadnom pláne javiska sa premietajú dokumentárne zábery z tých čias a tvorcovia – režisér Matúš Bachynec i obe dramaturgičky – zalovili vo filmových archívoch, aby autenticky podfarbili sugestívne rozprávanie hlavnej predstaviteľky Moniky Potokárovej, ktoré pozvoľna prechádza do hraných scénok. Mladá herečka musela nabrať poriadnu dávku odvahy, kým si trúfla na zaspievanie viacerých hitov: Lampa, Máj, Denně čekám, Cesta, a napokon aj Modlitbu pre Martu, aby stvárnila jednu z najvýznamnejších speváčok Česko-Slovenska v šesťdesiatych rokoch, ku ktorým signatárka a hovorkyňa Charty 77 Marta Kubišová patrí.

Vnímavým divákom neujde, že v istých polohách náramne pripomína Kubišovej hlas. Silvia Holečková, študentka na VŠMU, sa v tejto inscenácii ocitla vo viacerých postavách – rovnako ako jej spolužiak Daniel Žulčák. Ten má naozaj pestrý vejár postáv – stvárňuje skladateľa a klaviristu Bohuslava Ondráčka, Martinho brata Jana, emigranta, prvého manžela Marty Kubišovej režiséra Jana Němca, jej druhého manžela dabingového režiséra Jana Moravca, ba aj policajného vyšetrovateľa. Marta Kubišová sa pre mnohých Čechov i Slovákov stala symbolom odporu proti invázii. Jej vytrvalosť, neoblomnosť, pevný charakter napokon priniesli ovocie v podobe vydobytia slobody, o ktorú sa aj ona výrazne zaslúžila.

Anna SLÁVIKOVÁ – Foto: internet



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.