Vernosť srdcu a vernosť osudu
Dáša MACHALOVÁ
Keď prvého januára 2015 v skorých ranných hodinách môj manžel Drahoslav Machala naposledy vydýchol, zdalo sa, že jeho púť tu na zemi sa naplnila. Dodýchal bez bolesti, obklopený milovanými, ktorí ho držali za ruku, a na ceste, po ktorej v to skoré ráno odchádzal, nebol sám. Ale cesta za večným pokojom sa v to ráno iba začala. Spomedzi mnohých darov, ktorými bol obdarovaný, sme si možno od žiaľu nad jeho skonom ani neuvedomili, že aj záver jeho pozemskej púte bol darom. Iba nám ľuďom sa mnoho ráz zdá, že On hore nás nevyslyšal, že On hore nám nepomohol. Ale vieme my ľudia čítať Jeho odkazy? Alebo sa len tak ľudsky zamýšľame nad Božím riadením neuvedomujúc si, že porozumieť znamená chápať to vyššie, nehmotné, a nie prízemné a pozemské. Tak málo je v nás viery, tak málo je v nás oddanosti, že ani nedokážeme rozlíšiť, čo je vlastne trestom a čo odmenou.
CESTA POKORY
Mnohí z jeho súpútnikov nikdy nepochopia, že život a cesta, ktorú si Drahoslav Machala zvolil, bola cestou, ktorú si slovenský národný život už dávnejšie nevyznačuje na mape svojho bytia, preňho však bola jedinou cestou. Cesta, ktorú mal vyznačenú od základnej a neskôr aj strednej školy. Ako mnoho ráz vo svojom životopise prízvukoval, mal šťastie na dobrých učiteľov, profesorov, ktorí ho k týmto cieľom nasmerovali. Často hovoril, že mal šťastie na dobrých šéfredaktorov – to bol jeho obľúbený výrok. Ak sa dnes zamýšľame nad týmto, jeho slovami pomenovaným „šťastím“, vnímame ho najmä ako pokoru, s akou pristupoval k vedomostiam, a úctu k tým, ktorí ho formovali. Svojim učiteľom i šéfredaktorom vzdal hold v nejednom svojom článku či knihe a robil to machalovsky – menovite a verejne. Jeho dychtivosť po vedomostiach, dokonalá pripravenosť a schopnosť získané vedomosti uplatňovať a dávať im pravý význam sa prejavovali už v jeho ranej novinárskej tvorbe. Bol vždy a všade, kde sa lámali udalosti. Mnohým z jeho kolegov sa zo strachu či z opatrnosti podlomili kolená a niektorí z nich na nich kľačia dodnes. A práve tu pramení aj jeho nebojácnosť, viera v seba samého a tichá závisť tých, ktorí mu nestačili s dychom. Na druhej strane, jeho blízki kolegovia poznali jeho nezištnú a prajnú žičlivosť. Vždy a nad všetkým ho držala vyššia méta odovzdávania poznania než samotná sláva z jej získania a priradená k jeho menu. Bol generátorom nápadov, človekom obrovskej energie a odvahy aj v časoch, keď mnohí dnes odvážni sa báli čo i len vysloviť mená Solženicyn, Ťažký, Clementis. Drahoslav Machala sa nebál zakázané mená vysloviť, ale čo je podstatné, nebál sa o nich ani písať. Otvoril im vrchnosťou zavreté dvere a vypravil ich za slovenskými čitateľmi, aj keď vedel, že po tomto odvážnom čine príde trest. Stratil miesto vedúceho redaktora kultúrnej prílohy Nového Slova, ale nikdy to neľutoval. Urobil to, čo si zaumienil a čo považoval za správne.
A ak sa dnes ozývajú vykladači jeho diela a skutkov, tí vykladači, ktorí sa ešte stále nepostavili na vlastné nohy a stihli zatiaľ iba vymeniť „obraz“, pred ktorým naďalej kľačia na kolenách, netreba im brániť. Je to ich povinnosť. Kto nedokáže zaujať myšlienkou ani sebou, musí zvoliť tému, ktorá zaujme. Meno Drahoslav Machala je značkou istoty a témou vysokého záujmu. Za posledné roky poskytla „záštitu“ mnohým bezmenným, ktorí sa cez ňu zviditeľňujú a žijú z nej aj po jeho smrti. Naozaj žijú?
AKO HURBAN
Mnohí ho prirovnávali k Štúrovi, ktorého dielo dokonale poznal. Vysvetľoval jeho význam mladým ľuďom na besedách očami súčasníka, so živým presahom do dneška. Zapálenosť Drahoslava Machalu pre národné veci však nepochádzala iba od Štúra. Svojím nadšením, odvahou i buričstvom bol Machala viac podobný burcujúcemu Hurbanovi než rozvážnemu Ľudovítovi. Tomu Hurbanovi, ktorý bez váhania vymenil luterák, vysadol na koňa a postavil sa do čela slovenských dobrovoľníkov. Tomu Hurbanovi so šabľou po boku, Hurbanovi, ktorého telo, podobne ako telo Drahoslava Machalu, i po smrti bolo živým svedomím mŕtvej spoločnosti. Je pochopiteľné, že dielo, ktoré obsahuje viac než dvadsať kníh, množstvo scenárov k dokumentárnym filmom, tisícky strán publikačnej činnosti, množstvo pamätných tabúľ po celom svete, ktoré inicioval a navrhoval, či aktívna činnosť v združeniach, spoločnostiach a národných ustanovizniach je balvanom, ktorý sa nedá len tak prehliadnuť. Preto bude vždy vďaka svojej váhe a objemu stáť v ceste každému, kto dokáže kráčať životom iba po vykolíkovanej ceste. Takej, ktorú vyššia moc vykolíkuje a určí, ako sa o kom má písať, kedy vypľuť jedovatú slinu a kde, za koľko a za akých podmienok možno pochovať mŕtve telo.
Drahoslav Machala kráčal celý život vlastnou nevykolíkovanou cestou. Nebál sa na falošné cesty upozorňovať a sám vlastnoručne ich rúcať a vytyčovať cesty nové, neprebádané. Dokázal to nielen v živote, ale i po smrti. Lebo to, čo z úcty k jeho dielu dostali príbuzní ako ponuku na miesto posledného odpočinku, nebolo to pravé miesto. Nechcel spočinúť tam, kde pečiatka spečatí jeho hrob.
MIESTO ODPOČINKU
Je veľa krásnych miest večného odpočinku, na ktorých môže duša človeka v pokoji spočinúť. Je veľa tých, ktoré si za života môže človek kúpiť i vybaviť, ale je iba jedno miesto, ktoré si treba životom zaslúžiť. Životom a prácou zasvätenou národu, lebo na priečelí toho miesta stojí, že je cintorínom národným. Pre spisovateľa Drahoslava Machalu sa Národný cintorín stal tým pravým miestom posledného odpočinku a miestom úcty k jeho literárnemu dielu a životu, ktorý bol naplnený službou pre svoj národ.
Prvého januára oslavujeme vznik nezávislej Slovenskej republiky a akoby symbolicky vyčkajúc ráno tohto významného dňa sa môj manžel odobral do večnosti. Keď budeme sláviť tento deň, spomeňme si na muža, ktorý svojím dielom vydal svedectvo človeka vystaveného búrkam i vášňam osudu, ale vždy pevne stojaceho na princípoch pravdy, odvahy a lásky. Venujme spomienku spisovateľovi, Drahoslavovi Machalovi, ktorý v úvode I. diela svojej Slovenskej vlastivedy napísal: „Ako človek aj ako Slovák som si počkal na dostatočnú zrelosť, aby som si zmeral vlastné schopnosti s úlohou, ktorou som povinný najmä slovenskému národu. Na jej splnenie som sa ‚do služby‘ dobrovoľne najal sám. Keď začínam písať Slovenskú vlastivedu, pociťujem vysokú mieru zodpovednosti, lebo jej poslaním je v každom vnímavom Slovákovi prehĺbiť vzťah k domovine. Láska k slovenskej vlasti predstavuje pevnú kotvu celoživotnej vernosti.“
Medzititulky: SNN