Storočnica noblesného komika a všestranného herca Františka DIBARBORU

thumbnail

Mal komediantskú krv talianskych klaunov. František DIBARBORA bol v povojnových desaťročiach jednou z najvýznamnejších osobností nášho dramatického umenia. Pripomíname si ho v čase stého výročia jeho narodenia (19. 6. 1916 Bratislava – 4. 9. 1987 Bratislava). V čase, keď sa začala v roku 1938 jeho herecká kariéra na doskách Slovenského národného divadla, bol v súbore jediným rodeným Bratislavčanom. Všetci ostatní profesionálni slovenskí herci v SND pochádzali z iných častí Slovenska. Bol hrdým Bratislavčanom, ale aj hrdým Slovákom. Dibarborovi predkovia pochádzali z provincie Friuli, kdesi od Gorizie. Boli to praví Taliani z oblasti Venezie – Julie, tam sa vlastenectvo dodnes nepokladá za telesnú chybu, a náš vynikajúci komik a herec tiež priľnul k svojmu rodisku. Budúci skvelý herec mal sedem súrodencov a rodina bývala vtedy na periférii mesta, asi tam, kde je dnes bratislavský Zimný štadión Ondreja Nepelu. Bol to normálny bratislavský chlapec, nadšený pre futbal, ktorý mu šiel výnimočne dobre. Netajil sa však ani tým, že by si svoju budúcnosť vedel predstaviť aj ako herec.

ROKY V OPERETE

S otcovou podporou, čo bola v tom čase skôr výnimka, prihlásil sa v roku 1934 na Hudobnú a dramatickú akadémiu, zložil prijímacie skúšky, akadémiu absolvoval (pod vedením Janka Borodáča) a od roku 1938 sa stal členom činohry SND. V rokoch 1940 – 1942 bol členom operety SND a na Novej scéne hrával v operetách až do roku 1951.

dibarbora-frantisek-03-copy_resizeHovorilo sa v tých rokoch, že zo všetkých bratislavských hercov len František Krištof  Veselý a bratislavský rodák František Dibarbora vedeli nosiť frak. Boli roky, keď sa tieto dve legendárne postavy slovenského divadla aj na javisku stretli. Hrali spolu v niekoľkých operetách. Dibarbora hral, spieval a tancoval okrem iných operiet aj v Poľskej krvi, v Rose Marie či vo Veselej vdove.

Nebola to však opereta, ktorá bola pre herecké umenie Františka Dibarboru príznačná. Tento herec noblesy, komédie i tragiky má na svojom konte najmä  dramatické postavy v tom najširšom možnom žánrovom rozpätí. Je síce pravda, že jeden čas bol populárny ako výrazný a osobitý predstaviteľ komediálneho herectva, ktoré smerovalo od burlesky ku tragikomike. Túto polohu preukázal vo vyše stovke divadelných, ale najmä televíznych a filmových postáv. Po celý svoj aktívny život vystupoval aj v rozhlase. V pozadí jeho komediálneho majstrovstva bola brilantná pohybová kultúra a disponovanosť, zmysel pre rytmus, spevácke danosti, schopnosť improvizácie, hravosť a bezprostrednosť prejavu. Keď sa Dibarbora objavil na javisku, ešte skôr ako povedal prvú repliku, začali ľudia v hľadisku tlieskať a smiať sa. Čakali, že bude „sranda“. A stávalo sa to aj vtedy, keď Dibarborova postava v hre bola dramatická alebo tragická (napríklad Hrobár v Hamletovi). Bežný divák si totiž Dibarboru spájal s jeho kabaretným umením na stovkách zájazdov po Slovensku, prípadne s jeho účinkovaním v rozhlase, kde väčšinou hrával komediálne postavy, prípadne vystupoval v rozhlasových Silvestroch či v kabaretných programoch. Hovorilo sa o ňom, že bol hercom, ktorý dokázal rozosmiať i rozplakať, ale aj komentovať futbalový zápas. Napríklad v deň finálového futbalového stretnutia Pohára víťazov medzi Slovanom CHZJD Bratislava  a FC Barcelona – bolo to 21. mája 1969 – redaktori rozhlasu sa dvakrát spojili s Dibarborom, aby sa ho opýtali najprv na jeho prognózy a potom aj na jeho pocit z priebehu zápasu. Keďže sám bol v mladosti aktívny futbalista, jeho komentáre boli takrečeno kvalifikované a poslucháčom rozhlasu sa predstavil v novej sympatickej úlohe. Rovnako výrazná ako komediálna poloha bola však u Dibarboru zaujímavá aj poloha silných dramatických až tragických tónov.

Z BENÁTSKYCH KOREŇOV

Aj keď sa František Dibarbora narodil v Bratislave ako syn železničiara výhybkára, jeho rodové korene, ako sme už v úvode spomenuli, siahajú do Talianska. Jeho dedo, možno pradedo, volal sa Di Barbora,  pochádzal z kraja neďaleko Benátok, ktorý je nielen kolískou talianskej commedie dell´arte, ale aj krajom, kde tento fenomén ľudového divadelníctva najdlhšie pretrval. Samozrejme, niet o tom nijakých hmatateľných dôkazov, ale aj tak sa môžeme oprávnene domnievať, že starký Di Barbora podobne ako jeho predkovia a rovesníci nasávali do seba tú neodolateľnú, nákazlivú chuť pouličného a jarmočného divadla commedie dell´arte a ona sa potom stala súčasťou ich myslenia i mentality.

Časť severného Talianska totiž patrila Rakúsku až do roku 1918, a tak Taliani z tohto kraja chodili za prácou po celej monarchii a veľa ich zostalo aj na Slovensku. Boli to najmä stavitelia továrenských komínov a tunelov, ale aj sakrálnych stavieb a kaštieľov. Možno nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že čosi z tých génov Dibarborových predkov prenieslo sa aj do jeho mentálneho a hereckého uspôsobenia. Jeho prirodzené komediantské nadanie si všimol  Dibarborov otec a raz po akomsi filme, na ktorom boli spolu, sa ho opýtal, či by nechcel byť hercom. Fero odpovedal: „Prečo nie,“ a tak sa stalo, čo v slovenskom divadelníctve tiež nebola každodenná vec (skôr naopak), že rodič dal zapísať syna na „komediantstvo“, ako sa vtedy s dešpektom o tejto profesii vravievalo. Na Slovensku bolo v tom čase skôr pravidlom, že rodičia takéto rozhodnutie svojich detí prijímali s nevôľou, prípadne že deti urobili takéto rozhodnutie tajne, bez súhlasu rodičov.

KOMEDIÁLNY NERV

Dibarbora sa stal žiakom Janka Borodáča, ktorý skoro zistil, že jeho žiak je nesporný talent, svojrázny typ mladého muža, síce nekonformný, ale nie je excentrický ani provokatívny. Dal mu príležitosť hrať ešte ako študentovi. Paradoxne, tento mladý muž ako svoju prvú divadelnú rolu odohral osemdesiatročného starca v Nušičovej hre Národný poslanec (1934).  Režiséri začali ťažiť z jeho komediálnej nátury, a tak sa dostal k zaujímavým postavám a postavičkám vo viacerých Shakespearových hrách, ale aj v Stodolových Veľkomožných pánoch či O´Neillovej Túžbe na farme.

Mladý František Dibarbora, ktorý sa stal riadnym členom činohry SND v roku 1938, inklinoval najmä ku komédii, imponoval mu pohyb po scéne, tanec a spev, veselá nálada, možno veci humorne či komediálne odľahčené, na rozdiel od toho, čo mala vo svojom divadelnom názore zakotvené vtedajšia vedúca osobnosť SND, v podstate tradicionalista Janko Borodáč. V tom čase však komediálny nerv mladého herca využil mladý, progresívny režisér Ferdinand Hoffmann. V jednom rozhovore na svoje začiatky v divadle takto spomína: „Moja výbušná temperamentná povaha a mladosť mi niekedy v súbore prinášali aj dosť nepríjemností... Keďže som vedel ako rodený Prešpurák niekoľko cudzích jazykov, chodil som sa dívať aj trošku ďalej od Bratislavy a svojimi názormi a ich pertraktovaním medzi kolegami v súbore som sa dostal občas do rozporov s vedením súboru... Vzbúril som sa. Rozhodol som sa skúsiť šťastie v inom žánri. V operete.“  Stalo sa to v roku 1940. Prechodom do operety Dibarbora aj dosť získal. Napríklad musel sa orientovať na syntetické herectvo. V jednej postave hral, spieval aj tancoval. Po ničom inom vtedy tak spontánne netúžil. V operete dostával najmä úlohy mladokomikov. Hral v Dusíkovej operete Pod cudzou vlajkou, v Lehárovej Cigánskej láske, Nedbalovej Poľskej krvi, v Lehárovej Veselej vdove či v Bellarose od Schneidera Trnavského, ale aj v mnohých iných.

NA PLÁTNACH KÍN

V operete však Dibarbora nezakotvil. Okrem iného aj preto, že sám sa cítil skôr činohercom a lákali ho plnokrvné dramatické postavy. Mladý herec dostal aj príležitosť, aj sa plastickému hereckému stvárneniu zverených postáv naplno oddával. Jeho herecké výkony nikdy neboli pasívne. Energia z neho sršala počas celého jeho aktívneho divadelníckeho života. Rovnako i v povojnových rokoch ušlo sa mu veľa postáv, v ktorých mohli rezonovať jeho komediálne dispozície, ale hodnota jeho herectva prejavila sa aj pri stvárnení vážnych, plnokrvných, dramatických a tragických postáv, hoci tých tragických bolo menej. Medzi tie vážne a psychologicky náročné úlohy patril Rummel v Ibsenových Pilieroch spoločnosti, Nikolaj Skrobov v Gorkého Nepriateľoch, Krivda v Jiráskovom Otcovi a jedna z jeho veľkých dramatických postáv bola rola Fischla v Bukovčanovej dráme Kým kohút nezaspieva, prípadne postava vyslúženého liftboya Františka Ábela v Zahradníkovej hre Sólo pre bicie (hodiny). V českých i slovenských filmoch od roku 1938 (vtedy hral v Borovom filme Neporazená armáda) až po rok 1979 vytvoril viac ako päťdesiat postáv. V pamäti nám zostali viaceré, ale vari najvýraznejšie si spomíname na jeho postavu nemeckého oficiera Hermanna Thieleho v Bielikových Vlčích dierach. Ale legendárnou a nezabudnuteľnou divadelnou Dibarborovou postavou bol farár Evans v Zacharovom naštudovaní  Veselých paní z Winsdoru v roku 1954 – v inscenácii, ktorá aj jeho zásluhou mala ešte dve obnovené premiéry (1958, 1963) a bola na repertoári až do roku 1968. V tejto postave využil tak slovný humor, ako aj množstvo slovných hračiek a vytvoril satiricky uštipačného dobráka, ktorý zabáva okolie akoby proti vlastnej vôli. Vyčíňal a milo sa pochabil, vyvolával v hľadisku salvy smiechu.

Nespočetné množstvo postáv vytvoril v televíznych hrách, pásmach, komediálnych či silvestrovských programoch. Rozhlas využíval Dibarboru ako ústrednú postavu vo veseloherných, v komediálnych a estrádnych programoch.  Ako herec možno nedosiahol plastickosť tragického rozmeru postáv, ako napríklad Chudík, Filčík, Huba či Valach, ale v komických činoherných, operetných, kabaretných, rozhlasových, filmových i televíznych žánroch presadil sa vždy a celkovo. V tejto polohe ho mali diváci a poslucháči najradšej. Bol slovenským priekopníkom toho, čo neskôr s novou vervou prevzali mladší „komedianti“, ako napríklad Ivan Krajíček, Oldo Hlaváček, Milan Lasica, Július Satinský, Stanislav Štepka a mnohí ďalší.

■  HVIEZDA KABARETU

Samostatnou kapitolou v biografii Františka Dibarboru je jeho estrádne, kabaretné a kabaretierské účinkovanie. Estráda bola u nás predchodcom a v istom zmysle aj priekopníkom kabaretu, ktorý sa koncom päťdesiatych rokov etabloval v prvom profesionálnom súbore tohto žánru – v Tatra kabarete. Estrádne a kabaretné programy mali svoju predohru v rozhlasových estrádnych programoch a neskôr sa ich tvorcovia a interpreti spojili a na zájazdoch po celom Slovensku mali mimoriadnu divácku popularitu. Vedúcou osobnosťou týchto zájazdových estrádnych a kabaretných programov bol neraz práve František Dibarbora a jeho dlhoročný partner František Brestovanský. Spomeňme v tejto súvislosti jeden takýto mimoriadne úspešný a populárny program nazvaný S Kristínkou okolo sveta. Speváci, tanečníci a hudobníci sa v tomto programe striedali, ale jeho dvaja protagonisti – Fero Dibarbora a Fero Brestovanský – boli stabilní. Dibarbora bol v tomto programe svojráznym a neopakovateľným  interpretom rozmanitých variácií piesne o Kristínke, pre ktoré pripravoval textové podklady Ján L. Kalina. Jeho herecký rozsah a rozmach bol priam obrovský. V roku 2002 vydal o ňom Kabinet divadla a filmu SAV monografický zborník,  state o jeho hereckej práci majú spolu stotridsať strán a dokumentácia jeho tvorby vo všetkých druhoch a žánroch dramatického umenia zaberá stoštyridsať strán! František Dibarbora, tento klaun so smutnou tvárou, herec, ktorému kolovala v krvi tradícia talianskej commedie dell´arte, patrí k veľkým a nezabudnuteľným postavám našej divadelnej, filmovej, televíznej, rozhlasovej a kabaretnej kultúry.


REFLEXIE

Napísali o Dibarborovi

  Bol dlho osamelým bežcom. Spontánny komik, uväznený dobovou predpojatosťou, spútaný Prometeus zábavy, za ktorú nemohol získať oficiálne ocenenia, ktoré by mu v skutočnosti patrili. Myslíme teraz na oficiálne uznania, pretože cenu najvyššiu, lásku svojho publika, dostával po celý tvorivý život plným priehrštím.

                                                                                          Miloš MISTRÍK, divadelný vedec

 dibarbora-frantisek_vlcie-diery Dibarbora mal blízko k dobromyseľnému, žičlivému humoru, nie k jedovatému výsmechu, k trpkej satire či sardonickému ponižujúcemu pokoreniu človeka. Nevedel, čo je divadlo krutosti a odcudzenia.

                                                           Ladislav ČAVOJSKÝ, divadelný kritik a historik

  Rozhlas sa stal druhým domovom Františka Dibarboru. Mikrofón bol jeho život. Jeho rozhlasové postavy nie sú zanesené patinou času, sú svieže, nepoznačené socialistickým realizmom či inou dobovou štylizáciou. Akoby už samo jeho meno predurčovalo schopnosť jeho nositeľa pohrať sa so slovami, s melódiou vety – slovnej i hudobnej.

                                                                        Dagmar PODMAKOVÁ, teatrologička

   Spoľahlivým Dibarborovým partnerom bol František Brestovanský. V kabaretných programoch bol jeho partnerom, nahrávačom, spolukonferencierom. Vytvorili v tých povojnových rokoch legendárnu kabaretnú dvojicu, ktorá si získala mimoriadnu popularitu. Priam kolosálny úspech mal najmä program S Kristínkou okolo sveta. Vystúpenia sa usporadúvali spravidla po celom Slovensku aj na Morave v prírodných amfiteátroch pred niekoľkotisícovým hľadiskom.

                                                                   Milan POLÁK, divadelný kritik a historik

 

Zlom v jeho filmovej kariére znamenala postava dôstojníka SS Hermanna Thieleho v Bielikovej dráme Vlčie diery (1948). František Dibarbora dokázal z každej situácie svojho hrdinu vyťažiť materiál na rozihranie mozaiky pôsobivého miniportrétu postavy, ktorá sa pohybuje v zápornom poli charakterového spektra.

                                                               Vladimír MLČOUŠEK, filmový kritik a historik

Citácie sú vybrané z monografického zborníka František Dibarbora – herec noblesy, komédie i tragiky. Knihu z cyklu Galéria osobností slovenského divadla vydal Kabinet divadla a filmu SAV v roku 2002.

Milan POLÁK – Foto: archív SNN



Pridaj komentár