Výstava v Dome umenia – Kunsthalle kladie otázniky a ponúka odpovede okrem jednej. Nie je zvykom, aby slovenská galéria pomerne rýchlo zareagovala na závažný celoeurópsky problém, akým nesporne takzvaná utečenecká kríza je. Bratislavský Dom umenia – Kunsthalle však priniesol výstavu, ktorá sa usiluje do tejto mnohovrstvovej témy vniesť vlastný originálny pohľad. Návštevníci môžu zhliadnuť zaujímavé, občas provokatívne a niekedy akoby prvoplánové inštalácie od dvadsiatich troch autorov zo šiestich krajín. Okrem toho k danej téme ponúkajú odborní pracovníci KHB aj sprievodné podujatia, akými sú besedy, stretnutia a workshopy. V textovom materiáli, ktorý k výstave organizátori pripravili, sa píše: „Utečenecká kríza, ktorej v súčasnosti čelíme, je najzávažnejšia od druhej svetovej vojny. Milióny ľudí bolo nútených opustiť svoje domovy v dôsledku vojnových konfliktov alebo extrémnej chudoby. Táto situácia priniesla do našej spoločnosti veľa neistoty a stále vyvoláva mnoho otázok. Skúsenosť kontaktu s inými kultúrami je pre krajiny východnej Európy nová a neznáma. Na vzájomné spoznávanie sa nebolo dosiaľ dostatok času, stojíme iba na začiatku vzájomného dialógu. Výstava Strach z neznámeho sa pokúša prekonať bariéru nekomunikácie. Vystavené diela domácich i zahraničných umelcov a umelkýň sa zaoberajú utečencami, no aj naším vzťahom k nim.“
■ Z NEZNÁMEHO ZNÁME
Kurátorka výstavy Lenka Kukurová má s expozíciou ambiciózny zámer, ktorý vyjadruje nasledovne: „Fenomén strachu z neznámeho, ktorý sa objavuje v názve výstavy, na Slovensku a vo východnej Európe do značnej miery určuje podobu verejnej diskusie. Tematika iných kultúr alebo náboženstiev je našej domácej realite stále pomerne vzdialená. Napätie v spoločnosti nevzniká na základe reálnych skúseností, ale väčšinou na základe sprostredkovaných obrazov a tvrdení. K ľuďom, ktorí do Európy prichádzajú v núdzi, sa v dôsledku toho často nestaviame ako k skutočne ‚neznámym‘, ale ako k reprezentantom predstáv o tej-ktorej skupine.“
Keď návštevník vstúpi do priestorov galérie, ponúkne sa jeho očiam celý rad umeleckých artefaktov. Niektoré spracúvajú danú tému priamočiaro, ako napríklad inštalácia, kde je použitá štylizácia známej osvienčimskej brány s nápisom Štěstí je volba, iné metaforicky v podobe množstva oranžových záchranných viest. Je to akoby odozva mediálnych obrazov na tému utečenci, ktoré máme chtiac-nechtiac zafixované doslova v podvedomí a ktoré sa tvorcovia snažia vyvolať v novom kontexte.
■ PRIESTOR POCITOV
Odjakživa to boli práve umelci, prostredníctvom tvorby ktorých sa často dostávali na verejnosť rozporuplne vnímané témy. Organizátori výstavy k tomu dodávajú: „Umenie poskytuje platformu, kde je možné otvoriť závažnú spoločenskú tému v symbolickej rovine bez čierno-bielej polarizácie. Umelci a umelkyne nie sú odborníkmi na utečeneckú problematiku, no vyjadrujú svoje subjektívne pocity a názory a dostávajú sa do dialógu s názormi publika. Ambíciou umeleckého spracovania je rozhovor človeka s človekom. V umení je možné vyhnúť sa zjednodušeniu na abstrahované ‚dobro‘ a ‚zlo‘ a zamerať sa na predstavy a vízie. Výstava môže byť miestom, kde sa môžu všetci rozprávať bez toho, aby debatu vyhrali.“
Diela prezentované na výstave sa nedotýkajú len problematiky súčasnej utečeneckej krízy, ale aj tém s ňou úzko spojených. Niektoré diela majú formu umeleckých reportáží, niektoré vznikali dokonca v spolupráci s utečencami a utečenkami alebo s ľuďmi, ktorí s nimi pracujú. Časť diel vyzýva na zamyslenie, ďalšie sú vyjadrením protestu. Prevažná väčšina umeleckých diel vznikala priamo pre výstavu a vyjadruje sa k téme v kontexte východnej a strednej Európy. Vystavujúci umelci a umelkyne veľmi citlivo vnímajú situáciu a náladu v spoločnosti a reagujú na ňu, pričom politické a kritické témy sa v tvorbe mnohých z nich objavujú dlhodobo.
■ OTÁZNIK BEZ ODPOVEDE
Veľmi citlivé, a preto aj v spoločnosti mimoriadne rezonujúce témy zvyčajne nemajú len jeden, ten „správny“ výklad, keďže to by zaváňalo prinajmenšom demagógiou, ak nie priamo manipuláciou. Organizátori výstavy to pochopili a v sprievodnom materiáli píšu: „Vystavené umelecké diela nie sú prezentované ako dokumenty, nenárokujú si na absolutistickú pravdu. Vytvárajú priestor na zastavenie, zamyslenie a zbavenie strachu. Zároveň sú humanistickým apelom. Výstava pripomína, že problém utečeneckej krízy nevzniká mimo nás, ale sme jeho súčasťou. Sme však aj súčasťou jeho možného riešenia.“
Existuje tu však jedna dôležitá otázka, na ktorú si každý musí hľadať odpoveď sám. Nejde v prípade státisícov vo veľkej miere najmä ekonomických utečencov o strach práve zo známeho? Z nekompatibilnosti kultúr, ktorá prerastá do izolovanosti islamských komunít, do vzniku vyčlenených štvrtí žijúcich čoraz viac podľa práva šaría – Európanom neprípustného. Aj keď oficiálne médiá správy dôsledne selektujú, ba niekedy aj cenzurujú, predsa len máme možnosť urobiť si obraz o tom, čo zažívajú viaceré západoeurópske mestá a v akom bludnom kruhu stretu dvoch civilizácií sa krútia. Ono totiž netreba všetko hádzať na strach z neznámeho, teda xenofóbiu. Čoraz väčšiu úlohu začína zohrávať strach zo známeho.
Alexander GOTZ – Foto: SNN